Mafia nás spojila 2

Kapitola 62 - Dom

...ucítila som štipľavú vôňu, ktorá mi jasne naznačovala, že horí. Vbehla som do domu. Dym sa šíril z horného poschodia.

"Mami! Tati!" Kričala som na nich kým som sa ich snažila nájsť.

Vybehla som hore po schodoch. Zbadala som plamene vychádzajúce z rodičovskej izby. Bez váhania som tam vtrhla. Zazrela som ich oboch zviazaných na posteli.

"Och bože." Ledva som prešla cez tie plamene ku ním.

Mama ma nevnímala, otec len tak matne. Rozviazala som ich a snažila sa ich prebrať.

"Jessica!" Zakričal na mňa Alex.

"Hore som. Poď sem rýchlo!"

Kým mi prišiel Alex na pomoc, otec sa prebral. Alex vzal mamu na ruky a rýchlo s ňou utekal von. Ja som podopierala otca a snažili sme sa čo najrýchlejšie odísť.

Len čo sme vyšli z dverí, prišli hasiči a záchranári. Nejako matne som videla, čo robia. Alex ma vzal do objatia, lebo som sa rozplakala. Dom v ktorom som vyrastala bol v plameňoch. Prísť o chvíľu neskôr a už by som ich nezachránila.

Vyčítala by som si to navždy. Nevedela som si to ani predstaviť nie na to to ešte aj zažiť. Mala som dosť.

Videla som ako ich odvážajú záchranári, ako hasiči hasia plamene a ako sa ku nám blížia policajti. Alex ich hneď odbil, že teraz sa to nehodí, a že hlásenie podáme iba Addanovi.

Samozrejme Addane nemal žiadnu právomoc v New Yorku, no našťastie to aj tak vybavil. Neviem akým spôsobom, no určite to nebolo nič legálne.

"Mali by sme sa ísť ubytovať niekde, lebo v aute spať nemôžme." Vravel mi Alex.

"Viem." Šepla som a pomedzi slzy som zazrela známu postavu.

"Jeje." Pribehla som k nemu a hodila som sa mu okolo krku. Rozplakala som sa. Dlho som ho nevidela a znamenalo veľa pre mňa, že sa ukázal.

"Mrzí ma to." Stisol ma pevnejšie.

Nedokázala som nič povedať.  Nakoniec som sa od neho odlepila. Pousmial sa na mňa, tak ako to len on vedel.

"Som rada, že si prišiel, Will."

"Myslím, že tu už nič nezmôžete. Poďte ku mne." Pozval nás.

"Nechceme ťa otravovať, pôjdeme do hotela." Pripojil sa Alex.

"Ale daj pokoj. Pôjdete a hotovo!"

A viac už nebolo treba. Cestou som takmer nič nepovedala. Nemala som slov. U Willa doma som sa osprchovala a prezliekla. Nemala som svoje veci, čiže mi musel požičať jeho.

Bolo mi to kúsok väčšie. Avšak keď som videla Alexa, bolo mi smiešne. Tričko mal také obtiahnute, že som mu mohla zrátať tehličky na bruchu. Gate mu sadli na páse, no boli mu tak do polovice lýtok.

"Ozaj sa nenájde nič väčšie?" Spýtal sa s nádejou v hlase.

"Mrzí ma to, ale nie." Krútil hlavou Will.

"Will, kam si môžem ľahnúť?" Mala som strašnú bolesť v chrbte.

"Druhé dvere vpravo na chodbe, tam je hosťovská. Prinesiem vám periny."

Vstala som a odišla. Nasledoval ma aj Alex. Will nám po chvíľke priniesol periny a rozlúčil sa s nami.

"Will, ďakujem." Usmial sa na mňa od dverí a zavrel.

Pozrela som na Alexa. Nemusela som mu nič povedať a už som ležala v jeho objatí.

"Bojím sa, Alex."

Ozaj som sa bála. Bála som sa toho, čo bude nasledovať. Nechcela som ani vedieť ako moc zle je na tom dom. Všetky spomienky z detstva sa mi vynorili. Chcela som zavolať Michaelovi, nemohla som. Chcela som sa s ním porozprávať o tom, nemohla som. Chcela som, aby mi povedal, že to bude dobre, no...

"Alex, ja už nechcem takýto život. Ja už to nezvládam. Už to chcem mať z krku. Chcem, aby sa vrátil Mike, James, aby boli rodičia v poriadku. Chcem normálny život."

"Ja viem, a ver mi, že ja chcem to isté."

Zovrel ma pevnejšie a hladkal po chrbte. Zdvihla som hlavu a pozrela na neho. Slzy mu tiekli po tvári.

"Alex, čo sa deje?"

"Bojím sa, že sa ti niečo stane a že ťa stratím. Ja to nedokážem. Keď som ťa videl ako si tam vtrhla, prišlo mi zle. Tá tvoja odvaha, mám strach že ťa to privedie do hrobu. Len to pomyslenie ma ubíja. Úplne mi to pripomenulo, keď si ušla, aby si zachránila Jamesa. Nevieš si predstaviť čo som vtedy prežíval. A teraz som to ucítil znova."

"Hej, hej, pozri na mňa." Chytila som ho za líca, aby na mňa pozrel.

"Viem, že je to so mnou ťažké, že väčšinou konam bezhlavo. Lenže, rovnako, ako sa bojíš ty o mňa, sa bojím aj ja o teba. Spolu to zvládneme, ver mi."

Nebolo viac už treba slov. Nemali sme čo dodať. Boli sme ďaleko od normálneho života. Riešili sme to už mnohokrát, no vždy neúspešne. Bolo len jediné východisko. Zbaviť sa LA naveky.

♦️♠️♥️♣️