Mafia nás spojila 2

Kapitola 50- Price

Po uvítaní ma čakalo nemilé prekvapenie. Mike a Emily nám museli niečo oznámiť, no to čo povedali bolo priam neuveriteľné.

"Ja som asi zle počula. Čože si?" Prudko som sa postavila, čo som vzápätí oľutovala. 

"Jess, žiadne prudké pohyby, lebo si nanovo otvoríš ranu." Zopakoval mi Alex varovanie.

"Viem! Nemusíš ma poučovať!" Odvrkla som mu.

"Takže celú tú dobu si nás vodila za nos? Celú dobu si bola proti nám?"

Len mi ticho prikyvovala. Neveriacky som pokrútila hlavou. Tak neskutočne som bola vytočená, že to nejde ani popísať.

"Za vyše polroka si nebola schopná sa priznať?!"

"Nemohla som." Šepla a konečne sa na mňa pozrela, no len na chvíľu a hneď sklonila zrak k zemi.

"A teraz zrazu môžeš?"

"Jasné, že nie. Nemohla som viac klamať."

"Takže zrazu ti príde klamanie proti srsti? Toto celé je úplne absurdne. Mali ťa zabiť, hneď ako si sa priznala."

"Jessica!" Zahriakol ma Alex.

"A nemám pravdu?"

"Nie! Môže nám pomôcť." Oponoval mi Mike.

"A ako nám asi tak pomôže?" 

"Povie nám, čo chystá LA ako plán B, keďže zatiaľ sme nažive. Nevedia, že vieme, že pre nich pracuje. Môžeme to využiť v náš prospech."

"Neverím jej." Otočila som sa ku nej.

"Neverím ti, ale pokojne dokáž mi, že ti mám dôverovať." Nahla som sa ku nej a zdvihla jej hlavu, tak aby sa mi pozerala do očí.

"Keby je to na mne, tak už si dávno mŕtva. Kvôli tebe mám na rebrách vyše tridsať stehov, v náručí mi takmer zomrel vlastný manžel, skoro nás odhalili, a množstvo ďalších vecí, ktoré sa dejú len kvôli tebe. Takže nie, ja ti nedôverujem. Raz som už jednému z Pricovcov dôverovala, znovu už tú chybu neurobím."

Odišla som preč. Zavrela som v izbe. Nutne som si potrebovala ľahnúť. Ešte stále som bola oblbnutá z tabletiek. 

"Teraz nie je tá správna doba na konverzáciu, Alex." Stopla som ho hneď, len čo vošiel do izby.

"Prišiel som ti to vysvetliť."

"Vysvetliť? Čo chceš k tomu vysvetľovať?"

"Okolností, dôvody, všetko, stačí keď ma pustíš k slovu."

"Emily nás zradila. Využila k tomu môjho brata, nechala nás trpieť, a ty tu napriek tomu stojíš a obhajuješ ju?"

"Neobhajujem ju, len ti to chcem vysvetliť."

"Klamal si mi! Celú tú dobu, čo som bola v nemocnici, si mi nič nepovedal! Nič!"

Začala som na neho kričať. Potláčala som slzy a všetky emócie, okrem hnevu.

"Nepovedal som ti to, lebo som ťa musel chrániť. Potrebovala si sa uzdraviť." Chcel mi chytiť ruky, no odstúpila som sa.

"Chrániť ma? Tak prečo to neurobíš aj teraz? Prečo ma aj teraz nechrániš?"

Zranila som ho. Moc. Videla som mu to v očiach, že sa ho to dotklo.

"Alex, nemyslela som to tak." V duchu som si strelila facku a nadala.

"Viem, že ma chrániš, ako vždy, no pochop ma. Dean ma zranil najhorším spôsobom, nechcem aby to isté spravila aj Emily Mikovi, nám. Sú súrodenci, jedna krv, len ťažko sa dá uveriť, že ho zradí."

"Ja viem, ale Mike ju ľúbi, napriek tomu celému. Ja jej tiež neverím, ale je lepšie ju v tom nechať. V myšlienke, že jej veríme. Skús to aspoň predstierať. Keď už to nespravíš kvôli nám, tak to sprav kvôli Mikovi." 

Vyslovil, čo mal na srdci a odišiel. Hodnú chvíľu som len stála uprostred izby a nadávala si, že aká som sprostá. 

Len čo som sa trochu vzchopila, išla som za ním. Bol zalezený v pracovni pri nejakých papieroch. Typický Alex, keď nevie, čo so sebou, tak si nájde prácu na zbavenie myšlienok.

"Alex? Smiem?" Ukázala som na kreslo pred ním. Len chabo prikývol.

"Mrzí ma to, ako som reagovala, aj to čo som ti povedala." 

"Jessica, posledné, čo potrebujeme je, aby sme boli pohádaní."

"Ja viem, preto som sa prišla ospravedlniť." 

"Poď ku mne ty opica." Roztiahol náruč. Sadla som mu do lona a ukryla sa v jeho náručí. 

"Čo vlastne robíš?" Nahla som sa po papiere.

"Podnik, ktorý sme otvárali pred pár rokmi, ide dolu vodou."

"Čo je to za podnik?"

"Reštaurácia, kúsok za Chicagom. Otec navrhuje, aby sme ju zavreli." 

"A čo si o tom myslíš ty?" 

"Neviem, ale asi má pravdu. Bude to správne rozhodnutie."

"A čo bude so zamestnancami?" 

"Poskytneme im robotu v inom zariadení."

"Môžu robiť u mňa v hoteli." Navrhla som.

"To nie je zlý nápad, no kým sa tvoj hotel otvorí, tak ubehne nejaká doba. Nemôžeme ich nechať bez roboty na rok, pri najlepšom."

"Rok? Alexander, vy ma podceňujete." Zasmial sa a venoval mi bozk.

"Nepodceňujem, len otvorenie hotela, jeho kompletné vybavenie a všetko naokolo, trvá dlho." 

"Veď vravím, že ma podceňuješ. Ver mi do leta, to bude otvorené." 

"No ako povieš." 

Dal ruky do hora, akoby naznačoval že sa vzdáva. Potom ich vrátil na môj pás a nechal ma naďalej sa ukrývať. 

"Už si sa rozprávala s Mikom?" Prerušil našu peknú chvíľku.

"Nie, ešte nie." Odvrkla som hoci trochu nechcene.

"Čo vôbec na to celé hovorí tvoj otec?" 

"Má rovnaký názor ako ja, nechať ju v domnienke, že jej veríme, a počkať, čo sa bude diať ďalej." 

Povzdychla som si a postavila sa na odchod.

"Idem do sprchy, stretneme sa v spálni." Dala som mu bozk na čelo a odišla.

Sprchu som si moc neužila, keďže som mala prikázané sa vyhýbať vode, aby sa mi rana nanovo neotvorila.

Zakuklila som sa v perine a vzala do rúk notebook. Hodila som všetky starosti za hlavu a venovala sa vyberaniu nábytku do môjho hotela.

Teda nenazvala by som to nábytok, ako skôr vybavenie. Potrebovala som zohnať všetko. Dokonca ani podlaha tam nebola položená.

"Už si si premyslela, ako sa bude hotel volať?"

Položil mi Alex otázku, nad ktorou som neuvažovala.

"Popravde zatiaľ nie." 

"Tak asi toľko k tomu, že to stihneš do leta." Povedal uštipačne a vzal mi notebook. Odložil ho na stolík a spokojne si ľahol nazad ku mne.

Položil si hlavu na moje brucho a prstami mi prešiel po rane. Nič nepovedal, len pokrútil hlavou. Nebolo ani čo povedať. Ostali sme v tichosti ležať, až kým sme nezaspali.

♦♣♠♥

Myslím, že som Vás viac než prekvapila, takýmto zvratom :P