Crazy In Love

10.kapitola

Cez víkend som opäť pracovala v kaviarni. Užívala som si, že tam nikto nebol a potajomky som čítala knihy. Grace len občas nakukla, aby zistila, či nevykonávam nejaké nedovolené úkony, ale keď zistila, že len ticho sedím a očami putujem po stránkach knihy, nechala ma osamote. A práve to som na nej najviac obdivovala.

Mala štyridsať rokov, malé dieťa a veľa starostí na svojich pleciach, ale predsa sa rozhodla, že v časoch najväčšej hospodárskej krízy založí podnik, ktorý bude prospešný nie len jej, ale aj ostatným. Zo začiatku to bolo ťažké. Mladí odmietali tráviť čas medzi knihami, keď to isté robili v škole, ale časom sa s tým zmierili a prázdne stoly sa začali zaplňovať ľuďmi. Ešte do dnes si pamätám ako veľmi som túžila pracovať práve tu, a keď som raz zo školy zbadala na okne inzerát s ponukou o brigádu, okamžite som sa zapísala. Na pohovore šlo všetko ľahko a Grace ma napokon prijala, za čo som jej neskutočne vďačná. Koniec koncov, bola som jediná, čo sa na tu ponuku prihlásila, takže som nemala žiadnu konkurenciu.

Samozrejme, že nie som zavalená peniazmi, ani nič podobné, som len obyčajná brigádnička, ktorá sa cez víkend zatvorí do kaviarne, len preto, aby zarobila pár dolárov na budúci život.

Práve, keď som prevracala ďalšiu stránku sa celou miestnosťou ozval zvuk zvončeka, čo značilo, že dnu vošiel zákazník. Kaviareň inak zívala prázdnotou a ja som sa hnevala, že sa niekto odvážil narušiť, to nebeské ticho, ktoré som si značne užívala. Ako na povel som zodvihla hlavu a môj pohľad sa okamžite stretol s párom zelených očí.

„Zabite ma," vydýchla som a zlostne som si tresla hlavu o stôl, čo spôsobilo neskutočný rámus a taktiež tupú, neopísateľnú bolesť.

Fakt inteligentné, trieskať si hlavu o stôl.

„Aj ja ťa rád vidím, Grayová, no nemusíš sa kvôli mne zabiť," odvetil hravo sadajúc si za ten istý stôl, ktorý som okupovala ja.

„Čo to robíš?" spýtala som sa nabrúsene, hneď ako sa mi podarilo zdvihnúť hlavu, v ktorej mi mimochodom kvalitne trešťalo. Nemohla som si pomôcť a jemne som sa usmiala, keď sa mi v hlave prehnala myšlienka, že túto otázku v Tonyho prítomnosti používam, až pričasto.

„Neudrela si sa až príliš?" spýtal sa s obavami.

On ma obavy? O mňa? O moju hlavu?

„Prečo ťa to zaujíma?" opýtala som sa ignorujúc jeho otázku.

Tony sa zasmial smiechom, ktorý som u neho ešte nepoznala a pohodlne sa oprel. „Práve si sa na mňa usmiala, čo nerobíš často, preto tá otázka."

Zahanbene som sklopila zrak. „To nebol úsmev venovaný tebe, len som si na niečo spomenula, nenamýšľaj si."

„Ach," vzdychol. „A to som si myslel, že sa mi konečne darí dostať sa ti pod kožu."

Ak som v tej chvíli, v sebe mala nejakú zmysluplnú odpoveď, nemohla som ju vysloviť. Namiesto toho som len pokrútila hlavou a opäť obrátila svoj zrak na knihu, ktorú som ešte stále silno zovierala v ruke. Otvorila som ju tam, kde som prestala čítať a sústredila som sa na slová, čo boli v nej napísané, drobnými čiernymi písmenami. No ak som si myslela, že aj niečo prečítam, bola som na omyle. Tonyho prítomnosť ma neskutočne rozptyľovala a to nie v práve pozitívnom smere. Cítila som ako sa na mňa díva nástojčivým pohľadom a nemohla som sa ubrániť začervenaniu. Skrátka som nebola zvyknutá, aby mi niekto venoval toľko pozornosti!