Mafia nás spojila 2

Kapitola 5- Lístok

Najedli sme sa a rozmýšľali, čo ideme robiť ďalej. Napadol nás film. Vybehla som hore za Alexom. Išla som zaklopať na dvere od kancelárie, keď sa v tom otvorili.

"Ahoj, ideš s nami pozerať film?" Spýtala som sa ho.

"Môžem." Jemne sa usmial. Spolu sme zišli dolu do obývačky. Usadili sme sa na gauči a James zaujal miesto na fotelke.

Na celom tom sprostom filme bolo iba zaujímavé to víno, čo som pila. Chalani nepili nič, a napriek tomu ich ten film zaujímal.

"Jess? Ty si vypila už celé to víno?" Prekvapivo sa ma opýtal Alex. Prehltla som posledný dúšok vína a ledabolo prikývla.

Postavila som sa, ale zatočila sa mi hlava a stratila som rovnováhu. Zaknísalo ma, načo ma Alex reflexívne prichytil.

"Som v pohode." Rozhodila som rukami. Alex ma teda pustil a ja som sa vydala na cestu do kuchyne. V chladničke som si našla ešte jedno víno.

Otvorila som si ho a ako správny alkoholik som si naliala. Stiahla som polku fľaše. Moja hlava bola ako na ruskom kole.

Prišiel za mnou James a v pätách mal Alexa. Jeden mi zobral pohár z rúk a druhý fľašu. Hnusne som na nich pozrela.

"Vráťte mi to!" Záporne pokrútili hlavami.

"Tebe na dnes už stačilo." Načiahla som sa po fľašu, no Alex ju zdvihol ešte vyššie. Poskočila som, no nespravila som dobre.

Hlava sa mi zakrútila a dopadla som Alexovi na hruď. Pozrela som sa hore do jeho belaso modrých očí. V tú chvíľu som vytriezvela. Akoby mi jeho pohľad vrátil všetku triezvost.

"Poď, pôjdeš si ľahnúť." Nedokázala som spraviť sama ani jeden normálny krok.

Alex ma uložil do postele a potichu odišiel. Nepovedal za celú dobu ani jedno slovo. Iba sa na mňa sem tam pozrel.

***

Ráno bolo pre mňa veľmi náročné. Ledva som dokázala dýchať. Našťastie na mňa však jeden z nich myslel a nechal mi tabletku proti bolesti hlavy aj s pohárom vody na stolíku.

Keď som sa natiahla po pohár, tak...

V hlave mi neskutočne trieštilo. Zrejme to bolo spôsobené tým množstvom whisky, čo som včera vypila. Pretočila som sa na bok a pozrela sa na stolík. Bola na ňom voda, tabletka a nejaký lístok. Natiahla som sa poň.

Myslím, že to budeš potrebovať :) -Alexander 

Vybavila sa mi krátka spomienka. Očividne som sa neopila prvýkrát. Len teraz by ma zaujímalo, že od koho to mám. Že by mi to dal Alex, znovu?

Išla som za ním. Nanešťastie som cestou stretla Jamesa. Spýtala som sa ho na Alexa, vraj musel naliehavo odísť. Takže moja cesta za ním sa v tú chvíľu skončila.

Ubehol celý deň a Alex sa stále nevracal. Už som začínala mať podozrenie, že odcestoval na dlhšiu dobu, keď v tom sa zjavil vo dverách. Presne v moment keď som zišla zo schodov.

"Ahoj." Pozdravila som sa mu.

"Ahoj." Odzdravil sa mi a jemne sa pousmial. Vymenili sme si očný kontakt a potom sme každý išli svojou cestou. Ja som si išla spraviť čaj a on hore k sebe. 

Chcela som ho zastaviť, no vyzeral unavene. Nechala som ho teda tak a venovala sa príprave čaju. Ten som si zobrala so sebou do izby. Avšak to by som nebola ja, keby na schodoch nezakopnem a nevylejem celý čaj na seba a podlahu.

Samozrejme to pálilo. Rýchlo som zo seba strhla tričko. Začala som sa ním utierať. Lenže moju pozornosť upútalo uchechtnutie.

"Aj ďalej by si mohla pokračovať vo vyzliekani." Pozrela som na Alexa. Mal na tvári úsmev a v očiach sa mu leskli iskry.

"To by sa ti páčilo, však?" Rozosmiala som sa. Lenže on to zobral vážne. Pristúpil ku mne, mohla som cítiť jeho dych na tvári. Zošuchla som sa na posledný schod.

Hypnotizoval ma svojími očami. Prestriedal pohľad a už ho upútali moje pery. Nepobozkal ma, no bolo vidno že to chce urobiť. Viedol boj sám so sebou.

Ja som nebola schopná jediného pohybu. Len som tam stála a podliehala jemu a jeho pohľadu. Lenže on odstúpil. Poslednýkrát na mňa pozrel. Obišiel ma a nechal ma tam stáť.

Stála som tam dobrých päť minút a až potom som sa konečne pohla. Zdvihla som šálku a tričkom poutierala čaj na podlahe. Zaliezla som do izby. Prezliekla som sa do pyžama a ľahla do postele.

Nič som nerobila. Len tak som ležala a premýšľala nad mojím životom. Neboli to také zvyčajné opúšťaky, ale úvahy aké to bolo s Alexom a prečo si na to nepamätám.

Možno to vesmír tak chce. Chce aby som si vybudovala nový vzťah k nemu, nové spomienky, a až potom mi vráti tie staré.

Lenže to by bolo podlé, lebo náhodou si teraz k nemu vybudujem odpor, a keď sa mi vrátia tie spomienky, tak budem zmätená a nemusím im veriť.

Ale ako sa vraví keby bolo keby, boli by sme všetci v nebi. Nakoniec sa mi možno ani nikdy nevrátia tie spomienky a zostane mi sa s tým len naučiť žiť.

Teraz s tým nie som zmierená, ale možno že raz budem. A ak nie, tak sa budem modliť, aby vynašli nejaký prístroj na obnovu spomienok.

♦♣♠♥

Ahojte zlatíčka :) Viem, že časti sú teraz tak kadejako a skôr nie ako áno, čo ma mrzí, no nemám už toľko času na písanie :/

Ako sa Vám páči zatiaľ vývin príbehu? :O :)