7.kapitola

7K 548 10
                                    

Keď som sa na druhý deň objavila v škole vyhlásila som samej sebe jednu zákernú a dosť podstatnú misiu, vyhýbať sa všetkým, čo majú niečo spoločné s Kate a jej príveskami. Moja nenávisť k ním rástla každou hodinou, až sa z toho stal nezdravý zlozvyk. Nemohla som ich vystáť a to, že takmer každý deň trávili u nás doma, hlasno sa smejúc na pubertálnych fotkách ich spolužiakov, som brala ako trest za svoje spáchané, aj nespáchané hriechy. Boli ako nákazlivá choroba, ktorej sa nemožno zbaviť, aj keby niekto vynašiel liek.

Preto som celé dni trávila u pani Nicolnsnovej, ktorá si moju spoločnosť značne užívala. Vypekala koláče, varila obedy a dookola ma nútila hrať s ňou šach a karty. Nieže by som sa sťažovala, všetko bolo totiž podstatne lepšie, než tráviť čas doma v prítomnosti sestry a jej úžasných kamarátok, milujúcej matky a verného otca, och, áno, irónia, láska moja!

„Takže hovoríš, že sa volá Anthony Cooper?" spýtala sa pani Nicolnsnová posúvajúc čiernu figúrku cez jedno políčko na druhé.

„Už sme sa o tom bavili," zamrmlala som otrávene, zdesená predstavou, že sa zase budeme rozprávať práve o ňom.

„Lenže včera som si spomenula na niečo veľmi dôležité," vyhlásila a sledovala ma ustarosteným pohľadom, zatiaľ, čo som ja premýšľala ako ju poraziť.

„Hm?" zdvihla som obočie a nevedomky som posunula figúrku priamo pred tú jej.

Napäto si vzdychla a hneď na to všetky figúrky zmietla zo stola, do malej drevenej krabice.

„Hej!" vykríkla som a oduto si prekrížila ruky na prsiach. „Práve, keď som sa chystala urobiť niečo, čo by vás porazilo!"

„Ešte nikdy si ma neporazila," hravo sa rozosmiala. „Myslíš, že dnes by sa to zmenilo?"

„Áno," pokývala som hlavou. „Dnes by som konečne prelomila ľady."

„To hovoríš stále, dievčatko. Stále," pomaly vstala a chytila ma za ruku, čo bolo u nej veľmi spontánne a ojedinelé. Rozhodla som sa to však nekomentovať, vďačne som vstala a nasledovala ju až do obývačky, utvrdzujúc svoje - poriadkumilovné myšlienky v tom, že kuchyňu dám do poriadku neskôr.

Pani Nicolnsnová sa posadila na gauč, ruky si zložila v lone, ale ešte pred tým pobúchala na miesto vedľa seba, aby som si prisadla. Poslúchla som a usadila sa vedľa nej s pohľadom spočívajúc na jej starej, no stále krásnej tvári.

„Cooperovci..." začala a ja som už v tej chvíli vedela, že nasledujúci rozhovor bude veľmi zaujímavý. „Sú veľmi vplyvná a bohatá rodina, bývajú na konci mesta v jednej z tých obrovských víl, ktoré tak často obdivuješ."

Prekvapene som otvorila ústa a nadvihla obočie. „Čože?" podarilo sa mi vysloviť, no aj tak to znelo, skôr ako pridusený povzdych. Samozrejme, nemala som prečo byť prekvapená, v tomto meste snáď nežije rodina, ktorá by na tom bola finančne zle. Dokonca aj my chodievame na večierky, do luxusných reštaurácií a môžeme si toho dovoliť viac ako iní Američania. Lenže ľudia, čo žijú na okraji mesta sa majú dvakrát lepšie než my. Jazdia na drahých autách, nosia značkové oblečenie a sú v podstate „za vodou." Kate vždy snívala, že raz bude jednou z nich a Anthony Cooper jej k tomu môže ľahko dopomôcť.

Ešte skôr než som samú seba dokázala zastaviť ma premohla zvedavosť. „Tak prečo ich potom vôbec nepoznám?"

Bola to oprávnená otázka, pretože obyvatelia tej štvrti boli všetkým známy a to nie len tým, že mali peniaze, ale aj spôsobom života aký viedli.

Crazy In Love Where stories live. Discover now