Černokňažníčka ✔ [HP FANFICTION]

25. Autorita

Pomaly prikývla a chlapec sa prudko nadýchol.

,,Tak rád by som ti to povedal, no nemôžem a ani nedokážem, prepáč mi to. Nemám na výber, ale časom to dúfam pochopíš," povedal jej s jemným úsmevom.

Nevedela, čo mu má na to povedať, ale nakoniec usúdila, že bude lepšie tolerovať jeho rozhodnutie a počkať si na moment, kedy sa to dozvie.

Celý ostatok noci sa nerozprávali, pretože každý jeden z nich sa strácal v ich myšlienkach, ktoré sa s nimi pretkávali chodbami Rokfortu, ktorým zároveň aj kráčali.

•

Ráno bolo náročné, no ako každé po jej nočnej službe.

Bolo okolo desať hodín, takže bola prekvapená, že nie je viac, lebo neraz sa jej stalo, že si pospala až do obeda, pretože niekedy boli tieto nočné služby príliš namáhavé, aby dokázala vstať s úsmevom o ôsmej ráno a fungovať ako normálne.

Bol víkend a ona bola strašne nahnevaná, že musí chodiť po nociach po chodbách, no okolo jednej to vždy zabalili, pretože už chceli ísť spať a ani včerajšok nebol opakom.

Urobila si svoju hygienu, tento raz si vlasy vypla do vrkoča, aby jej nezavadzali a vytiahla nejakú veľkú teplú mikinu a vydala sa do klubovne za svojimi priateľmi, ktorí tam ale neboli, takže sa rozhodla, že si aspoň užije ten kľud, ktorý jej prázdna klubovňa ponúka.

Vyvalila sa na sedačku a vystrela sa na jej celú dĺžku a užívala si to.

Jedným švihom prútika si privolala nejakú z jej kníh o čiernej mágii a začala si čítať.

Vždy ju to zaujímalo, takže niet divu, prečo je taká divná. Narazila na druh mágie, ktorá bola veľmi podivná... Bol to vlastne rituál k obnoveniu strateného magického akcentu, čo nepochopila, ako sa niekomu môže podariť strata magického akcentu, no predsa si čítala ďalej, pretože to bolo zaujímavé.

Čítala si, čas ubehol rýchlejšie ako myslela a bol už čas obedu.

Tak sa teda pobrala do Veľkej siene, kde to ako vždy vládlo ruchom.

Pri pohľade na Slizolinský stôl jej nálada celkom poklesla...

Vyzeral hrozne a najhoršie bolo, že nevedela, čo sa deje s týmto ustaraným Slizoličanom, ktorý sa tváril zdrvene a nedokázal do seba napchať ani tú trochu, ktorú mal pred sebou na tanieri.

Sadla si za Chrabromilský stôl, pozdravila hlúčik svojich priateľov a venovala sa jedlu, na ktoré ju už stihla prejsť chuť, takže sa len sklamane postavila a odišla z tade, z kade prišla.

Nechcelo sa jej ísť za Severusom, Dracom, Harrym, za nikým...

Chcela byť sama, tak vyšla na Astronomickú vežu a nechala štiplavý vietor opierať sa o jej bledé líca, ktoré rázom zčervenili.

•

Rozmýšľala na Astronomickej veži dlho, no keď jej začala byť zima, išla do svojej komnaty, kde na ňu nepozerali žiadné zvedavé oči, keďže všetci boli pravdepodobne už na metlobalovom ihrisku, keďže za chvíľu sa začínal konkurz do metlobalového tímu.

Prezliekla sa do čierných riflii, dala si veľkú čiernu mikinu a na to koženú bundu...

Mala Harrymu len pomôcť, nešla sa prihlasovať do konkurzu, pretože na metlobal nemala čas, aj keď ho vedela hrať celkom slušne.

Išla do komory s metlami, zobrala si tú svoju a oletela na melobalové ihrisko, ktoré sa už hemžilo ruchom, kvôli metlobalovým hráčom, ktorí sa tam prekrikovali, strkali a robili ďalšie hlúposti, pričom Harry Potter sa ich márne snažil okríknúť.

A v moment, kedy vzduch zasvišťal od rýchlosti metly Madison Bennettovej, chlapci stíhli a Madison asi z dvoch metroch zoskočila z metly a dopadla pevne na trávu metlobalového ihriska.

,,Počúvajte ma teraz všetci. To že nie som kapitánkou ani ničím iným, neznamená, že tu budete robiť hurhaj. Teraz Harry vyberie členov do tímu, ale to že ste boli v tíme minulý rok, neznamená, že budete aj tento rok. Rozumené?" Spýtala sa na chlapcov, ktorý boli tak ticho, že Harry Potter sa len pousmial nad tým, aký táto dievčina má rešpekt.

,,Ďakujem, Mad, nič viac nepotrebujem povedať, to je všetko, môžeme začať," Harry Potter schytil do ruky metlu a vzniesol sa do vzduchu a tak isto spravili aj ostatný.

Zápas na konkurz sa začal a ona sa stala vášnivým rozhodovateľom.

Lietala sem a tam, pozerala, čo robia zle a čo nie, pričom v hlave rozhodovala, kto by vyhovoval do reprezentácie Chrabromilského metlobalového tímu a zrazu zazrela známe blonďavé vlasy na tribúne, tak pomaly s metlou klesla bližšie k tribúne.

,,Mad, potrebujem s tebou niečo prebrať," povedal na ňu Draco Malfoy, ktorý zvýšil trochu hlas, aby ho Chrabromilčanka počula.

Samozrejme, že ho započula, tak sa na neho len jemne pozrela a ďalej sledovala hru.

,,Čo by si potreboval," pozrela sa na neho, znova len na sekundu či dve a obrátila pohľad na hru.

Chlapec sa obzrel a potom k nej prehovoril.

,,Musím ti niečo jednoducho povedať," povedal a ona sa ironicky zasmiala.

,,Tak mi to povedz teraz," znova sa na neho otočila a potom na hru.

Chlapec skrčil obočie.

,,Nemôžem ti to povedať teraz!" Povedal a dievča len prevrátilo očami.

,,Buď mi to povedz teraz, alebo mi to nehovor vôbec," znova pohľad na neho a potom na hru.

Hru úprimne ani nevnímla, od kedy uvidela toho Slizolinčana sedieť na tribúne, ale akože sa tvárila, že ju zaujato pozerá, aby nemusela byť otočená k Slizolinčanovi a jasne dávať najavo, že on ju zaujíma viac ako hra, či Chrabromilský nábor do tímu.

,,Čo?" Povedal chlapec a ona mykla plecami.

,,Buď mi to povieš teraz alebo vôbec!"

Zvýšila hlas na chlapca a tento raz sa na neho pozrela dlhšie, ale hneď sa otočila, pretože sa "zaujímala" o hru.

Ronald Weasled odbíjal strely len tak tak...

Hra bola v plnom prúde a Hermiona potajomky pomáhala Chrabromilčanovi.

,,Mám pocit, že Severus zložil neporušiteľnú prísahu kvôli mne!" Zakričal nahlas Slizolinčan na Chrabromilčanku, ktorá sa na neho otočila.

Na Ronalda Weasleyho sa rútila strela, tak ju len tak tak odbil rukou, ale i tak lopta sa stále rútila vysokou rýchlosťou smerom na Slizolinskú tribúnu.

,,ČOŽE?" Zakričala Madison Bennettová a potom zakričala druhý raz, keď ju lopta zasiahla vysokou rýchlosťou a tým ju zhodila zo svojej metly.