2.kapitola

9.2K 599 2
                                    


„Tak to ani náhodou," vykríkla som a rýchlo pokrútila hlavou. „Dnes vážne nie!"

Prekrížila som si ruky na prsiach a s celkom nahnevaným výrazom som sledovala svoju najlepšiu kamarátku, ako pokojne postáva oproti mne, s rukami pri tele a so širokým úsmevom na perách.

„Ale prosím ťa, vieš, že to bezo mňa nemôžeš vydržať, len ti tu budem robiť spoločnosť," vysvetlila a nečakajúc na môj súhlas sa hodila na kožené kreslo, nohy si prehadzujúc cez jeho operadlo.

„Cam," zatiahla som prosebne, keď nohou tlmene narazila do dreveného konferenčného stolíka.

„Nebudeš mať problémy, prisahám," dostala zo seba so smiechom a ja som netušila, či sa smeje z môjho výrazu, alebo z toho aká je nešikovná. „Budem ako anjelik," vyhlásila s rukou teatrálne vystretou vo vzduchu.

Ticho som si povzdychla. Takto to bolo takmer každý víkend. Ja som pracovala v kaviarni a Camila ma chodila otravovať, aj keď ma jej spoločnosť často krát tešila, pretože sedieť v knižnici sedem hodín osamote, je príliš veľký trest za moje hriechy.

„Tak fajn," kapitulovala som, ignorujúc jej psie oči. Dôvodom, prečo som jej to odsúhlasila bol fakt, že som netúžila ostať sama, keď ostatní tínedžeri v mojom veku pobehovali vonku a užívali si voľno.

Ešte pred tým, než Cam víťazoslávne zakričala som ju prerušila, prudkým mávnutím ruky. „Len mi sľúb, že si nebudeš od nikoho pýtať telefónne číslo, hlavne od chalanov, nechcem, aby si mi odplašila zákazníkov," po tomto vyhlásení na mňa hodila vražedný pohľad, akoby som povedala niečo, čo nie je pravda. „A nebudeš nijako vyvádzať vieš, že Grace neznáša, keď je tu bordel a hluk, je na to priam alergická."

„Grace je predsa super," zamrmlala nechápavo Cam a ja som na znak súhlasu prikývla.

„Je super, keď ju nenaštveš a keď pre ňu nepracuješ," potvrdila som a so zamyslením som sa posadila na kreslo oproti. „Neznášam nedele."

Cam sa ticho zachichotala, no hneď na to sa jej chichot premenil na hysterický záchvat smiechu, sprevádzaný zvyčajnou štikútavkou.

„Cam," ohriakla som ju nahnevane,sledujúc ako sa jej drobná postava krčí na kresle, pričom jej blond vlasy padajú do očí a celé telo sa natriasa pod záchvatom smiechu. „Si hrozná," vyhlásila som a tiež som sa rozosmiala. Nebolo totiž možné udržať si vážnu tvár v situácií, kedy sa Camila Hileyová smeje. Jej smiech dokázal rozosmiať aj toho najprísnejšieho profesora. Stalo sa tak niekedy v piatej triede, kedy sme sedeli vedľa seba a obe sme hádzali nenávistné pohľady jeho smerom. Cam to raz však nevydržala a pustila sa do smiechu, čo vyvolalo hromadnú smiechovú kolíziu, a rovnako tak aj začalo naše dlhoročné priateľstvo.

Boli by sme sa tam natriasali ako dve želatíny ešte hodnú pol hodinku, lenže celou kaviarňou sa ozval zvuk zvončeka a dvere sa prudko otvorili. Prekvapene som vstala, okamžite si napravujúc pokrčenú zásteru a vlasy, pretože ako som sa poznala určite som vyzerala horšie než hrozne.

Vonku pršalo, dážď šľahal na všetky strany a ja som vôbec nechápala, kto by sa tu v tomto atypickom čase trepal.

„No do pekla," vzdychla ticho Cam, úplne mi berúc tie slová z úst.

Chystala som sa totiž povedať niečo podobné, keď som si všimla žiarivé blond vlasy v skupinke smejúcich sa ľudí, čo sa usádzali do najbližšieho boxu, s výhľadom na ulicu, čo umožňovali obrovské presklené okná, pripomínajúce výklady pouličných butikov.

Celá kaviareň bola ladená do pestrých farieb a všetky možné knihy lemovali poličky okolo stien. Niektorý ľudia sem chodili len tak, na kávičku, či horúcu čokoládu s maffinom. Iný zase kvôli knihám. Zobrali si jednu, posadili sa za stôl a čítali, až kým som ich nevyhodila kvôli záverečnej.

Crazy In Love Where stories live. Discover now