Dreamers 1 - Men Cry Too

11th Chapter

Doviezli ma na pohotovosť. Ošetrili mi všetky viditeľné zranenia, zašili mi rozbitú hlavu. Röntgen ukázal, že ľavú ruku mám zlomenú. Navyše môj Malátny stav mi zaručil infúziu a noc v nemocničnej izbe. Hotová nočná mora v HD kvalite.

„Choďte domov, chalani. Ja tu s ním zostanem," ponúkol sa Eddy.

James a William odišli, Eddy zostal sedieť vedľa mojej postele. Myslel si, že spím, ale ja som stále počul jeho náreky.

„Je to moja vina, Tommy. Keby som ťa nenechal odísť, nestalo by sa to. Prehnali sme to. Nemali sme nič z toho povedať. Nemal som tomu ožranovi uveriť, že sa ti pôjde ospravedlniť a že všetko bude v poriadku. Mohol som vedieť, že ti ublíži. Mohol som to tušiť," Eddy za to stále vinil sám seba.

Bolelo ma počúvať to. Nebola to jeho vina. Lenže ja som bol v tej chvíli príliš slabý na to, aby som mu to povedal. Navyše, aj tak by ma nepočúval.

„Nechápem, ako ti to mohol Ryan urobiť. Veď ste boli priatelia. Často som počul, ako sa do noci rozprávate a smejete sa, a ste úplne v pohode. Čo sa to, do pekla, stalo. Mal by tu ležať niekto iný, nie ty. Nezaslúžiš si to, kamoš. Všetko to zlo, čo sa na teba sype..." rozprával Eddy. Už som iba čakal, kedy sa rozplače.

„Niekto mi minule povedal, že Boh skúša svojich anjelov. A keď si najviac prajú umrieť, nechá ich žiť. Možno bola iba v mojej hlave, ale chcem jej veriť," zašepkal som.

„Bude to dobré, Tom. Dostaneš sa z toho," pousmial sa Eddy.

„Koľko je hodín?" spýtal som sa ho.

„Boli štyri," odpovedal Eddy.

„Ďakujem, že si tu zostal," pousmial som sa.

„Urobil by si to isté," pousmial sa Eddy, „skús si pospať. Aspoň chvíľu. Potom by ti malo byť lepšie. Zaberú lieky a nebude to tak bolieť."

„Eddy, zavolaj, prosím ťa, ráno mojej mame," poprosil som ho.

„Zavolám. Neboj sa," usmial sa na mňa, „ale až ráno. Teraz sa musíš trochu vyspať."

Mal pravdu. Mal som obrovský problém udržať sa pri zmysloch. Zatvoril som oči a nechal som sa uniesť tichým spánkom bez snov.

Zobudil som sa, keď som začul niekoho rozprávať. Obzrel som sa okolo seba. Slnko už bolo vysoko a jediný človek v miestnosti bol Eddy. Prechádzal sa hore dole a telefonoval.

„Nemusíte sa báť, Ruth. Bude v poriadku. Má iba zopár zranení. Onedlho ho budete mať doma," rozprával Eddy.

Pousmial som sa. Eddy volal mojej mame, tak ako sľúbil.

„Môžem s ňou hovoriť?" spýtal som sa ho.

„Moment, dám vám ho k telefónu. Práve sa zobudil," usmial sa Eddy a podával mi mobil.

„Ahoj, mami," usmial som sa.

„Čo sa stalo, Tommy? Eddy mi povedal, že si zranený," spýtala sa ma mama.

„Už je to lepšie, mami. Pohádali sme sa s Ryanom a on ma zmlátil. Všetko mi ošetrili. Aj tu v nemecku žijú dobrí ľudia," pousmial som sa.

„Už nech si v poriadku, tu so mnou," vzdychla si mama.

„Prídem hneď, ako budem schopný odcestovať," povedal som.

„Musím už končiť, Tommy. Daj sa čo najskôr do poriadku," povedala mama.

„Ahoj," zašepkal som.

„Ahoj," povedala a zložila.

Vrátil som Eddymu mobil. Odložil si ho do vrecka bundy a sadol si vedľa mňa.