Dreamers 1 - Men Cry Too

16th Chapter

Štyri dni a vôbec nič sa nezmenilo. Mal som pocit, že je na tom ešte horšie ako predtým.

„Naozaj by si mal ísť na chvíľu domov. Potrebuješ sa vyspať," pripomenula mi Lorry.

„Nie, Lorry. Zostanem tu. Nechcem ju tu nechať samú," pokrútil som hlavou.

„Nebude sama, Tom. Budem tu celý čas s ňou," povedala Lorry.

„Nie, Lorry, proste neodídem," vzdychol som si.

Dvere sa otvorili. Dnu nakukla strapatá hlava môjho spolubývajúceho.

„Eddy?" začudoval som sa.

Zažmurkal som, aby som sa uistil, že nemám vidiny. Keď som mal isté, že nie, vstal som a rozbehol som sa za ním. Vrhol som sa mu okolo krku, zaboril som hlavu do jeho hrude a nechal sa stisnúť jeho veľkými rukami.

„Ďakujem, že si tu," zašepkal som. Do očí sa mi znova nahrnuli slzy.

„Priniesol som ti nejaké veci. Aj niečo na jedenie. Vyzeráš zničene," povedal mi Eddy.

„Ďakujem, kamoš," pousmial som sa.

„Nie je za čo. Urobil by si to isté, keby sa to stalo môjmu otcovi," pousmial sa Eddy.

„Našťastie nemusím," usmial som sa.

„Ako sa má Ruth?" spýtal sa ma Eddy.

„Môžeš sa to opýtať aj mňa, Eddy," ozval sa mamin hlas. Opatrne sa posadila, zvraštila čelo.

„Ako ti je?" spýtala sa jej Lorry.

„Som unavená a nie je mi najlepšie. Ale myslím, že je to o niečo lepšie ako včera," odpovedala mama.

„Myslíš, že tá nová liečba bude fungovať?" spýtal som sa.

„Dúfam, že áno," zašepkala.

„Musí zabrať, mami. Ja... Neviem, čo by som si bez teba počal," pokrútil som hlavou.

„Ešte máš Eddyho," zasmiala sa.

„Hej, svoju náhradnú priateľku," pridala sa Lorry.

Zahľadel som sa na Eddyho a jeho dlhé kučeravé vlasy. Naozaj vyzeral trochu ako dievča a správal sa ku mne, akoby sme fakt mali vážny vzťah.

„Kudrlinka?" zadrel som a Eddy len s úsmevom na tvári od ucha k uchu pokrútil hlavou.

„Tak vy takto," zasmiala sa mama.

„To nebol môj nápad. To ryan," pokrútil som hlavou.

„Na chlapa aspoň vie, aký materiál vybrať. Ďakujem za tú šatku, Eddy. Plní svoj účel," pousmiala sa mama.

„Kedy si jej ju stihol dať?" spýtal som sa.

„Keď sme ťa v lete prišli vyzdvihnúť. Trochu sme sa rozprávali, predtým ako si prišiel a dal som jej ju," odpovedal Eddy.

„Ale... Nebola tvoja obľúbená?" nechápal som.

„Na tom nezáleží, Tommy. Keby som to nechcel urobiť, nechal by som si ju. Myslel som si, že Ruth sa teraz celkom zíde a je to príjemný materiál. Aj preto ju mám tak rád. Zastávam názor, že ľudia by mali nosiť to, v čom sa cítia pohodlne a sami sebou," vysvetlil Eddy.

„Tak to bolo módne okienko, vitajte späť v realite," zasmial som sa.

„Pokojne si môžeme dať aj kulinárske. Stavím sa, že do teba posledné štyri dni jedlo nenatlačili," nahodil Eddy a podal mi igelitku, v ktorej bola na vrchu dóza s domácim jedlom.

„Vyhral si stávku, Eddy," pousmial som sa a odložil to celé na stôl.

„Uvedomuješ si, že neodídem kým to nezješ však?" spýtal sa ma Eddy.

„Áno, uvedomujem, Eddy," prikývol som, „ale nechcem, aby si hneď odchádzal."

„Potrebuješ sa porozprávať?" spýtal sa ma Eddy.

„Áno," prikývol som.

„Poď, pôjdeme si dať kávu," navrhol Eddy. Spolu sme vyšli na chodbu, aby sme si dali slávnu kávu z automatu a sadli sme si na stoličky vedľa seba.

„Je úplne v poriadku cítiť sa slabý a bezmocný. Lebo to aj sme. Niekedy nemôžeme bojovať s osudom a vyššími silami. Niekedy ani s chorobou, a už vôbec nie cudzou. Niekedy je čakanie jediné, čo môžeme urobiť, Tommy. Sú to veci medzi nebom a zemou, ktoré nevysvetlíš. Zmier sa s tým," povedal mi po chvíli Eddy.

„Ja viem, Eddy. Snažím sa s tým zmieriť a byť jej ako tak oporou. Pravdupovediac, tuším to nesiem horšie ako ona," vzdychol som si.

„Musíš byť silný. Keď spadne, musíš ju držať, nie padať s ňou," povedal Eddy a odpil si z kávy.

„Ako sa majú chalani?" spýtal som sa ho.

„Celkom fajn. Nechceli sem chodiť, aby nerobili zbytočný rozruch, ale musím im zrekapitulovať všetko, o čom budeme hovoriť. Chýbaš nám tam. Čakáme, kým sa vrátiš, aby sme mohli nahrávať," odpovedal Eddy.

„Normálne som sa bál, že s tým už ani nezačneš," pokrútil som hlavou.

„Tommy, ak niekedy zablúdiš niekam, kde je zrkadlo, tak sa doň pozri. Potrebuješ sprchu, spánok, poriadne jedlo, objať a aspoň na pár hodín odtiaľto vypadnúť. A ak chceš, zadovážim ti všetkých päť vecí," povedal Eddy.

„Objal si ma. Doniesol si mi jedlo. Už iba tri," vzdychol som si.

„Štyri. Toho jedla si sa stále nedotkol," pripomenul mi Eddy.

„Dokedy ma budeš presviedčať, aby som si šiel po mobil a nastúpil k tebe do auta?" spýtal som sa ho.

„Dokedy to neurobíš," odpovedal Eddy.

„Budeš spokojný, keď s tebou pôjdem na jednu noc domov, zjem čo si uvaril a osprchujem sa?" spýtal som sa.

„Úplne," prikývol Eddy.

„Fajn, tak idem domov, kudrlinka," zasmial som sa.

Šiel som si do maminej izby po veci, vrátil som sa za Eddym a spolu sme vyšli von. Nastúpil som k nemu do auta a Eddy nás odviezol domov. Vyšli sme hore schodmi, Eddy odomkol dvere a vošli sme dnu.
„Plán hry: idem do sprchy, potom sa najem a potom ma už z postele nedostaneš," oznámil som mu.

O pol hodinu neskôr sme sedeli na gauči, jedli lasagne a sledovali futbal. Prišlo mi to v pohode, trochu sa mi podarilo zabudnúť na všetky starosti.

„Prečo si jediný človek, s ktorým sa cítim byť v pohode?" spýtal som sa ho.

„Neviem, Tom. Len si uvedom, že by nás Johnny zavraždil, keby som fakt bol tvoja priateľka," zasmial sa Eddy.

„Kašlem na Johna. On je teraz posledný človek, ktorého by som sa pýtal, čo môžem a čo nie," odvetil som.

„Aj mne je s tebou fajn. Ale prisahám, že nie som teplý. Fakt, len si z nejakého dôvodu neviem udržať stály vzťah. Všetky okrem teba ma nechali," zasmial sa Eddy.

„Myslím, že teraz by mi to ani nevadilo. Si dobrý kamoš, Eddy. Ďakujem, že si pri mne, keď sa všetko serie," pousmial som sa.

„Nie je za čo, Tommy. Je dobré vedieť, že nie si sám," usmial sa na mňa Eddy..
„Pre mňa alebo pre teba?" nechápal som.

„Asi pre oboch," odpovedal Eddy, „keď som bol malý, bol som dosť citlivé dieťa. Často som plakal a nezniesol som, keď po mne kričali. Dával som si za vinu veľa vecí, ktoré sa stali, aj keď som s nimi vlastne nemal vôbec nič spoločné. Celé roky som sa bál s niekým rozprávať, len aby som niečo nepokazil. Aj s tebou mi to chvíľu trvalo. Pamätáš sa, ako sme pol roka len chodili okolo seba, ledva sme sa pozdravili a tajne pozorovali toho druhého? Tak vtedy mi došlo, že sme si veľmi podobní. Až vtedy som dostal odvahu začať konverzáciu."