Černokňažníčka ✔ [HP FANFICTION]

80. Spev

Madison:

Ležala som na posteli. Do očí sa mi znova nahrnuli slzy... Po tom všetkom, keď som si myslela, že už bude dobre som zistila najhošiu správu môjho života. Prišla som o všetkú mágiu. Nedokázala by som niekoho ani odzbrojiť. Oklumencia bola preč. Dokonca aj schopnosť mojej hypnózy. Nechápem ako sa to stalo. Vyskušala som množstvo prútikov, premiestňovanie, čokoľvek. Moja moc bola preč. A nikto mi ju nedokázal vrátiť. Plakala som, dosť a často. Mágia bola mojou súčasťou. Žila som len s jej pomocou. A teraz som bola bez nej. Mala som problém nabehnúť na nejaký životný štýl. Len som sa malátne pohybovala po hrade... Severus so mnou skúšal jednu skúšku, či sa prejavia nejaké náznaky, že mám ešte v sebe nejakú mágiu... Neuspela som. Stal sa zo mňa šmukel. Niekto kto žije v čarodejnickom svete, no nemá žiadnu moc. Už som nemala právo sa nazývať Černokňažničkou... Bola som mocná a teraz som zraniteľnejšia ako taký mukel. Totiž to som nedokázala prehĺtnuť tú skutočnosť, že už neviem čarovať.

Posteľ po mojej pravici sa prehla. Iba jediný človek to mohol byť.

,,Zlato," oslovil ma, no hneď som pokrútila hlavou.

,,Nechaj ma tak, Draco," odbila som ho. Nemohol za to. Nikto za to nemohol. No i tak som sa uzavrela pred všetkými. Nie preto, pretože som cítila voči nemu hnev. Cítila som jedine nechuť. Nechuť voči sebe. Mala som pocit, že už si nezaslúžim byť medzi nimi. Už som sem nepatrila.

,,Poď sa najesť, je obed," povedal mi ustarostene. Veľká sieň... Tie lútostivé pohľady, ktoré sa do mňa zapichli vždy, keď som vošla do Veľkej siene... Nenávidela som sa.

,,Za chvílu prídem," povedala som. Uspokojil sa s takouto odpoveďou, až som nakoniec započula zabuchnutie dverí. Nevedel, že som plánovala to, že ho nikdy už neuvidím.

V momente som sa hodila na zem a z pod postele som vytiahla moj vak, ktorý vďaka Merlinovi zostal začarovaný. Prehodila som si ho cez plecia a posledný raz sa pozrela na moju starú izbu... Povzdychla som si, ignorovala som slzy, a otvorila dvere, aby som z tadeto mohla vypadnúť. Navždy. Kráčala som dole schodami, dúfajúc, že nikoho nestretnem. Všetci by mali byť na obede, no cez noc som nemohla zmiznúť. Hrad bol cez noc zatvorený, ale aj keby nebol, bez prútika sa vydať do tmavej noci... Nepozdával sa mi tento nápad, takže som sa rozhodla si pohnúť, aby som stihla odísť skôr, ako niekto zistí, že som zobrala nohy na ramená.

Už som bola pred poslednou prekážkou... Vchod do Veľkej siene. Nakukla som za roh a takmer skríkla od radosti. Dvere od Veľkej siene boli zatvorené! Rýchlo som sa rozbehla a otvorila dvere od hradu. Ovjal ma teplý vánok. Leto bolo v plnom prúde. Vzdychla som si a začala kráčať smerom k mostu. Musela som vypadnuť skôr, ako si ma niekto všimne. Nechcela som sa lúčiť. Vedela som, že by to bolo bolestivejšie, ako zistenie, že som zmizla. Ale viac som sa obávala toho, že by ma prehovorili. Kráčala som rýchlejšie a rýchlejšie. Predýchavala som rýchlosť mojho kroku. Ako mi zmizla mágia, bola som neustále slabá. Započula som za sebou náhliace sa kroky. Zrýchlila som ešte viac. Nie, nie, nie... Nesmela som sa otočiť. Musela som zmiznuť.

Zrýchlila som a aj osoba za mnou zrýchlila. Ani som sa nenazdala a niekto ma chytil za ruku a prudko ma otočil. Narazila som do jeho pevnej hrude, oblapila ma známa vôňa a mala som problém, aby som sa nerozplakala. Tak som sa mu bála povedať pravdu.

,,Kam ideš?" Spýtal sa a prepálil ma búrkovými očami. Čo mu na to poviem?

,,Išla som sa prejsť," nervózne som sa usmiala a keď som sa zadívala do jeho očí, vedela som, že je nahnevaný, no viac sa tam črtalo to, ako neskutočne mi neuveril.

,,S vakom. V čase obedu. Bez zmienky," skonštatoval. Ošila som sebou.

,,Ty si chcela odísť?" Spýtal sa sklamane, šeptom. Zaštípali ma slzy v očiach. Mala som chuť sa znova rozplakať.