Dreamers 1 - Men Cry Too

1st Chapter

Sedel som vedľa Ryana na zadnom sedadle jamesovho auta. Mierili sme z hotela v Manchestri na koncert. Bolo síce osem hodín večer, ale vlastne sme sa iba pred štyrmi hodinami zobudili. Poslednú noc sme strávili v bare.

Moja priateľka Ella ma skoro zabila, keď som prišiel domov. Už dávno som za ňou neprišiel tak nacenganý. Asi sme to naozaj prehnali.

Ryan vytiahol z vrecka joint a zapálil si. Vôbec si nevšímal moje a jamesove pohľady. Proste si užíval opojenie spojené s drogou, ako je marihuana.

„Čo čumíš?" spýtal sa ma Ryan.

„Ty húliš?" spýtal som sa ho.

„Ty si pako. Už pekne dlho," zasmial sa Ryan.

„Ty o tom vieš, james?" spýtal som sa chalana za volantom.

„Áno. Len nemám rád, keď húli v aute. Všetko potom páchne," odpovedal James a naďalej hľadel pred seba na cestu.

„Ale nehovor, naposledy ti v Birminghame chutilo!" smial sa Ryan.

„Myslel som si, že už nefajčíš," zasyčal som.

James síce fajčil, a teda poriadne, ale nedávno s tým skončil. Naozaj som nečakal, že sa dozviem toto.

„Nefajčím, Tom," zamrmlal James.

„Toto nie je ciga, Tom. Toto je mariška," upozornil ma Ryan.

„Ako dlho to už ťaháte?" spýtal som sa.

„Od začiatku turné. Pred každým koncertom," odpovedal Ryan a pokrčil plecami.

„Zošalel si?" spýtal som sa ho s takým piskotom v hlase, až som bol sám zo seba prekvapený.

„Zošalel by som, keby som nehúlil. Pomáha to odbúrať stres," odpovedal úplne bezvýrazne Ryan.

„Cítim sa, ako keby som vás vôbec nepoznal," pokrútil som hlavou. Nikdy som od tých ľudí nič také nečakal. Boli to moji dlhoroční najlepší priatelia a myslel som si, že sú ku mne úprimní. Hlavne Ryan.

Od začiatku to bol dobrý kamoš. Mohol som mu povedať hocičo. Bavili sme sa spolu o babách, o hudbe, o živote. Ryan sa mi zdal ako ten typ človeka, s ktorým si večer o jedenástej sadneš v hotelovej izbe a vyrozprávaš sa mu zo svojich problémov. Vôbec som nechápal, ako ho môžem tak nepoznať, zatiaľ čo on o mne vie takmer všetko.

„Tak, teraz si ma trochu spoznal. Chceš?" spýtal sa ma Ryan a podával mi jointa.

„James, zastav. Vystupujem," zavrčal som.

„Neblázni, Tom," pokrútil hlavou James, ale aj tak trochu spomalil.

„Ja nemám blázniť? Vy dvaja si tu v pohode už celé mesiace húlite a ja nemám blázniť?" mal som obrovskú chuť po nich kričať. Nechápal som to. Akoby som bol odrazu s úplne cudzími ľuďmi.

„Tom, počúvaj ma chvíľu. Ja viem, že nerobím úplne správnu vec. Lenže ja už to nezvládam. Na začiatku tour som bol na pokraji síl a psychického zrútenia. Zvládam to len takto," objasnil mi Ryan a zamával mi tou nechutnou vecou pred očami.

„Mal si mi to povedať. Pomohol by som ti. Veď... Veď aj ty mi vždy pomáhaš s mojimi problémami," povedal som. Na nič viac som sa nezmohol.

„Toto nie je vec, s ktorou by si mi dokázal pomôcť, Tom. Prial by som si, aby si mohol," pokrútil hlavou Ryan a znova si potiahol.

„Naozaj to funguje tak, ako hovoríš?" spýtal som sa ho po chvíli mlčania.

„Je to ako zázrak. Stačí si raz potiahnuť a cítim sa skvele," usmial sa Ryan.