Wilde vs. Styles

38. Raven došla..

Mala som neskutočné nervy, že mi kafre aj to kúpy bytu. Bude aj tak môj, tak nech si dá pohov!

„No a čo, že bude tvoj. Budem tam musieť bývať minimálne pol roka. Tak chcem mať aj ja nejaké výhrady voči tomu.“ nedal mi pokoja. Už mi tak liezol na nervy, že som sa na iné slová nezmohla:

„Tak fajn! Aké sú tvoje výhrady?“ opýtala som sa.

„Nech je aspoň 4-izbový, najlepšie niekde v centre a kaviareň nablízku by bodla.“ vymenoval mi jeho požiadavky.

„A stripbar na blízku by si nechcel?“ opýtala som sa riadne nazúrená.

„Nie, ten mi budeš robiť ty.“ Podvihla som obe obočia a zrýchlene som pár krát zaklipkala očami. Sa mi snáď sníva! No ja by som mu ešte striptíz mala robiť, hej? Nejaké má o mne mylné predstavy.

„No tak tým by som si istá nebola.“ odvrkla som a viac som na jeho debilné reči nereagovala. Našla som celkom fajn byt, dokonca až dva, ktoré si skočím zajtra omrknúť, len sa ešte musím dohodnúť s majiteľmi.

***

Pozriem na hodinky a to už je o chvíľu pol 6. Mala by som sa vychystať. O chvíľu príde moja spása. Raven! Vyskočila som zo sedačky v obývačke, kde som spolu s Harrym, áno dobre počujete, s Harrym pozeral nejaký nezáživný film. Nuda jak sviňa vám poviem.

„Kam si tak vyštartovala?“ opýtal sa za sprievodu jeho smiechu.

„Nestíham.“ zakričala som a vybehla som po schodoch hore. Okrem toho raňajšieho napätia sa už nič také nestalo. Vhupsla som do izby a vybrala si prvé handry, čo mi prišli pod ruku. Nejaké upnuté čierne rifle a k tomu veľký sveter, ktorý bol cez jedno z ramien spadnutý. Ešte som si vytiahla nejaké topánky, samozrejme na opätku a zbehla som dolu.

„Kam ideš?“ opýtal sa ma Harry, keď som si obúvala tie moje ctené opätky.

„Na letisko pre kamošku.“ odpovedala som v rýchlosti, lebo som nestíhala.

„Zveziem ťa?!“ opýtal sa.

„Nie, pôjdem taxíkom.“ odvrkla som.

„To nebola otázka.“ Aha!

„Tak fajn.“ povedala som a to už sa obúval aj Harry. Zamkli sme za nami dom a prešli k jeho striebornej audine. More koľko ma tých áut?

„Koľko máš tých áut?“ povedala som svoju otázku nahlas. Veď normálne to je pre mňa dilema!

„Ehm.. osem.“ povedal tichšie. Sánka mi padla riadne dolu.

„To načo máš preboha osem áut?“ nechápala som. To nemá kde peniaze dávať? Ako aj ja by som si kúpila auto, len ešte nemám ten vodičák. Čo mi pripomína, že sa musím vrátiť do L.A. a dorobiť si ho.

„No, žeby na jazdenie?“

„No hej, lenže na jazdenie ti stačí jedno.“

„No tak ja ich mám osem.“ On sa urazil? No vážne Harry Styles sa urazil. Na ďalšie moje otázky mi vôbec neodpovedal a ani nereagoval. Pekne!

„A vlastne, na ktoré letisko príde?“ opýtal sa Harry. Čo?

„Ich tu je viac?“ opýtala som sa trochu zaskočená.

„No hej. Päť.“ odpovedal mi. To vážne? A teraz čo?

„Aha.. no tak asi príde tam, kde sme prišli aj my.“ Myslím. Dúfam. Týmto má vážne šokoval! Päť letísk? Niekde nemajú ani jedno poriadne a Londýn ich má päť. No pekne!

„Takže Heathrow.“ povedal si pre seba. Asi.

***

Vystúpili sme z auta a vybrali sa do letiskovej haly Heathrow. Neviem prečo, ale bolo tu nejako veľa ľudí. A aj novinárov! Nervy moje! Len nech nevybuchnem. Všimli si nás a hneď sa zbehli ku nám. Supy! Okolo nás sa vytvoril riadny okruh, takže som nevidela, či už prišla Raven. Mobil mi začal vibrovať vo vrecku a tak som ho odtiaľ vytiahla. Keby som nemala zapnuté to vibrovanie, tak si ani nevšimne, že mi zvoní mobil.

„Áno?“ opýtala som sa Raven, keď som hovor prijala.

„Ahoj. Že ty si v tom hlúčiku ľudí predo mnou?“ opýtala sa.

„Hej.“ odpovedala som.

„Hneď som tam.“ povedala a zložila. Mobil som vrátila na miesto a od nervov som si dobreže nezačala nechty obhrýzať. Bolo mi trochu nevoľno a začala sa mi aj hlava točiť.

„Si nejaká bledá. Si v pohode?“ zašepkal mi Harry. Prikývla som, no vzápätí sa mi podlomili nohy. Čo sa so mnou deje? Zachytil ma a pritiahol si ma viac k sebe. Ruku mal obmotanú okolo môjho pásu a začal sa posúvať kamsi, neviem kam.

„Ale.. Raven povedala, že sa prebojuje k nám.“ namietala som. Prikývol a zastavili sme. Po chvíli sa pri mne objavila Raven, a tá keď ma zbadala, tak sa až za hlavu chytala.

„Dievča.. to jak vyzeráš?“ opýtala sa ustarane. Hmm.. pekné od teba.

„Poď za nami.“ povedal jej Harry a znovu sme sa niekam rozišli. Stále ma držal za pás, no nejako to nepomáhalo. Opäť sa mi podlomili kolená a skoro som sa rozbila na zemi. Harry si ma vzal na ruky ako princeznú a vybrali sme sa tuším von. Prišli sme k autu, ktoré otvoril a posadil ma doň. Zapozeral sa mi do očí, no nič nepovedal. Len na mňa intenzívne hľadel. V očiach sa mu dala spozorovať len čistá starosť.

„Ehm.. ľudia nechcem rušiť, no ešte som si nebola pre kufre.“ upriamila svoju pozornosť na seba Raven.

„Počkáme ťa tu.“ povedala som ani neviem ako. Prikývla a odišla. Ostali sme tam sami. Dokonca aj novinári nám dali pokoj.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ustarane Harry.

„Myslím, že áno. Len mi prišlo trochu nevoľno. Určite to bolo tým vzduchom.“ upokojovala som ho. A to bolo nevoľno mne!

„Si si istá? Netreba zájsť k doktorovi?“ opýtal sa ešte raz. Asi pre istotu.

„Nie netreba.“ zamietla som jeho otázku a usmiala sa naň. Pravdou je, že mi je stále trochu nevoľno, ale to prejde.

„Tak fajn.“ povzdychol si a šiel si sadnúť na miesto vodiča.

***

„Tak ako sa mi máš tu v tomto zapadákove?“ doberala si Raven Londýn. Ja som sa len zasmiala, no Harry si to vzal asi k srdcu.

„Londýn nie je zapadákov.“ vybehol na ňu. Raven sa tiež zasmiala, na čo Harry napol sánku. Chytila som ho za ruku a hodila po ňom upokojujúci pohľad. Harry na mňa obrátil na chvíľu jeho pozornosť, teda pozrel sa mi do očí, potom na naše ruky a nahodil priblblý úsmev. Sánku už nemal zaťatú a opäť sledoval cestu pred nami. Aj tak si však myslím, že si nesadli.

New part.. opäť.. veľmi sa nerozpisujem.. o chvíľu je tu aj dnešná posledná časť :D