Dreamers 1 - Men Cry Too

19th Chapter

„Neboj mami, idem len na tri dni do škótska, hneď potom sa vrátim domov," povedal som do telefónu.

„Užite si to tam, zlatko," povedala mama.

„Tu si nie je čo užívať. Jednoducho to musíme urobiť," vzdychol som si.

„Tommy, jediné, čo sa zmení, bude to, že budete chvíľu vystupovať každý sám. Bude to fajn, uvidíš," ubezpečila ma mama.

„Tom, poď už, musíme začať," kričal po mne spoza dverí Williamov hlas.

„musím končiť, večer ti zavolám," vzdychol som si a zavesil.

Vyšiel som z hotelovej izby a spolu s Williamom som šiel von za ostatnými. Mali sme tam natočiť posledný videoklip, poďakovanie našim fanúšikom.

„Deje sa niečo, Tom?" tváriš sa dosť kyslo," poznamenal Eddy, keď sme prišli.

„Nechcem to urobiť. Nechcem, aby to skončilo. Nie som pripravený zobudiť sa vo vlastnom dome bez toho, aby som cítil vôňu tvojich raňajok, počul Jamesa hrať na gitare a Williama, ako nás prosí, aby sme čušali, lebo sme o šiestej ráno až moc hluční. Nie som pripravený byť na pódiu sám," povedal som im.

„Tom, vieš, prečo to robíme. Myslíš si, že by si zvládol ďalšie svetové turné bez toho, aby si sa opil a urobil niečo hlúpe? Zvládol by si to bez toho, aby si bol z toho unavený a na pokraji nervového zrútenia?" spýtal sa ma William.

„Nie," odpovedal som.

„Už to chápeš? Robíme to jeden pre druhého. Nie je to koniec, Tom. Aj po tom všetkom budeš vždy ten brat, po ktorom som v detstve túžil. Keď mi o štvrtej ráno zavoláš a povieš mi, že sa cítiš osamelo, prídem za tebou. A keď budeme znova všetci cítiť, že chceme tento hurhaj vrátiť späť, som si istý, že budeš prvý držať gitaru. Bude to iba prestávka, sľubujem," Eddy sa na mňa pousmial.

„Ďakujem, Ed," zašepkal som.

„To je v pohode, Tom," usmial sa na mňa Eddy.

„Môžeme už ísť?" spýtal sa James.

„poďme," prikývol som.

Vliekli sme sa uličkami Edinburghu na miesto natáčania. Mali sme tam stretnúť pár ľudí. Samozrejme, manažment nám zase nepovedal, akých ľudí. Pochopili sme to, až keď sme tam prišli. John tam stál so skupinou fanúšičok, ktoré začali pišťať, keď nás zbadali. Všetky až na jednu. Asi pätnásťročné blonďavé dievča stálo potichu medzi ostatnými, placho sa usmievalo.

„Takže dnes si zopár šťastných zahrá s nami v klipe," usmial sa Eddy.

„Milé," zadrel som. Ani neviem prečo. Stále som hľadel na to jedno dievča. Bola rovnaká ako ostatné, a pritom sa niečím líšila.

„Tom, vnímaš ma?" spýtal sa ma odrazu John.

„Čože?" nechápal som.

„Vysvetľoval som ti, čo máš robiť," John nado mnou len pokrútil hlavou.

„Prepáč, John, ja... Zamyslel som sa," ospravedlňoval som sa.

„Tom, skús sa sústrediť na to, čo robíme," požiadal ma John.

„Áno, jasné," prikývol som.

„Dobre, tak ešte raz, nakoľko niekto tu má svoj svet," začal John, „najprv natočíme zopár scén tu, potom sa presunieme inde. Mali by ste s fanúšikmi tú pieseň spievať spolu, v tom klipe budú aj archívne zábery, ale chceme načrtnúť váš vzťah s fanúšikmi. Dám vám teraz pol hodinu na to, aby ste sa s dievčatami zoznámili. Potom ideme natáčať. Okej?"

„Okej," prikývli sme.

John odišiel za kameramanom a my štyria sme mali nadviazať konverzáciu s fanúšikmi. Chalani si najprv obzerali dievčatá, ktoré Johnny priviedol, ale ja som chcel ísť rovno k nej. Nízkej dievčine v sivom svetri. Vonku bolo teplo, no ona si ťahala rukávy najnižšie ako sa dalo. Vlastne som z nej videl iba tvár a oblečenie. A mal som pocit, že som vlastne ešte vôbec nič nevidel.

Keď som k nej kráčal, nikto iný si ju nevšímal. Všetky dievčatá hľadeli na mňa a priali si, aby boli tou, ktorú si vyberiem na rozhovor ako prvú.

„Ahoj," pozdravil som ju. Neodpovedala mi. Nerozumel som, čo som urobil zle.

„Môžeme sa ísť porozprávať?" spýtal som sa jej. Ona iba slabo prikývla. Podal som jej ruku a vyviedol ju preč z davu. Sadol som si na zem pri stenu a zahľadel sa na ňu.

„Ako sa voláš?" spýtal som sa.

„Som Monica," odpovedala, stále veľmi potichu.

„Krásne meno," usmial som sa, „prečo si tak potichu?"

„Nemala by som tu byť. Dostala ma sem teta, ale ak to zistí moja mama, neskončí to dobre," odpovedala Monica a znovu si potiahla rukávy svetra.

„Monica, tvoja mama môže byť hrdá. Toto je posledná vec, ktorú spolu ako skupina urobíme a ty si jej súčasťou. Nedokážeme sa svojim fanúšikom dostatočne poďakovať za to, čo pre nás robia," pousmial som sa a chytil ju za ruku.

„Lenže moja mama je proti tomu... Ona nechce, aby som mala čokoľvek spoločné so svetom, v ktorom žijete," zašepkala Monica.

„Ubližuje ti?" spýtal som sa jej.

Monica prikývla. Obzrela sa okolo seba a potom sa obrátila späť ku mne. Sklonila zrak k svojim rukám, vyhrnula si rukáv svetra tak, aby som videl jej zápästie a kúsok predlaktia. Bol som zdesený z toho, čo som videl. Jej kožu pokrývali modriny, škrabance, jazvy a popáleniny.

„Monica, aj keď ty nebudeš môcť byť môj fanúšik, ja budem tvoj," zašepkal som, „budem ti fandiť, aby si zvládla všetko, čo ti život ešte nachystal. Budem veriť, že už iba to dobré."

Objal som ju a pohladkal ju po chrbáte. Aj cez sveter som cítil polohu jej chrbtice.

„Sľúb mi, že to zvládneš a že ťa budem môcť znova stretnúť," zašepkal som.

„Čo ak nesplním tvoj sľub?" spýtala sa ma.

„Stačí, ak splníš tú prvú časť. Tú druhú neviem splniť ani ja," pousmial som sa.

„Prečo sa so mnou rozprávaš?" spýtala sa ma.

„Pretože si rojko. Nie si ako tie ostatné dievčatá, ktoré sem prišli. Videl som v tebe seba," odpovedal som.

„Bojíš sa niečoho?" spýtala sa ma.

„Bojím sa budúcnosti," odpovedal som, „ale nebudem ti pridávať na starostiach. Sama ich máš dosť."

„Mám rovnaký strach," pousmiala sa.

„Teraz už aspoň vieš, že v tom nie si sama," usmial som sa.

„Nemal by si hovoriť aj s inými dievčatami?" spýtala sa ma.

„Asi áno. Ale chalani to zvládnu," odpovedal som.

„Fajn, koniec debaty, prosím zaujmite svoje miesta!" zavelil Johnny.

Podal som monice ruku, aby mohla vstať. Vrátil som sa za chalanmi a ona šla za ostatnými dievčatami. Obaja sme to urobili s nechuťou. Akosi sme sa chceli naďalej spoznávať v istote, že sa vidíme naposledy.

„Nepovedz mi, že si sa za buchol do pätnástky! My tu každý hovoríme asi s piatimi babami a ty sa tuná flákaš s jednou!" vysmial ma okamžite Eddy.

„Možno ti to niekedy vysvetlím, Ed. Ale nie teraz. Máme prácu," upozornil som ho a snažil sa vnímať režisérove pokyny.