Černokňažníčka ✔ [HP FANFICTION]

61. Pochmúrnosť

Nebolo to ako minulé roky.

Ževraj Vianoce... Nemala taký pocit, ani zďaleka.

Na Manore neoslavovali Vianoce, možno preto nemala chuť tam ani zostať.

Celé toto sídlo na ňu pôsobilo pochmúrne a depresívne a v posledných dňoch ju Voldemort ani neoslovoval ani nič, takže nemala v pláne sedieť vo svojej izbe ako poslúšný psík a čakať na povely svôjho pána.

Premiestnila sa ku známemu stanu, keďže ju Chrabromilčania informovali, kde sa nachádzajú, aby ich vedela nájsť.

,,Ahojte," šepla a trochu, snaď badateľne sa na nich usmiala, no im obom nebolo do smiechu a ani do úsmevu.

,,Mad, myslíš si, že to je dobrý nápad?" Spýtal sa Harry Potter zamyslene, čo sa Madison otočila, aby sa ich pohľady spojili a ona mohla chlapcovi venovať začudovaný pohľad, keďže nevedela, na čo sa pýtal.

,,Čo máš na mysli?" Spýtala sa Madison pomaly.

,,Vieš, Mad... Chcel by som ísť do Godricovej Užlabiny... Zomreli mi tam rodičia a Veď-Vieš-Kto tam skoro umrel, takže by tam mohol byť ďaľší horcrux... Ale i tak, chcem tam ísť pozrieť a.... A vidieť to... Chcel by som aj ísť pozrieť na ich hrob," povedal Harry vážnym tónom a v ten moment sa jej vybavila jedna spomienka.

Flashback:

,,Neviem, či tám chcem ísť," povedala Madison Severusovi.

,,Ja viem, je to ťažké, Mad, ale... Nezaslúžia si to, aby si na nich zabudla," povedal a dievča pokrútilo hlavou.

,,Sú to moji rodičia, iste že si ich budem navždy pamätať, bez ohľadu na to, či som mala štyri mesiace, keď zomreli... Len neviem, či sa cítim na to, aby som išla položiť tieto kvety ja ich hrob," povedala a zrakom zavadila o kyticu rúži, ktoré jemne pozdvihla, keď ich spomenula... Jej žalúdok bol v podivnom kŕči a to len z toho dôvodu, že dnes sa Severus rozhodol jej ukázať hrob jej rodičov, keďže to bolo pätnásť rokov od toho, čo zomreli.

,,Neboj sa, bude to v poriadku..." povedal a začal kráčať pomedzi ostatné hroby a po dlhom a hlbokom nádychu sa Madison pobrala za ním.

Kráčala a snažila sa vnímať realitu, pretože nevnímala takmer nič, len vďaka tým hlasom, ktoré jej hučali v hlave a privádzali ju do šialenstva zo zlého psychického rozpoloženia.

Takmer narazila Severusovi do chrbáta, no v poslednú sekundu si všimla, že zastal.

Pomaly mu nahliadla cez rameno a neuvidela len obyčaný hrob, skôr hrobku.

,,Bennettovci majú vlastnú hrobku?" Spýtala sa Severusa, ktorý sa len uchechtol.

,,Veru áno, vy Bennettovci ste vždy veľkolepí a ani po smrti ste si to nehodlali odpustiť," povedal a snažil sa dievča aspoň trochu rozveseliť, čo jej pomohlo, takže sa mierne usmiala a prehliadla si okolie hrobky, či ako toto dielo mala nazvať.

Podišla bližšie k panelu, kde boli vryré mená jej predkov, no ju zaujimali len dve.

Joane Bennettová a Drein Bennett

Potlačila vzlyk, ktorý sa jej dral hrdlom, keď prešla po vrytých slovách.

,,Tak moc mi chýbate... Je mi ľúto, že ste ma nevideli vyrastať, ako sa učím hovoriť, chodiť, ako dospievam, že ste nezažili ten pocit, keď mi prišiel list z Rokfortu, keď som si vybrala svoj vlastný prútik alebo to, keď ma vybrali do Chrabromilu... Nevideli ste ma učiť sa prvé kúzla... Je mi tak ľúto, že nezažijem nikdy ten pocit kompletnej rodiny... Je mi to tak všetko ľúto," smrkla a utrela si slzy, pod jej očami.