Wilde vs. Styles

1. Veď ty si mi vbehol do cesty!

„Dobre slečna Colette. A teraz pomaly pridávajte na rýchlosti.“ povedal mi môj inštruktor v autoškole. Potlačila som viac plynový pedál a zrýchlila som na 50.  Začína sa mi viac zahovárať rýchla jazda. Ešte viac som zrýchlila a to už mi môj ctený inštruktor hovoril, aby som pribrzdila. Somár sprostý! Neznášam ho, ale pšt! To nech sa radšej nedozvie. Vyhodil by ma zo skúšky. Stlačila som spojku a jemne som pritlačila nohou na brzdu. Opäť som išla 50 a to mi vážne trošku prekážalo. Nech mi už tú prekliatu licenciu dajú. Nechcem sa obmedzovať prekliatou rýchlosťou.

„Do riti!“ zanadávala som, keď mi niekto vbehol do cesty. Okamžite som stlačila spojku zároveň s brzdou. Zastavila som úplne, ale aj s tým chudákom na mojej kapote. Na nič som nečakala a hneď som vybehla z auta.

„Bože! Si v poriadku? Nevidela som ťa!“ pýtala som sa toho chalana.

„Do riti! Čo nevieš dávať pozor?“ vybehol na mňa, keď sa zbieral z kapoty "môjho" auta. To on čo si dovoľuje? Šak on vbehol do cesty mne!

„Si ty normálny? Čo tu po mne bľakáš? Šak ty si vbehol do cesty mne!“ začala som sa brániť.

„Hej jasné. Sa spamätaj! Ty si zrazila mňa!“ zasa po mne začal vrešťať.

„To by sa nestalo, keby si mi nevbehol do cesty!“ Bože! To čo je za debila? Väčšieho idiota som jakživ nevidela.

„Ja že som ti vbehol do cesty? Si sa zbláznila ženská? Dúfam, že ten vodičák ti nedajú! To by dopadlo! Verejné ohrozovanie vždy keby si si sadla za volant!“

„Ty si už vážne debil alebo hej? Mi chceš povedať, že ja som vybehla na chodník s autom alebo čo? A nerozprávaj tu také kraviny hej? Ja náhodou viem jazdiť!“

„No jasné.. tak že si ma zrazila! Tak ty vieš jazdiť!“ Už to vo mne riadne blčalo! On si čo o sebe myslí, že kto je? Dajaký pán sveta alebo čo?

„Sa spamätaj už!“ nemala som naň už nervy.

„Mala by si sa mi ospravedlniť.“ vybafol na mňa. On spadol z Marsu alebo áno? Ani ma nehne!

„To skôr ty by si sa mal ospravedlniť mne!“

„A za čo preboha? Že si ma zrazila?“

„Nie.. že si ma tu urážal.“ povedala som a pozrela mu pri tom do očí.

„Tak na to zabudni! Vieš ty vôbec kto som ja?“ opýtal sa akoby som to mala vedieť.

„Nie, mala by som? Ale ty ma určite poznáš.“ na tvári sa mi objavil menší úškrn. Sama neviem, čo som tým sledovala, ale hovorila som pravdu. Nepoznám ho! Tiež som ho chcela vytočiť. On robil to isté mne.

„Áno! Jasné, že ťa poznám. Ty si tá sprostá baba, čo ma zrazila autom!!“ Ešte furt si nedal povedať?

„Ešte ťa to baví? Hádaj sa tu sám! Ja odchádzam! Dúfam, že ťa už nikdy nebudem musieť vidieť!“ vrátila som sa k dverám od auta a nasadla doň. Naštartovala som, zaradila jednotku a vyrazila som kam ma inštruktor šteloval.

***

Po jazde som si to namierila do Starbucks. Stále som mala nervy na toho cvoka, čo som ho zrazila. Ako na mňa mohol vybehnúť? Veď to nebolo schválne. Z mojich myšlienkových pochodov ma vytrhol náraz do niečoho mäkkého a následné odrazenie dozadu. Skoro som sa rozčapila na zemi a to ani neviem prečo.

„Prepáč! Ja som si ťa nevšimol.“ ospravedlňoval sa mi chalan s tmavými vlasmi a tiež tmavo hnedými očkami. Jááj.. tak s týmto by som si dala povedať, kebyže tu nie je môj chlapec.