Dreamers 1 - Men Cry Too

24th Chapter

Stál som v šatni v zákulisí X-Factoru. S rukami za chrbtom som chodil hore dole po miestnosti. Takýto vystresovaný som nebol ani pred svojím prvým kastingom. Hrýzol som si spodnú peru, bál som sa, že mi čoskoro začne krvácať, pretože som sa celý klepal.

„Všetko okej, Tom?" spýtal sa ma odrazu akýsi mužský hlas.

Zľakol som sa, prudko som sa otočil. Vo dverách stál Chris, jeden z porotcov.

„Áno," prikývol som.

Klamal som mu. Bál som sa mu povedať, že mám strach. On by to nepochopil. Robí to príliš dlho na to, aby to chápal.

„Je to len obyčajné vystúpenie, Tom. Nemáš sa čoho báť. Veď si to urobil tisíckrát predtým, no nie?" pousmial sa Chris.

„Ale nie takto," pokrútil som hlavou.

„Zamiluješ si to, ver mi," usmial sa na mňa Chris a potlapkal ma po pleci.

„Ja viem, Chris. Len mám pocit, že to je príliš skoro," povedal som.

„Chcela by to, ver mi. Žena ako ona by ti nebránila v robení toho, čo máš rád," usmial sa Chris.

„Nepoznal si ju," odvetil som.

„Ale poznám teba. Niekto raz povedal, že za všetkým treba hľadať ženu a som si istý, že to ona z teba urobila takéhoto človeka," vysvetlil Chris.

„Myslím, že už by si mal ísť," poznamenal som.

„Asi hej. Ideme naživo za pol hodinu a musím toho ešte veľa stihnúť," usmial sa Chris, „už vyžeň to zlé z hlavy. Dobre to skončí, uvidíš."

„Ďakujem, Chris," pousmial som sa.

„Nie je za čo. Musím ísť, " usmial sa Chris a odišiel. Zatvoril dvere a ja som sa tam znova ocitol sám. Vlastne som tam nebol sám. Boli tam som mnou monštrá z mojej hlavy, ktoré mi nedali spávať.

Zviezol som sa na stoličku. Zvesil som hlavu, snažil som sa vyhnať z nej všetky zlé veci. Ale bolo to až príliš ťažké. Bolo ich viac a viac.

Ozvalo sa klopanie na dvere, ktoré ma vytrhlo z tranzu. Zdvihol som hlavu.

„Ďalej!" povedal som.

Myslel som, že teraz znova príde Chris, alebo niekto iný zo štábu. Napríklad maskérka, ktorú rozčuľovali tmavé kruhy pod mojimi očami z nedostatku spánku. No namiesto toho som pozoroval vojsť dnu trojicu mužov. Prvý z nich bol blondiak v hnedom svetri. Druhý mal kratučké vlasy a čiernu bundu. A tretí bol vysoký chlapík v čiernej košeli s modrým kvetovaným vzorom. Krátke vlasy mal očesané na bok, v ľavom uchu náušnicu a na tvári jemný úsmev.

„Čo tu robíte?" nechápal som.

„Prišli sme sa pozrieť, ako sa ti darí," usmial sa na mňa James.

„Vieš, si prvý z nás, čo to dotiahol takto ďaleko," povedal William.

„Myslel som, že budeš rád, keď nás tu uvidíš," povedal Eddy.

„Rád? Eddy, vieš, čo to tu so mnou robí? Nespoznávam sám seba. Práve ste mi zachránili život," pokrútil som hlavou.

„Tom, je úplne v pohode mať strach. Stáva sa to aj tým najlepším," ubezpečil ma William.

„vy dvaja ste to naozaj nepochopili," Eddy pokrútil hlavou a šiel ma objať.

Držal som sa ho pevne, nechcel som opustiť jeho náruč. Šúchal môj chrbát a šepkal mi, že to bude dobré. Znova.