Mafia nás spojila 2

Kapitola 63 - Sad

Ráno sme išli do nemocnice za rodičmi. Našťastie sa im takmer nič nestalo. Po krátkom rozhovore s doktorom ma ubezpečil, že sa nemám čoho báť.

"Ako je na tom dom?" Spýtal sa zo zvedavosti otec.

"Neviem, akurát tam sú na obhliadke, aby vypočítali rozsah škôd."

"Nás zajtra pustia, len neviem kam pôjdeme."

Prehovorila mama, ustrachaným hlasom. Bolo vidno, že premýšľa, čo bude ďalej.

"Môžete ísť ku nám. My aj tak bývame na hoteli, v byte. Dom je prázdny, keďže ani James tam nie je." Navrhol Alex.

"Si zlatý, no to je ďaleko, aby sme sa každý deň presúvali."

"Veď a keby idete na chatu? Máte tam všetko potrebné k životu a ani ďaleko to nie je."

Spomenula som si na našu chatu v lese.

"To je dobrý nápad, aj som zabudla, že ju máme." Skonštatovala mama.

"Tak my s Alexom tam pôjdeme poriadiť."

Ešte pred tým sme sa však stavili omrknúť dom. Oheň zasiahol hlavne izby a vrchnú časť domu. Spodok ostal takmer nedotknutý.

"Našťastie to nebude stáť veľa, ani nezaberie veľa času."

Zhodnotil Alex. Preskočila som padnutý tram a vošla do dverí, ktoré kedysi viedli do mojej izby. Všetko bolo obhorene a zapáchalo dymom.

"Viem, že ti to je ľúto, a že je to ťažké, ale budeme musieť ísť." Chytil ma Alex za rameno.

"Už to nikdy nebude ako predtým."

Otočila som sa a s posledným pohľadom na spustošenú izbu sa vybrala preč. Nastúpili sme do auta a vyrazili na chatu.

Cestou sme trochu zablúdili. Avšak, nakoniec sa nám podarilo nájsť správnu cestu. Medzi stromami sme už zazreli chatu. Nebola moc veľká, taka nenápadná.

Otvorila som bránu, aby sa Alex dostal do dvora s autom. Odomkla som a vošla dnu. Udrela mi do nosa prenikavá vôňa dreva a staroby.

Otvorila som okná nech sa poriadne vyvetra. Alex zatiaľ vyložil z auta čistiace prostriedky a potraviny.

"Zlatko, kam mám dať mäso?"

"V špajzi je malá chladnička, ale nechaj tak, ja to odložím."

Tak som aj spravila. Všetko som odložila kam patrilo a mohla sa vrhnúť na upratovanie. Poviem vám, že to bolo psychický náročné. To množstvo pavúkov ma takmer zabilo. Vďaka bohu sa o ne postaral Alex.

" Je to tu útulné." Zhodnotil, keď som si k nemu prisadla.

"To áno. Pamätám si, že vždy sme sa tu hrávali s Mikom a Willom na naháňačky, chodili sme sa sánkovať dozadu na kopec, alebo sme chodili do sadu neďaleko odtiaľto. Teraz už viem, že nás sem rodičia brávali, keď nám hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Ale i tak sú tu skryté krásne spomienky."

"Prečo ste sem prestali chodiť?"

"Ani neviem. Začali sme dospievať a bolo treba sa začať zaujímať o iné veci."

"Mohli by sme sa ísť prejsť, čo ty na to?"

Navrhol a už stál na nohách.

"To by bolo skvelé."

Vzala som ho do sadu. Bola už takmer jeseň, čiže všetko krásne dozrievalo.

"Pamätám si, že vždy tu bol taký starší pán. Sedával vzadu na lavičke a pospevoval si. Nikdy nám nič nepovedal na to že sme mu chodili kradnúť jabĺčka."

Zasmiala som sa. Pripomínala som si detstvo.

"To bol môj starý otec." Ozval sa hlas za nami.

"Prepáčte, nechcel som počúvať, ale nedalo mi to."

Prihovoril sa nám chlap trochu starší od Alexa. Mal veľký klobúk na hlave, aby mu nesvietilo už aj tak zapadajúce slnko.

"Dobrý, to je v poriadku. Spomínam trochu na detské časy a váš starý otec bol ich súčasťou."

"Bol to dobrý chlap, to sa musí uznať."

"Bol?"

"Áno, pred pár rokmi zomrel."

"Och, to mi je ľúto." Len prikývol.

"Vy ste určite tí z tej chatky pod nami, však?"

"Áno, prišli sme si trochu oddýchnuť."

"Tati!" Zaznel tenký hlások, patriaci dievčatku, ktoré utekalo cez celý sad.

Držala v ruke kyticu poľných kvietkov. Usmievala sa, a len čo dobehla k otcovi, už mu ju darovala. Neváhal ani sekundu a s poďakovaním si ju vzal na ruky a pobozkal na líce.

"Musíš ich dať do vázičky." Povedala mu, akoby on sám nevedel.

"Tak teda, musím sa rozlúčiť, čakajú ma povinnosti." Všetci sme sa zasmiali.

"Majte sa pekne, dovidenia." Rozlúčili sme sa a vybrali každý svojou cestou.

"Aká bola podarená." Pousmial sa Alex.

"Ale nebodaj sa ti roztopilo trošku tvoje srdiečko." Podpichla som ho trochu.

"Počúvaj ty trt malý, sa tváriš akoby si ma nepoznala." Musela som sa zasmiať.

"To si mi ako povedal? Ty si trt!" Buchla som doňho za čo som si vyslúžila naháňačku po lúke.

Napokon sme skončili na tráve a váľali sa jeden po druhom.

"Alex si ťažký!" Buchala som do neho, zatiaľ čo on ležal na mne.

"Ale ty si taký dobrý vankúšik." Naschvál sa ešte pomrvil.

"Lenže tvoj vankúš príde o prsia za chvíľu a možnosť dýchania."

"Prsia nie." Nadvihol sa rýchlo a držal sa na rukách.

"Ľúbim ťa." Prehrnula som mu vlasy.

"Aj ja teba, Jess." Pobozkal ma.

"Mali by sme už ísť." Pomohol mi postaviť sa a ruka v ruke sme zišli nazad na chatu.

Otvorili sme si víno a sadli si na lavičku pred chatou. Rozprávali sme sa, až kým sme v diaľke nezazreli svetlá auta. Zastavilo a vystúpili z neho dve osoby.

Obaja sme s Alexom ostali v pozore. Nevideli sme kto to je až kým neprišli bližšie.

"Bože..." Zakričala som.

♦️♣️❤️♠️