Kapitola 53- Edinburgh

2.4K 94 9
                                    


Dohodli sme sa, že máme týždeň na to vybaviť si všetky schôdzky, zariadiť všetko, čo treba, aby sme odišli s kľudnou hlavou.

Len, čo sme mali všetko hotové, nastal čas rozlúčiť sa s rodinou. No a potom hurá na letisko smer Edinburgh.

Leteli sme celú noc. Ráno sme sa ubytovali v hoteli. Priznám sa, že som bola trochu nervózna zo všetkého.

"Jess, čo sa deje?" Prihovoril sa mi Alex.

"Nič, malo by?"

"Neviem to mi ty povedz. Odkedy sme nastúpili do lietadla si mi nič nepovedala, len si nemo hľadela naokolo."

"Povedala." Obránila som sa.

"Prepáč, nerátal som vetu vezmeš tie kľúče, prosím?" Založil si ruky na prsiach.

"Proste si tým to nie som úplne istá."

"Toto sme už riešili, všetko je zariadené a ak sa bude čokoľvek diať, tak nám dajú vedieť a okamžite sa vrátime."

Prikývla som a spočinula v jeho náručí. 

"Už je ti lepšie?" 

"Áno."

"Dobre, tak v tom prípade si vezmi nejaké pohodlné topánky, čaká na nás Edinburský hrad."

"Ty to máš všetko naplánované?" 

"No vieš, kým si v lietadle spala a mala prácu s poslintaním celej mojej košele,..." Buchla som ho do ramena.

"Ja neslintám!" 

"Jasné a ja nechrápem. Ale kým si spala a "neslintala", mal som dosť času vymyslieť, čo budeme robiť, kým sa neposunieme ďalej."

"Tak to aby sme vyrazili. Cestou však navrhujem raňajky."

"Neboj aj na to som myslel." Brnkol mi po nose a vošiel do izby. 

Obaja sme sa prezliekli do pohodlnejších vecí a vyrazili na túru. Uznávam, že dlho som sa tak nezapotila a neunavila.

Hrad aj okolie vyzeralo úžasne. Zabralo nám to celý deň. Večer sme si dali spoločnú sprchu, a len čo sme ľahli do postele sme zaspali.

Prebudila som sa až ráno. Vonku lialo ako z krhly. Celkom nám to pokazilo plány. Avšak Alex vymyslel záložný plán.

Navštívili sme Škótske národné múzeum, dali si obed. Medzitým sa vyjasnilo, takže sme navštívili kráľovskú záhradu a odtiaľ sme sa išli prejsť na jednu lúku.

"Myslíš, že to sú nejaké starodávne pomníky?" Podišiel Alex ku obrovským kameňom. 

"Asi pred piatimi rokmi som pozerala jeden seriál,  ktorý sa odohrával tu v Škótsku." Začala som Alexovi rozprávať.

"Boli tam zobrazené podobné kamene ako tieto, takzvané Craigh na Dun. Bol to prechod do minulosti a späť."

"Možno budú aj tieto tak fungovať." Podišiel k nim a natiahol ruku k najvyššiemu.

Opatrne sa ho dotkol, ale nič viac sa nestalo. Sklamane pokrútil hlavou a vrátil sa späť ku mne.

"Vážne si si myslel, že budú fungovať?"

"No áno, myslím si to. Lenže tieto nie sú pravé, takže šanca bola takmer nulová, ale musel som to skúsiť."

"Nikdy som si nemyslela, že veríš takýmto veciam."

"Ľudia veria tomu, čomu chcú veriť." Pobozkal ma a vzal za ruku. 

Rozhodli sme sa vrátiť na hotel. Teda najprv sme museli ísť na pohotovosť, lebo som si všimla, že sa Alex z niečoho vyhádzal a opuchol.

"Wow, ste deň preč a ty už sa musíš dokaličiť." Zasmial sa James, s ktorým sme akurát volali.

"Alergická reakcia na..."

"Na škótske národné jedlo, alebo konkrétne jahňacie vnútornosti podávané ako jaternica."

Doplnila som Alexa. Ťažko sa mu rozprávalo, keďže tabletky zaberali pomaly.

"Takže vravíš, že ste to odštartovali naplno, hej?" Pridal sa Nathan.

"No tomu ver, ale vy sa pochváľte ako to ide kým sme preč?"

"Skvelo, vlastne za chvíľu nám začína kino, takže vás musíme zrušiť."

"Jasné v pohode, užite si." Zamávali nám a vypli hovor.

"A čo keby... si aj my, trochu užijeme?" Stiahol si ma Alex do lona.

"Nenamietala by som, keby viem, že sa pri tom nezadusíš."

Prevrátil očami. Zasmiala som sa a postavila sa.

"Ale navrhujem dať si sprchu a pozrieť si nejaký dobrý film, čo ty na to?" 

Súhlasil a teda sme náš plán uskutočnili. Alex zaspal skôr než ja. Lieky mu zabrali a opuch zmizol. Mohla som tak ísť v kľude spať.

"Dobré ráno, princezná." Prebudil ma Alex.

"Aj tebe. Ako ti je?"

"No môžem už rozprávať a dokonca..." Začal ma bozkávať.

"..urobiť aj toto, bez toho aby som sa zadusil." Uhryzol ma do pery a vzápätí pobozkal.

"Alex..." Šepla som, keď do mňa vnikol prstami.

Usmial sa a naďalej pokračoval vo svojej práci, a že v nej bol dobrý. Ušetrím vás detailov, o tom aké dobré to bolo. 

Po rannom zážitku som skončila v sprche. Potom ostávalo na rade balenie a odchod. 

"Kam ideme teraz?"

"No čaká nás cesta odtiaľto do Francúzska."

"Hm, Paríž?" 

"A mnoho viac." 


***

Cesta trajektom bola príjemná. V prístave nás čakal taxík, ktorý nás zaviezol do požičovne áut. Odtiaľ nás čakala cesta na hotel a zaslúžený oddych.

Bol už večer, keď sme prišli na hotel. Popravde sa mi nikam nechcelo ísť, no Alex mal plno energie. Presvedčil ma na prechádzku.

Nakoniec som neľutovala. Paríž je krásne mesto bez ohľadu na to, či je deň alebo noc.

"Neviem, čím to je, ale je tu strašné ticho." 

"Možno to bude tým, že je skoro polnoc, a väčšina ľudí o takomto čase spí."

"Ja viem, ale Paríž, haló? Doslova počujem ako mi sneh vŕzga pod nohami." Stúpla som na kopec snehu, ktorý bol na kraji chodníka.

Ozval sa vrzgot, čím som preukázala, že mám pravdu. Alex nado mnou, len pokrútil hlavou. Spravila som ďalší krok. Nanešťastie sa mi šmyklo a spadla som na riť.

Pozrela som hneď na Alexa. Veľmi sa bránil smiechu, no boj prehral a rozosmial sa na plné hrdlo.

"Nesmej sa mi!" Hodila som doňho snehovú guľu a tiež sa rozosmiala. 

Podal mi ruku. Chcel mi pomôcť vstať, no ja som ho stiahla na zem ku sebe. Potmehúdsky som sa usmiala a pobozkala ho.


♦♣♠♥

Mafia nás spojila 2Onde as histórias ganham vida. Descobre agora