Mafia nás spojila 2

Kapitola 29- Mama

Všetci by čakali, že to prekvapenie bude dobré, ale opak bol pravdou. Volal mi otec a správa, ktorú mi zdelil ma položila na kolená.

"Jessica!" Skríkol po mne Alex, aby som sa prebrala z tranzu.

Mobil som mala ešte stále pri uchu a niekde v diaľke som počula otcov hlas.

"Jessica, zlato, čo sa deje?" Pýtal sa ma Alex, zatiaľ, čo mi pomáhal sadnúť si na posteľ.

"Si ešte tam?" Počula som otcov hlas z telefónu.

"Áno." Šepla som tichým hlasom a po líci mi stiekli prvé slzy.

"Zavolám tvojmu bratovi a poviem mu to ja." Oznámil mi a ja som, len prikývla aj napriek tomu, že ma nevidel.

"Tati, ďakujem, a keby niečo daj mi okamžite vedieť."

"Jasné dám, neboj. Opatruj sa." Povedal a zrušil hovor.

Vtedy som sa pozrela na Alexa a rozplakala sa. Nepýtal sa nič, len ma objal a objímal, kým som to potrebovala.

"Princezná, čo sa stalo?" Chytil mi tvár do dlaní a zotrel slzy.

"Mama mala infarkt." Neveriacky na mňa pozrel.

"Pôjdeme najbližším letom domov!" Rozhodol a ja som súhlasila.

"Jessica!" Zakričal Mike od dverí. Rozbehla som sa za ním a hneď ho objala. Všimla som si, že aj on mal slzy na kraji, ale držal sa.

Chvíľu som ešte plakala, no potom som prestala a spolu s Alexom som začala hľadať letenky. Alex všetko vybavoval a ja som zatiaľ balila veci.

Najbližší let nám išiel o pol jednej ráno. Takže sme na hoteli ostali do večera a potom sme išli na letisko.

"Zlato musíš niečo zjesť." Priniesol mi Alex nejakú plnenú buchtu. Večeru na hoteli som odmietla. Môj žalúdok bol ako na vode.

"Neprosím si." Odmietla som ho.

"Jessica, ale mala by si." Prehováral ma.

"Nechcem!" Skríkla som po ňom a väčšina ľudí sa otočila na mňa. Alex si len povzdychol a vzdialil sa odo mňa.

V duchu som zanadávala aká som sprostá a išla za Alexom. Chytila som ho za ruku. Pozeral von oknom na odchádzajúce lietadlo.

"Prepáč." Ospravedlnila som sa. Otočil sa a pozrel na mňa. Nič nepovedal, len ma objal.

***

Po únavnom lete sme konečne pristáli. Na letisku nás už čakal otec, ktorý mňa a Michaela vzal domov. Domov do New Yorku. 

Rozlúčila som sa s Alexom.

"Keby niečo tak zavolaj a ja prídem, dobre?" Povedal mi a ja som prikývla.

"Ľúbim ťa." Dala som mu bozk.

"Aj ja teba, princezná." Pousmiala som sa a nastúpila do auta.

V aute som zadriemala, takže cestu si moc nepamätám. Doma som si spravila kávu a na chvíľu zaliezla do izby.

Bol to zvláštny pocit tam byť. Akoby sa mi celé detstvo vrátilo. Prechádzala som sa po izbe. Na fotky posadal prach.

Zobrala som fotku s mamou do rúk. Sedela som jej na kolenách u niekoho na návšteve. Mohla som mať asi dva roky. 

Na niečom som sa veľmi smiala. V pozadí bol Mike a nejaký ďalší piati chalani. Poznala som z nich len Willa a Deana.

Pousmiala som sa nad mamou ako na mňa pozerá. S úplnou láskou. Ten pohľad sa nikdy nezmenil. 

"Jessica?" Vošiel do izby Mike. 

"Ideme za mamou, ideš s nami?" Spýtal sa ma a ja som hneď súhlasila.

Vystúpili sme pred nemocnicou. Na recepcii sme si vypýtali číslo maminej izby. Akurát keď sme prišli ku mame na izbu, tak sa s ňou rozprával doktor. 

Len, čo nás zbadala, tak sa usmiala. Okamžite sme ju s Mikom objali. Rozplakala sa. Ja som sa ako tak držala, no mala som aj ja slzy v očiach.

"Tak asi vás teraz nechám, a potom sa ešte porozprávame." Povedal doktor a odišiel von.

Vybehla som za ním a zastavila ho.

"Pán doktor. Prosím vás ako je na tom?"

"Vy ste?" 

"Jej dcéra." Prikývol.

"Prekvapivo veľmi dobre. Rozpráva normálne, bez nejakej závady. Dokáže sa sama najesť, takže z doktorského hľadiska súdim, že je na tom dobre." 

Odľahlo mi. Boli to dobré správy.

"A prosím vás, neviete čím to mohlo byť spôsobené?"

"Viete infarkt je dlhodobá záležitosť. Mohlo sa to hromadiť už dlho. Stačí nejaká fyzická záťaž, rozčúlenie alebo niečo tohto typu a príde to samé."

Chápavo som prikývla.

"Ešte niečo?" 

"Nie, ďakujem." Pousmial sa a odišiel. 

Vrátila som sa za mamou. Chvíľu sme sa rozprávali. 

"Si unavená?" Spýtal sa jej otec, keď zívla.

"Trochu." Priznala sa.

"Tak my pôjdeme a zas zajtra prídeme." Súhlasila, a tak sme sa rozlúčili.

Hneď ako som prišla domov som zavolala Alexovi.

"Jessica, čo sa deje?" Opýtal sa ustráchaným hlasom.

"Nič, nič, len som ti chcela zavolať." 

"Bola si za mamou?"

"Áno. Rozprávala som sa s doktorom, a že je v úplnom poriadku." 

"To je skvelá správa." Z hlasu mu išlo nadšenie. 

"To áno. Doktor jej povedal, že ju za pár dní pustia domov." Usmiala som sa sama pre seba.

"A ty sa mi kedy vrátiš?" 

"Neviem. Mame bude treba pomôcť." 

"Chápem, ale dúfam, že sa čoskoro vrátiš." 

"Ale, aspoň si odo mňa oddýchneš." Zasmiala som sa.

"Ďakujem ale trojmesačný oddych mi stačil."

"Ach, chýbaš mi." Dodal tichým hlasom. Pousmiala som sa sama pre seba.

"Aj ty mne." Počula som tichý povzdych a v diaľke Jamesov hlas, ako na neho kričí.

"Volá ma James, budem musieť ísť." Povedal mi to, čo som už dávno vedela.

"Však tak potom sa ozvi, pa." 

"Pa." Vypol hovor.

Ľahla som do postele a premýšľala. Mala som nejaký divný pocit, hoci som nevedela z čoho. Nebolo to z mami, skôr z niečoho, čo sa len malo stať. 

♦♣♠♥

Ahojte zlatíčka :)

Ako sa vám páči nová časť? :) 

Polka prázdnin za nami :/ Ako ste ich zatiaľ prežili? :)