Mafia nás spojila 2

Kapitola 16- Depression

Dala som si rannú sprchu a obliekla si niečo pohodlné. Pobalila som si veci a čakala, kým sa vráti James. Hneď ako prišiel sme vyštartovali na cestu domov.

"Prepáč mi ten včerajšok." Ospravedlnil sa mi.

"V pohode."

"Ale.." Začal niečo vravieť.

"Ak mi ideš dávať nejaké kázanie, tak radšej buď ticho." Povzdychol si a prikývol.

Vystúpili sme z auta a išli dnu. Hneď medzi dverami nás čakalo prekvapenie. Svokra prišla na návštevu. Nebola však sama. Bola s ňou aj Mona.

"Mami, čo tu robíš?" Opýtal sa prekvapene James a venoval jej bozk na líce. Ustarostene si preplietla prsty a pozrela na zem.

Ťažko sa nadýchla a pozrela na nás. V jej tvári bol vidno strach.

"Niečo sa blíži, niečo veľké a nič pekné to nebude." Prehovorila roztraseným hlasom.

"Mama, čo sa deje?" Chytil ju James za ruky. Skotulali sa jej slzy po tvári, no nebola schopná slov. Avšak, aj slepý by si všimol v jej očiach o čo ide.

"Ste tu kvôli Alexovi, však?" Rozplakala sa. Tak veľmi sa rozplakala. Pichlo ma pri srdci, keď som ju počula nariekať a videla aké potoky sĺz sa jej valia po tvári.

"No tak mami, pokoj." Ozval sa chabým hlasom James. Sám sa premáhal. Sám bojoval so slzami.

"Nevedia ho nájsť. Nikto." A sám ten boj prehral. Stáli tam obaja a plakali. Cítili rovnakú bolesť. Rovnaké trápenie. Možno aj rovnakú stratu.

V tú chvíľu som bola ja tá najsilnejšia. Tá, ktorá sa musela vzchopiť a zobrať veci do vlastných rúk. Tá, ktorej smútok nebol taký mocný, aby teraz nariekala. Možno to bolo ešte zbytkom alkoholu, alebo len tým, že niekto im musel byť oporou a nádejou.

Nádejou, že nič nieje stratené, a že všetko je v poriadku. Nie nadarmo sa hovorí, že nádej umiera posledná. Ja som to tak cítila, a aj keď ju oni pomaly strácali, ja som im ju pomáhala nájsť.

Boli to hrozné dni. Nikto nič nevravel, všade panovalo ticho a každý sa utápal v dave svojich myšlienok. Ja som sa však nedokázala zozierat. Nemohla som si to dovoliť.

Cez deň som im bola oporou ako sa len dalo. A v noci? V noci som zas ja hľadala oporu v dave ľudí a alkoholu. Stalo sa to mojou každodennou rutinou.

Ráno vstať, spraviť zo seba človeka, a nasadiť masku tak silnú a pevnú, aby udržala trúchliace srdcia ostatných. Bolo to neskutočne ťažké a náročné. Lenže najhoršie na tom bolo, že som na všetko ostala sama.

Nemal mi kto pomôcť. Musela som si so všetkým poradiť sama a nakoniec mať aj silu pomáhať iným. Boli dni kedy som to nezvládla. Zobrala som nôž, áno nôž, a prešla si po predlaktí.

Pomohlo mi to. Nebol to už len alkohol ako som unikala, ale už aj toto. Ani jedno riešenie nebolo správne. Vedela som to. Avšak, nič som s tým nespravila.

Naďalej som pokračovala v živote aký som viedla. Prežila som takto mesiac. Bez alkoholu som neprešla cez ani jeden deň. Rezať? Rezala som sa dokopy trikrát.

Prvýkrát, keď to na mňa celé dopadlo po prvom týždni. Druhýkrát, keď sa vrátil svokor a oznámil nám, že po Alexovi nieje ani stopy.

A tretíkrát...keď som už nedokázala pomôcť ani sebe ani im.

...

...

...

Len kým som sa jedno ráno nezobudila. V dome bol nezvyčajný rozruch. Večne som sa budila do tichého rána.