Černokňažníčka ✔ [HP FANFICTION]

79. Mágia

Madison:

Strašná bolesť.

Pálivá bolesť.

Silné ruky dvíhajúce ma zo zeme.

Slzy špúšťajúce sa po mojich lícach.

Slová, ktorým som nedokázala porozumieť.

Mäkká posteľ.

Dezinfekcia.

Opäť bolesť.

Slzy.

Tma.

Takto by som opísala mojich posledných pár hodín života. Nepamätala som si presné veci... Vôbec som nevedela, čo sa stalo... Všetko to mi pripadalo ako sen... S istotou môžem povedať, že som bola mimo zopár hodín... Možno aj dní. Každopádne, keď sa mi čas už nezlieval do jednej nesúvislej hrčky, pomaly som začala vnímať okolitý svet. Rozhodla som sa, že si zhrniem všetko reálne. Čo viem, že určite existuje a nie je to len výplod mojej fantázie. Áno, nebo a môj boj s podvedomím mi dal zabrať, aby som vedela, či vnímam ozajstnú realitu, alebo zase niečo skreslené.

Ležala som na posteli. Bola mäkká, pohodlná. Mala som obviazané ruky, nohy. Cítila som tie obväzy. Ťažko sa mi dýchalo, no nebolo to nejaké kritické. Trochu som pohla hlavou. Zacítila som, ako mi treští v hlave a snáď každá časť ma bolí. Takže ležím niekde na posteli, zranená...

Musím otvoriť oči... Keby to bolo také ľahké! Snáď každý pohyb, dokonca aj nádych, sa mi zdal náročný. Zozbierala som svoje chabé sily a pootvorila oči. Ihneď ma oslepilo svetlo. Nestihla som ani zaregistrovať, kde som, do čerta!

Pokúsila som sa to zopakovať znova... Nemocničné krídlo na Rokforte... Som doma! Zvládli sme to! Ach jaj, keby som sa mohla teraz pochváliť Nathanielovi! Ale tak oni to určite už vedia, s istotou im išla Teresa donášať. Vnútorne som sa uchechtla, chcela som to aplikovať aj normálne, lenže jediné čo zo mňa vyšlo, bol ston.

Niekto mi opatrne chytil ruku. Bol to muž, s istotou. Bola som veľmi slabá na zapojenie mágie, takže som bola vydaná na pospas osudu, čo sa teraz bude diať.

,,Pekne si nám dala zabrať...Báli sme sa o teba," povedal ustarane. Ihneď som vedela, s kým mám tú česť. Jeho hlas by som spoznala všade. Ale znel trochu inak... Unavene, zdrvene, snaď smutne?

,,Ale nepreháňaj, Zabiny," povedala som s veľkou námahou s mojim zachrípnutým hlasom, ktorý ku podivu nezlyhal hneď na začiatku vety.

,,Prísahám Merlinovi, ty si práve utiekla hrobárovi z lopaty, ale i tak ťa neopúšťa ten pocit, že niekto by tu za tebou smútil! Dopekla Bennettová, neser ma hneď po tvojom prebratí! Môžem to zahrať aj na to, že si sa stále neprebrala a nenápadne ťa udusiť," zasmial sa a ja som pokrútila vyčerpane hlavou. Pootvorila som oči, tento raz si pomerne rýchlo navykli na svetlo, takže stačilo len párkrat zamrkať a vyrovnane som sa mohla pozrieť na Blaisa, ktorý ma držal za ruku... Vyzeral vyčerpane, nevyspato, no jeho úsmev mi dával hrejivý pocit, že po smútku už niet stopy.

,,Keby toto videl Draco," pozdvihla som naše spojené ruky... A potom som zablúdila myslou k tým búrkovým očiam, ktoré som milovala tak veľmi. Cnilo sa mi za nimi.

,,Kde je vlastne?" Zamrmlala som smerom na Blaisa.

,,Vo Veľkej sieni... Pred nedávnom tu sedel, nechcel ťa pustiť, no donútil som ho, aby sa šiel naobedovať... Od vtedy, čo sa to s tebou zomlelo schudol a vyzeral príšerne... Nevyčítam mu to ale," povedal mi s jemným úsmevom, ktorý som mu opätovala.