Crazy In Love

8.kapitola

Aby bolo jasné, meriam stošesťdesiat osem centimetrov, takže nie som, až taký krpec. Som len o pár centimetrov nižšia od Kate a tá si to vďačne užíva. A keď k tomu pridá tie svoje dvanásť centimetrové lyže, je ešte vyššia.

„Berieš to všetko, až príliš negatívne," zatiahla Cam a rukou si napravila hustú ofinu dlhých blond vlasov.

Pokrútila som hlavou odhodlaná ju ignorovať, až kým neuzná, že mám pravdu.

„Vážne, Ria," začala opäť, tentokrát však milším a ľahším tónom, akoby hovorila s malým dieťaťom. „Keď sa na svet pozrieš z iného uhla, bude krajší."

„A to mi hovoríš ty?" spýtala som sa a neveriacky nadvihla obočie. Cam totiž patrí medzi tie najpesimestickejšie osoby, aké kedy chodili po tejto Zemi, bez srandy. Stále si privolávala zlé veci a keď mal byť v roku 2012 koniec sveta, zatvorila sa v izbe a úpenlivo sa modlila. Keď na druhý deň ráno zistila, že prežila vytiahla ma vonku a dookola vliekla po všetkých miestnych baroch.

„Viem, že nie som najlepší terapeut," prikývla a jemne sa usmiala. „Ale snažím sa ti pomôcť."

„Viem," uznala som a pustila som sa do jedla. Sedeli sme v školskej jedálni, ktorá bola ako zvyčajne preplnená ľuďmi. Všetci sa bezhlavo tlačili s tácňami dopredu a tí, čo si už stihli nabrať, zase k stolom. Ja som vždy sedávala v rohu miestnosti, len s Cam a Emmou, ktorú som vlastne vôbec nepoznala. Raz si však sadla ku nám a od vtedy to tak je každý deň, ani ja, ani Cam sme však nenabrali odvahu niečo jej povedať.

„Ahoj, Greyová," ozvalo sa za mnou a ja som prevrátila oči.

Tento deň už nemôže byť lepší, či áno?

„Cooper," oslovila som ho nesnažiac sa zakryť znudený tón hlasu.

Netrvalo mu to ani sekundu a už sa s úsmevom posadil na voľné miesto vedľa mňa, keďže Cam okupovala miesto predo mnou. K nej sa zase posadil jeden z tých jeho hlúpych kamarátov, ktorého meno som si v tej chvíli vôbec nepamätala.

„Čo to robíš?" zavrčala som pomedzi zuby, sledujúc bezstarostného Tonyho, ako sa uškiera a vidličkou sa snaží nabrať dusené mäso.

„Sedím a obedujem," vysvetlil a nechápavo zdvihol obočie. „Robím snáď niečo zlé, keď sa na mňa pozeráš pohľadom, akoby som ti zabil psa?"

Pokoj Ria, len pokoj, uisťovala som samú seba.

„A môžeš mi vysvetliť, prečo sa rozhodol sedieť práve sem? Nevidíš, že je to tu obsadené?"

Tony sa zasmial, pokrútil hlavou a trocha sa poobzeral. „Vidím tu len teba, tvoje kamarátky a zvyšné miesta sú voľné, takže nechápem, kde je problém."

„Problém je v tom, že tu sedím ja," zamrmlala som nahnevane, dávajúc dôraz na každé jedno vyslovené slovo.

„Pýtam sa ešte raz," mávol rukou vo vzduchu. „A to je problém?"

„Áno!" vykríkla som tak nahlas, že to zaujalo aj pozornosť študentov od vedľajšieho stola. Tí sa najprv tvárili nechápavo a potom sa rozosmiali.

„Čo je?! Nie ste tu náhodou preto, aby ste jedli! Očumovať ľudí môžete aj na chodbách!" okríkla som ich, načo zavrteli hlavou a pozreli na mňa tým typickom pohľadom - to-dievča-nie-je-normálne.. A potom sa čuduj, človeče, že nikto nemá rád školu. Veď prečo asi? Ľudia vás súdia pre všetko. Vlasy, oblečenie, hudba, ktorú počúvate, ľudia s ktorými sa stretávate, skrátka všetko. Lenže v mojom živote to bolo dvakrát ťažšie, pretože mňa ľudia pri každej príležitosti porovnávali s Kate. A to vo všetkom. V škole, doma, vonku, všade...

Len tak mimochodom... Prečo mám stále potrebu spomínať ju v každom okamihu môjho života?

Z myšlienok ma vytrhla až ruka, ktorá sa mi náhle objavila pred očami, v krátkom mávnutí.

„Kde si ušla, Grayová?"

Spozornela som a takmer okamžite som ho nahnevane štuchla do ramena. „Ty si vážne idiot. Daj. Mi. Pokoj!" s tým som vstala, kývla hlavou smerom ku Cam, ticho jej naznačujúc, aby išla so mnou, lenže ona akoby nereagovala.

„Nerob paniku a sadni si," zamrmlal Tony, s náznakom chabého úsmevu a pobúchal rukou na voľnom mieste vedľa seba. „Sľubujem, že si odpustím všetky hlúpe poznámky, len si sadni. Prosím."

Nebolo to tým, že ma poprosil, ani tým, že som si všimla ako sa Cam a Tonyho kamarát bavili, ale to čo ma donútilo sadnúť si naspäť bol jeho pohľad. Niečo v tých zelených očiach ma donútilo veriť všetkým slovám, ktoré povedal.

„Vidíš," ukázal na mňa vidličkou a široko sa usmial. „Nie je to až také zlé, krpec."

Po týchto slovách som prudko vstala, schytila zo stola učebnicu a nahnevane mu ňou plesla po hlave. Bola som veľmi sklamaná, keď sa namiesto bolestivého výkriku rozosmial.

***

„Nemyslel som to tak," zopakoval po osemdesiaty ôsmy krát.

Áno počítala som to.

„Vážne som to tak nemyslel," dodal a naklonil sa bližšie, aby mohol pozorovať výraz na mojej tvári. Dala by som aj ruku do ohňa za to, že som sa tvárila maximálne nahnevane, pretože sa stiahol a ruky vystrel vo vzduchu. „Fajn, fajn, len na mňa takto nepozeraj, sakra."

V duchu som sa rozosmiala, aj keď polovica mojej existencie sa po jeho slovách, akoby urazila. To som vyzerala, až tak strašidelne? Škaredo? Hrozne?

„Vieš, že mi raz jednoducho musíš odpustiť, dávam tomu desať minút. Nebudeme tu predsa celý čas ticho, či áno?" spýtal sa a s rachotom dopadol na stoličku.

Sedeli sme v triede, sami dvaja, každý v inej lavici. Ja s hlavou v dlaniach, on s nohami na stole. Boli sme totiž po škole. Hneď po mojom útoku na jeho v hlavu sa za mnou objavil riaditeľ a úprimne nebol dvakrát nadšený, že ma videl, ako niekoho mlátim. V škole som totiž mala dobrú povesť, aspoň čo sa týka profesorov, tí ma brali ako skvelú žiačku, so skvelými známkami. Až doteraz.

„Stále nechápem, prečo si naštvaná," pošepol Tony po chvíli napätého ticha. „Nič som ti predsa neurobil. To skôr ja by som mal byť naštvaný."

„Och," povedala som rovnako ticho. „A aký máš dôvod pre tvoj hnev?" zatiahla som ironicky.

„Strelila si mi po hlave štyristo osemdesiat stranovou učebnicou biológie, pred celou jedálňou," rozhodil rukami.

„Je tam toho," vzdychla som a chrbtom sa oprela o operadlo stoličky. „Ako dlho tu musím s tebou zostať?"

Tony si ruky prekrížil na hrudi, zadíval sa na strop a pokrútil hlavou. „Nikto nehovoril, že tu so mnou musíš zostať."

„Sme predsa po škole!" vykríkla som. „Nemôžem len tak odísť!"

„Náš trest skončil pred dvoma hodinami," odvetil a hravo sa na mňa usmial. „Môžeš kľudne odísť."

Zúrivo som sa postavila. „Prečo si mi to nepovedal?"

Mykol plecami a kútiky pier sa mu opäť zvlnili do úškrnu. „Nepýtala si sa."

„Ty si taký idiot!"