Dreamers 1 - Men Cry Too

2nd Chapter

„Vy dvaja ste riadni kreténi! Nechcite vedieť, čo o vás píšu v novinách. A čo si asi tak myslí John!" karhal nás hneď po príchode do Londýna William. Chodil hore dole po chodbe pred kanceláriou nášho manažéra. Zúril, a to on nikdy nebýva nahnevaný. Alebo teda určite nie takto.

„Vyrieši sa to, William. Všetko bude okej," ubezpečil som ho. Iba preto, aby toľko nekričal. Celý deň ma bolela hlava.

„Proste ste to prehnali, Tom. Skús niekedy namiesto cigy pohľadať hranice normálneho správania," poradil mi William.

Dvere na Johnovej kancelárii sa otvorili. Pozrel sa na nás a určite nevyzeral nadšene.

„Poďte sem, vy dvaja," vyzval nás.
Ja aj Ryan sme vošli dovnútra. Sadli sme si do zelených kresiel a čakali, čo nám milý ujo povie. Ale boli sme si istí, že to nič milé nebude.

„Naozaj som niečo takéto od vás nečakal. Od ryana možno áno, ale vôbec nie od teba, Thomas. Marihuana pred koncertom a ešte aj na verejnosti. Naozaj ste sa tento raz prekonali," Johnny len krútil hlavou.

Pomrvil som sa v kresle. Vedel som, že máme problém. Aj keď ryanovi to asi bolo úplne jedno. Hlavne že mal pred koncertom svoju mary j.

„Bol to skrat, John. Nič také strašné sa nestalo. Sme mladí, neskúsení a robíme hluposti," pokúsil som sa obhájiť nás.

„Tom, toto neboli cigarety ani pivo či vodka. Toto bola droga. Večer ste bez môjho vedomia vystupovali pod vplyvom omamných látok. Mohli ste sebe alebo niekomu inému ublížiť. A keby vám to našli, mali by ste strašný problém. A ja s vami. Myslel som si, že ako najstarší člen skupiny máš trochu rozumu. Ale asi som sa mýlil," povedal John.

„Sľubujem, že sa nič podobné už nikdy nestane," povedal som.

„Môžeš si byť istý, že sa to už nikdy viac nestane! Osobne sa postarám o to, aby vás pred každým koncertom prehľadali. A nielen vás dvoch. Aj ostatných," upozornil nás John.

Viem, že som urobil chybu, ale John to prehnal.

„To naozaj nebude nutné, John," upozornil som ho.

„Ja rozhodujem o tom, čo sa bude v skupine robiť, nie ty, Thomas. Ja rozhodujem o tom, čo budeš robiť a kedy to budeš robiť. Ja a nikto iný. Takže keď poviem, že vás budú denne prehľadávať, budú vás denne prehľadávať. Keď dám povel, aby vás vyhodili z lietadla bez padáku, urobia to. Takže ak si myslíš, že sa môžeš postaviť mojim nariadeniam, mýliš sa," povedal John a ja som vo svojom vnútri zúril.

Nechápal som, ako tam môže Ryan tak nečinne sedieť. Drogy, pomyslel som si. Asi to robil často. Zato ja som zvieral bok kresla tak silno, že na ňom zostali škrabance po mojich nechtoch. Zatínal som zuby, aby som Johnovi nevrazil.

„Takže pre teba sme len bábky?" spýtal som sa ho.

„Piati pubertiaci, ktorí urobia to, čo poviem," upresnil John.

„Ver tomu, že neurobia!" skríkol som. Vstal som a jednoducho som po ňom skočil. Mlátil som ho hlava-nehlava. Až kým nezačal prosiť o milosť.

„Tom, nestojí ti to za to," zamrmlal Ryan a pokúsil sa ma odtrhnúť od neho. Ťahal ma na bok, ale ja som sa stále bezhlavo metal kade-tade.

Vo dverách sa objavili William a Eddy. William ma okamžite ťahal preč, s Eddym Harrisonom ma zatlačili na stoličku na chodbe.

„Čo ti preplo, Tom?" spýtal sa ma William.

Ťažko som dýchal. Snažil som sa upokojiť, lenže nič nepomáhalo. Skryl som si tvár do dlaní, aby nevideli, že plačem.

„Je to okej, Tom. Poď, ideme domov," nadhodil Eddy. Vytiahol ma na nohy a vliekol ma odtiaľ preč. Nastúpil som do jeho auta a odviezol nás do nášho bytu. Bývali sme tam spolu už dva roky. Bol som zvyknutý na najväčšie podivnosti z Eddyho strany. To bude asi tým, že som vyrástol medzi dievčatami. Nemal som brata, aj keď som veľmi chcel. Teraz mám štyroch, ktorí sú so mnou aj v najhoršom.

Šiel som rovno do svojej izby. Zatvoril som za sebou dvere, nechcel som, aby ma rušil. Nechcel som, aby ma videl revať ako malé decko.

„Poď sa najesť, Tom. Urobil som makaróny so syrom," ozvalo sa odrazu.

Mykol som sa. Asi som zaspal posediačky. Na zemi opretý o stenu.

Eddy znova zaklopal na dvere. Chcel som sa postaviť a ísť za ním, ale moje svalstvo ma odmietalo poslúchať. Správalo sa ku mne asi ako ja k Johnovi.

„Poď dnu!" ohlásil som ho.

Eddy vošiel do mojej izby a podal mi tanier s cestovinami. Sadol si vedľa mňa a čakal, kým nezačnem jesť.

„Prečo neješ?" spýtal sa ma Eddy po chvíli.

„Nemám chuť," zamrmlal som a položil tanier nabok.

„To si o makarónoch ešte nikdy nepovedal. Nie si chorý?" spýtal sa ma Eddy.

„Eddy, mám stiahnutý žalúdok po tom, čo som si vypočul. Ak najbližšie tri dni nezjem takmer nič, opýtaj sa Johna, čo mi je," vzdychol som si.

„Čo sa stalo?" spýtal sa ma, akoby to nebolo pochopiteľné. Veď videl, ako ho mlátim. A to robím iba ak som naozaj riadne vytočený.

„Pohádali sme sa. Chcel riešiť ten včerajšok a povedal mi niečo, čo nemal," odpovedal som.

„Čo ti povedal?" spýtal sa ma Eddy.

„Že sme pre neho iba bábky. Eddy, čokoľvek od teba bude chcieť, nepočúvaj ho. Ak ho poslúchneš, iba ho utvrdíš v tom, že nás ovláda," povedal som mu.

Do očí sa mi tlačili slzy. Nezvládal som to.

„Neboj sa, Tommy. Bude to lepšie," ubezpečil ma Eddy a objal ma. Vedel, že to potrebujem. Strácal som sa v jeho veľkej náruči, bol odo mňa asi o dvadsať centimetrov vyšší. Šteklili ma na krku jeho dlhé kučery. Šúchal môj chrbát, vedel, že ma to upokojuje. Pousmial som sa.

„Si už okej?" spýtal sa ma.

„Asi hej," prikývol som.

Odtiahol sa odo mňa a premeral si ma pohľadom. Bolo vidieť, že keby nebol v skupine, bol by doktor.

„Choď si ľahnúť, uvarím ti čaj," pokynul mi a vstal. Rýchlo pochopil, že nevládzem a vytiahol ma na nohy. Odtackal som sa na druhú stranu izby a ľahol si do postele. O chvíľu sa vrátil Eddy a sadol si vedľa mňa.

Šálku položil na nočný stolík a chytil mi čelo. Následne odbehol a vrátil sa s teplomerom.

„Prosím ťa, už si neber od Ryana lacné drogy a nerob hovadiny," vzdychol si Eddy. Aj keď bol z nás všetkých najmladší, robili sme si z neho srandu a hovorili mu mama. Lebo nám varil a staral sa o nás. Hlavne o mňa. Za dva roky života s ním sme si prešli všeličím.

Horko-ťažko som sa posadil. Eddy mi podal lieky, ktoré mali zraziť horúčku a čaj. Vypil som to a znova si ľahol. Eddy odišiel a ja som zaspal.