Černokňažníčka ✔ [HP FANFICTION]

ŠPECIÁLNA KAPITOLA

,,No ale to nie je správne," začal som. ,,Nesmieš sa báť. Musíš byť statočná," povedal som jej s úsmevom, čo sa ešte viac zachumlala do prikrývok, že pravdu povediac, nebyť jej veľkých očí, neuvidel by som ju.

,,Povie mi Slizolinčan skrz na skrz," zamrmlala, na čo som sa zatváril ublížene, takže som sa aj zranene chytil za srdce a na moment vyvrátil oči. Táto malá žaba mi vedela uštedriť štiplavú poznámku už v deviatich rokoch! Som zvedavý, čo bude za oriešok v budúcnosti. Už teraz dokáže byť nebezpečná, nedaj Merlinovi, ešte s prútikom a schopnostiami. Merlin, chráň ma, nech nezdedila tie čudesné veci od jej predkov, pretože ma skutočne trafí.

,,Toto ma zranilo," utrel som si pomyselné slzy, až som započul, že sa zasmiala. Môj účel sa začal napĺňať.

,,Kde na toto chodíš! Keby si na Rokforte, nič nepoviem, ale pre Merlina, ty chodíš do muklovskej školy, kde nevedia, čo je to galeón. Tak ako prosím ťa chodíš na tieto podpichy!" Povedal som falošným hnevom, no hneď na to sme sa rozosmiali.

Vždy keď som sa na ňu zadíval a videl tie iskričky, vedel som, že ma to zraní, ak sa jej niečo stane. Bál som sa toho, aké bude mať schopnosti, no hlavne som sa bál toho, že ju ohrozí Voldemort, ak povstane. Nie je mŕtvy, to všetci vieme, ale problém je to, že som smrťožrút a nechcem, aby ju postihol ten istý osud. Niekedy mám pocit, že by som ju najradšej zamkol do našej pivnice a nepustil ju z tade. Len aby jej okolitý svet neublížil.

,,Asi to mám v krvi," mykla plecami, čo som zakrútil hlavou. Už pomaly dospieva a je mi ľúto, že nie som s ňou tak často. Stále učím na Rokforte a som s ňou len cez prázdniny naplno. Áno, síce pri každej možnej príležitosti chodím za ňou domov, no je to ťažké učiť na Rokforte a zároveň sa o ňu starať. Viem, aj sa snažím najviac ako môžem, preto sa ale teším na časy, kedy bude na Rokforte a budem s ňou častejšie. I keď už bude väčšia a radšej bude tráviť čas s kamarátmi ako so mnou, no i tak to bude lepšie. A nemienim zaváhať pri tvrdení, že ju prijmu na Rokfort. Pretože viem, že prijmu. Už len to, že keď sa minule rozčúlila a zhodila bez prútika pohár, mi stačilo. Má deväť, nemá prútik a len hnevom dokázala bez dotyku zhodiť šálku. Mám sa začínať báť?

,,Dobre, zostanem tu cez noc, ale neže budeš chrápať!" Posťažoval som sa a ona sa znovu zasmiala.

,,Severus, spíš o dve spálne ďalej a aj tak počujem tvoje chrápanie, myslím si, že ja nie som tá, čo chrápe," pozdvihla obočie a ja som opäť zakrútil hlavou.

,,Dobre, dobre, tak sa posuň a už ticho!" Prekrútil som očami, aj ona, ale nakoniec ma poslúchla a posunula sa, aby mi urobila priestor na spanie. Položil som na nočný stolík prútik a zakryl sa perinou. Ona sa na mňa natisla a schúlila sa do malého kĺbka. Začal som ju hladiť po vlasoch, len tak aby na mňa nevrčala, pretože jediný tento spôsob hladkania jej nevadil. To bolo ale vyberavé decko!

,,Môžem zhasnúť svetlo?" Spýtala sa a ja som sa zamračil.

,,S prútikom," dodala nevinne a ja som sa okamžite zdvihol na lakťoch a prekvapene na ňu pozrel.

,,Čo?" Zježil som sa, keď sa na mňa zadívala psími očami.

Ona ma chce snáď pripraviť o rozum! Dievčisko nepodarené!

,,Madison!" Upozornil som ju, pretože nechápem, čo to do nej vošlo.

,,Ale no ták, Severus, jeden švih!" Povedala prosíkajúc mojim smerom, no nemusela ani začať hovoriť, pretože hneď som už krútil hlavou.

,,Prosím!"

Tie oči! Tie psie oči ma vždy dostanú. Cítil som, ako sa vo mne niečo lámalo, tým jej pohľadom a teraz... Teraz to bolo ešte intenzívnejšie, keď mi zovrela rukáv a zamykala ním.