Mafia nás spojila 2

Kapitola 61- Čakanie

Obvolali sme pár ľudí. Zvolali sme jedno veľké stretnutie. Potrebovali sme byť prichystaní na čokoľvek. Dohodli sme si pár plánov a bolo hotovo. Ostalo nám už len čakať, čo bude nasledovať.

Nechceli sme nijak zaútočiť na nich, lebo presne to očakávali. Budeme sa brániť, keď bude treba, no robiť niečo nasilu je ťažko.

Popravde každý z nás mal strach. V noci sme išli spať s nevedomosťou a obavou čo príde ďalej. Všetci sme si líhali s ťažkou hlavou a na pol oka sme pozorovali situáciu naokolo.

Bolo to ťažké a psychicky vyčerpávajúce. Avšak lepšie ako ísť bezhlavo do boja. Popravde to zasiahlo každého z nás.

Dní však ubiehali a s odstupom času sme už na to aj zabudli. Všetci sme sa vrátili do bežného chodu hoci sme boli kedykoľvek pripravení sa brániť.

"Jedna vec mi stále vŕta v hlave." Začal Alex.

"Počúvam."

"Prečo zrazu odišli Mike s Emily a aj James a Nathan sú preč."

"No ako Mike s Emily vieme, ale oni dvaja to neviem. Však na porade boli, vedia čo je vo veci, možno si chcú ešte užiť kým môžu." 

"To sa dá?" Prehodil ironicky.

"Alex! Prestaň. My sme tiež odišli skoro na rok preč. Nesmieš im to zazlievať."

Nič nepovedal, len pokrútil hlavou. Nebolo s ním do reči. Bolo to na ňom znať, že je nesvoj. Vstal a odišiel preč. Akože úplne preč. Vzal si kľúče od auta a odišiel.

Nepovedal mi kam ide. Už som nemala nervy na to. Nechala som ho nech ide, chvíľa o samote mu prospeje. S tou myšlienkou som si ľahla do postele.

Vŕtalo mi v hlave, že kde môže byť. Prehovárala som sa, aby som mu nezavolala. Nakoniec však je dospelý dokáže sa o seba aj sám postarať.

Napokon ani neviem ako a zaspala som. Prebrala som sa a zdalo sa mi, že už spím nejako dlho. Nevedela som nájsť mobil, aby som skontrolovala čas. Bola som nútená postaviť sa z postele.

Zasvietila som si len led pásiky, ak by náhodou Alex spal v obývačke, nech ho nezobudím. Zišla som dolu po schodoch. Posledný som preskočila, lebo vŕzga. Pozrela som na gauč, no Alex tam nespal.

Bol tam len môj pohodený mobil. Vzala som si ho. Pol tretej ráno, žiadna správa ani zmeškaný hovor. Zavolala som Alexovi, no automaticky ma to presúvalo do odkazovača.

Prehodila som si cez seba župan a privolala si výťah. Zviezla som sa na recepciu.

"Ahoj, prosím nešiel tadeto Alex?"

Spýtala som sa recepčnej.

"Nie, madam. Naposledy som ho videla poobede, keď išiel do garáže ale aj to len na kamere."

"Ehm, tak ďakujem." Vrátila som sa naspäť do bytu.

Sadla som si na gauč a zahľadela sa von oknom. Snažila som sa utlmiť strach. Nahovárala som si, že je určite len niekde v krčme, že viac popil a že zaspal na bare. Niekoľkokrát som mu ešte volala. Úplná strata času.

Už som driemala, keď som počula výťah. Srdce mi podskočilo, keď som ho uvidela. Avšak vzápätí ma prepadol hnev.

"Ahoj." Šepol tichým hlasom.

"Ahoj? To nemyslíš vážne! Kde si do čerta bol? Vieš ako som sa bála? To už ti je zaťažko napísať správu alebo mi aspoň zdvihnúť ten blbý telefón, keď ti volám?"

"Prepáč." Pristúpil ku mne a objal ma.

"Krucinál Alex, bála som sa."

"Ja viem, mrzí ma to."

"Kde si bol?"

"Ja ani neviem. Proste som sa len vozil."

"Pomohlo ti to?"

"Trochu."

"Dobre."

***

A ďalšie dni plynuli. No tento bol iný. Už ráno bolo pochmúrne, miestami pršalo. V robote mi išiel čas pomaly a už som odpočítavala minúty do obednej prestávky.

Tesne pred tým ako som odišla z kancelárie mi zazvonila pevná linka.

"Dobrý deň, hotel LaDilanta, pri telefóne Dilaurentis, ako vám pomôžem?" Zdvihla som.

"Mám menej než málo času, choď čo najrýchlejšie za rodičmi, je zle, veľmi."

Počula som Mikov hlas. Bol plný obáv.  Nestihla som ani na to ani zareagovať a už ma vypol. Vzala som si mobil a okamžite zavolala Alexovi.

"Alex, zle je! Musíme ísť do New Yorku. Za desať minút sa stretneme dolu pri garážach."

Vybehla som ešte do bytu po zbrane a letela som dolu, kde na mňa už čakal Alex. Len som zabuchla dvere a už sme vyrazili. Najhoršie bolo, že sme mali pred sebou dvanásť hodinovú cestu.

Cesta zo Chicaga bola neúprosna. Už som nevedela ako sedieť. Pri rýchlosti, ktorou sme išli, som si uvedomovala, že silnejšie myknutie s volantom a dostali by sme taký šmyk, že by sme sa na mieste zabili. Alex robil myšičky a predbiehal jedna radosť.

Na naše šťastie nebola žiadna havária, len jedna kolóna, ktorá nás zdržala na polhodinu. Rodičia mi nezdvíhali telefón. Nevedela som sa im dovolať. Prepadala som panike.

Cestu sme zázrakom stihla za ani nie osem hodín. Poviem vám, že tak ako mne bolo vtedy zle, nikdy nikomu nebolo. Vyletela som z auta a utekala k domu. Len čo som stlačila kľučku,...

♦️♣️♠️♥️

No čo si myslíte, čo sa stalo potom?