Dreamers 1 - Men Cry Too

3rd Chapter

„Raňajky máš na stole, Tom," pousmial sa Eddy.

Horúčka mi síce už trochu klesla, ale stále som sa necítil najlepšie. Vstal som z postele a šiel som za Eddym do kuchyne. Urobil toasty a čaj. Pustil som sa do jedla, ale bohviečo som nezjedol.

„Stále ti je zle?" spýtal sa ma Eddy.

„Ako vieš?" nechápal som.

„Vidím to na tebe," odvetil Eddy.

„Myslím, že to večer nedám," vzdychol som si.

„Ani s liekmi?" spýtal sa ma Eddy. Dosť sprostá otázka.

„Ani keby si ma nadrogoval, Eddy. Som vyčerpaný. Bolí ma hlava, nohy ma už ledva nesú a bojím sa, že uprostred koncertu odpadnem. Navyše nemám z dneška dobrý pocit. Niečo je vo vzduchu. Niečo nepríjemné," vysvetlil som mu.

„Ak chceš, choď si ľahnúť. Volal som Willovi a povedal, že pred obedom príde. Sľúbil, že ťa nebude psychicky vydierať. Chce sa len porozprávať," oznámil mi Eddy.

Vstal som a rovnako rýchlo som si nazad sadol. Krútila sa mi hlava. Zložil som ruky na stôl a položil na ne svoju hlavu.

„Poď si ľahnúť. Bude ti lepšie," povedal Eddy a zdvihol ma zo stoličky. Viedol ma do izby, držal ma, aby som nespadol.

Ľahol som si do postele a nohy si vyložil na nižšiu skrinku vedľa postele. Robil som to vždy, keď mi prišlo zle. Aspoň trochu sa mi potom uľavilo.

„Je ti lepšie?" spýtal sa ma Eddy.

„Trochu. Toto vždy pomôže," pousmial som sa.

„Oddýchni si. Idem poupratovať," pousmial sa Eddy a zatvoril za sebou dvere.

Ležal som v izbe a čumel do stropu. Ani neviem, ako som zaspal. Zobudilo ma až zvonenie mobilu.

Volala mi moja mama. Nevedel som, čo mohla chcieť. Nezvykla mi volať moc často. Väčšinou som to bol ja, kto volal.

Zdvihol som. Z druhej strany sa ozval mamin plačlivý hlas. Prečo plakala?
„Čo sa deje, mami? Čo sa stalo?" spýtal som sa, „stalo sa niečo dievčatám? Alebo tebe?"

„Tommy, ja..." začala, ale slzy jej nedovolili dopovedať.

„Čo sa deje, mami?" naliehal som.

„Vôbec nič, anjelik. Všetko bude v poriadku. Budem v poriadku," zašepkala pomedzi slzy a zavesila.

Nechápal som to. Čo má byť v poriadku? Čo sa stalo?

Vytočil som číslo svojej sestry Lorry. Dúfal som, že mi vysvetlí, čo sa deje.

„Mama ti už volala, však?" spýtala sa ma, hneď ako zdvihla.

„Čo sa deje, Lorry?" spýtal som sa jej.

„Tom, čokoľvek robíš, radšej odlož všetky život ohrozujúce veci a sadni si," požiadala ma, „ani ja som to ešte nebola schopná stráviť."

„Sedím, Lorry. Som u seba v izbe," povedal som, „len už mi prosím povedz, čo sa deje."

„Tommy, mama je chorá. Vážne chorá," povedala Lorry napoly zlomeným hlasom.

Moje srdce vynechalo niekoľko úderov. Na moment som zatvoril oči, lebo môj mozog odmietol spracovať takú informáciu. Oprel som sa o stenu za sebou a snažil som sa pokojne dýchať.

„Tom, si okej?" spýtala sa ma Lorry, keď som nereagoval.

„Čo jej je, Lorry?" spýtal som sa.