Opätovne som sa dnes nezmýlil v mojom predpoklade a sedel som nad tou fyzikou ako balamut. Písací stolík som mal zahádzaný knihami a kalkulačkou a počmáranými papiermi a neviem čím ešte. Samozrejme som tam mal notebook a na ňom otvorený chat s Nari a Taem. Ten neodpisoval už, tak typujem že ho vyplo a Nari sa zase drvila literatúru, ku ktorej som sa ešte nedostal. Vlastne neviem, prečo tu riešim príklady, čo mám mať na stredu, keď zajtra ma čaká test z blbej kórejčiny.
Fyzika ma však trápila viac ako blbiny, ktoré si len zapamätám, zajtra načarbem do testu a potom doživotne zabudnem. Toto som musel vypočítať a premýšľať pri tom. Tri príklady z termodynamiky, z toho dva som síce vypočítal, no tie...výsledky. Neviem. Neprišli mi moc pravdepodobné. Keď som to vypočítal na tretí krát a na tretí krát som dostal iný výsledok...myslel som, že ma už pojebe na tejto planéte! Zúfalo som spustil hlavu a nechtiac si ju treskol o stôl. Au! S nadávkou som si šúchal čelo a otočil sa za cvaknutím jazýčka dverí.
„Zlatko, ty sa ešte učíš?" mamina prstami objímajúc kraj bledých dverí, vykúkala na mňa, „je pol jedenástej."
„To už?!" vyblafol som na ňu a kukol na roh displeja na notebooku.
Fakt som ten čas nevidel, i keď to mám pred nosom? Tak to sa nedivím, že Tae drichme.
„Mali sme ísť skôr od Parkovcov," zamrzene povedala a vošla do miestnosti, „čo sa učíš?"
„Fyziku, príklady robím. Ale spomenul som si, že zajtra píšeme...tak sa ešte idem učiť kórejčinu."
Založila si ruky v bok a to som už tušil, aký druh intonácie z nej pôjde: „Mal si si spraviť povinnosti skôr, ako na poslednú chvíľu."
„Ja viem, mami. Prepáč. Tento víkend bol úplne iný, ako som čakal."
„Dlho neponocuj," prehrabla mi vlasy a dala sa na odchod.
Stískala už kľučku, kedy som ju zastavil: „Mami?"
„Čo?"
„Páči...páči sa ti Nari?"
„Je veľmi sympatická."
„Nič viac?"
Ušiel jej malý smiech: „Zlatko, ešte som sa s ňou poriadne ani nerozprávala. Je pekná a určite sa teraz učí, tak by si sa mal aj ty. Dobrú noc."
„Aj tebe, mami."
„A neponocuj," zdôraznila po druhé a vytratila sa.
Heh. To nemôžem sľúbiť.
Povzdychol som si nahlas. Prvé dve úlohy by mali byť principiálne podobné, no aj tak mi výsledky prišli divné, tak som dal šancu tretiemu príkladu. No žiaľ ma to odpálilo na toľko, že som sa cítil ako úplný mentál. Bol som znechutený sám zo seba. Cítil som sa fakt ako nejaký dement. Namjoon ani Nari by isto nemali problém niečo také vypočítať, keby mali fyziku. Oprel som sa do stoličky a stisol si koreň nosa.
Mal by som sa kuknúť do kórejčiny. Radšej. Otvoril som oči a stolná lampa ma trocha oslepila. Natiahol som sa po biele slúchadla, zapojil ich do notebooku a pustil si do uší Kanye Westa a jeho Good Life. Zavrel som oči a hlavou som pomaly kýval do rytmu. Ten príjemný beat vlieval do žíl kľud a lepšiu náladu, až som na moment prestal vnímať. Začala ďalšia skladba od neho a ja som sa nahol nad fyziku. S čistejšou mysľou som sa znova na to vrhol...
...a dopadlo to úplne rovnako. Hodil som pero o stenu, ktoré zanechalo po sebe nebadateľný otlačok v omietke. Ja sa na to môžem fakt vysrať. Nespravím to dnes a nespravím to ani zajtra. Viem, ako to so mnou dopadá. Stuhli mi sánky od zlosti, kedy mi blyslo v mysli určité riešenie. S prekríženými rukami u hrude som zrak opatrne z neurčitého miesta v izbe premiestnil na monitor počítača. Chvíľu mi trvalo, než som sa odhodlal položiť prsty na klávesnicu. Zadržal som dych, píšuc správu osobe...ktorá istotne bude vedieť, ako to vypočítať...
Ako mi naskočila modrá bublina s jeho slovami, mi prešlo hlavou snáď milión myšlienok. Prekvapilo ma, že okamžite odpovedal, no neprekvapilo zároveň, lebo som postrehol že v noci býva často online. Spí vôbec niekedy? Počkať...
Náš rozhovor bol asi taký ostrý, ako som sa domnieval. Našťastie medzi Yoongiho odpovedaním na moje správy ubiehali minúty, počas ktorých som do seba naložil literatúru z obdobia Joseonského kráľovstva, ktoré tu bolo kedysi cez päťsto rokov. Zaujímavé, ale hovadina koniec koncov. Posledné strany učiva si ani nepamätám, lebo už som nad tým spal.
Nemusím vravieť, že ráno bolo prekliato ťažké. Ledva som otvoril oči. Hlad mi nechutne sužoval žalúdok už v noci, tak si predstavte, čo robil teraz. V kúpeľni som sa vymotal rýchlo, lebo ma oný pocit hnal do kuchyne. Zrak som mal rozmazaný, keď som otvoril skriňu a hodil na seba sveter, čo bol na vrchu vežičky s vecami. Ako som kráčal dole schodmi, prehrával som si v hlave kórejčinu a zistil som, že sa na mňa tých informácií nalepilo viac, než som očakával.
Dawon som prekvapilo nenašiel v kuchyni, otec bol už preč a mama si akurát balila veci do kabelky.
„Dobré ráno, zlatko."
„Aj tebe, mami," dal som jej pusu na líce.
„Čakala som, že trocha zaspíš, tak som ti nachystala raňajky a svačinu máš v chladničke."
„Moc ďakujem."
Mamina kukla na hodiny na mikrovlnke: „Stihol si sa naučiť na tú písomku?"
„Áno," prikývol som, sadajúc si na barovú stoličku, „kde je Dawon?"
„Tá ešte spí."
Nezvyklé na ňu. Potiahol som si tanier bližšie k sebe a zakusol sa do pečiva so zeleninou. Privrel som viečka so slastným vzdychom. Jedlo. Kukol som na mamu, ako na spasenie. Ona už prešla do chodby, zohýbajúc sa po topánky. Prešiel som k nej, navliekol jej čiernu tenšiu páperovú bundu a tuho ju stisol, než som za ňou zavrel dvere. Kráčajúc naspäť k stolu, som videl ako sa mi telefón pomaličky hýbe do strany od vibrovania. Isto Tae. Spamoval, že ide autom a čoskoro ma vyzdvihol pred domom. Nasadol som do mercedesu a mňa hneď upútala baretka, ktorú nosil aj minulý týždeň. Tuším sa mu táto francúzska móda zapáčila.
„Dobré ránko, láska," vyškeril sa s pohľadom zabodnutým kdesi pred seba.
Až po jeho slovách sa na mňa pozrel a keby som bola jedna z jeho obdivovateliek, tak asi by som sa z toho celá roztiekla.
„Aj tebe, miláčik," rozvalil som sa do pohodlného sedadla a kukol na neho, „ty čo si z rána taká drama queen?"
„Neviem," pokrčil ramenom a pridal plyn na pedále, „dnes vyzerám extrémne dobre."
„Ty vyzeráš dobre vždy," vysekal som zo seba trocha ťažko, lebo som sa ani za pána nemohol trafiť a zapásať sa.
Keď sa mi to konečne podarilo, spustil som batoh k svojim nohám a uvidel Taehyungov samoľúbi úsmev: „Retard, nabudúce skús najprv pustiť batoh a až potom sa pásať."
Daroval som mu rozhorčený výraz, na čo sa on stále škeril: „Ako si spal?"
„Málo...veľmi málo. Učil som sa do noci."
„Mal si si spraviť veci do školy skôr."
Prehodil som na neho očami ako na blázna: „Kim Taehyung? Ty ma ideš moralizovať, čo sa týka školy?"
Neveriacky som si obzeral jeho tvár, zatiaľ čo on si ľavú ruku dal pod nos a smial sa. Pravá medzitým odbočila auto na hlavný prúd v našom okrese: „Tak ja som si veci do školy spravil sobotu večer."
Pretrel som si čelo nad jeho náramnou vehementnosťou, ktorou mi chcel liezť z rána na nervy. Bavil ma a zároveň vytáčal. Bol som fakt zmorený, oči ma štípali a myslím, že som nemal náladu hneď na takéto podpichovacie reči. Mlčal som a po chvíli Tae pochopil, že nemám záujem viesť konverzáciu. Dlho mu to však nevydržalo.
„Joj, nebudem si môcť zapáliť dnes ráno," zastonal Taehyung s jednou rukou na volante.
„Nemáš čo, že?"
„Nemám," doslovne zaplakal, „momentálne mi je benzín prednejší ako cigarety."
Uznanlivo som pokývol hlavou jeho smerom, keď mi v tom zazvonil mobil. Bola to Nari. V hrudi mi narástol príjemný tlak.
„Dobré ráno, moja," prehovoril som a očkom videl, ako sa Taehyung chichoce.
„Dobré ránko," zachrapčala chabo.
„Nari, si v poriadku?"
„Ani nie."
„Čo sa deje?" vystrel som chrbát zo sedadla.
Tae očami švihol v krátkosti na mňa, ale už sa nesmial.
„Je mi zle. Cítim sa strašne slabo," v každom slove sa odrážalo to, čo hovorila.
Ani by som nepovedal že hovorila, skôr len syčala alebo chrapčala slová.
„Máš tušenia, čo ti spravilo zle?"
Myslím, že tam bola krátka odmlka: „Nie."
„Môžem prísť za tebou po škole?" hneď ako som to vyslovil, napadol ma Yoongi.
„Áno, prídi. Hoseokie, ja si pôjdem ľahnúť, áno?"
„Dobre moja, dobrú noc. Zavolaj mi potom, keď sa zobudíš."
„Dobre."
„Ale isto."
„Neboj sa," v hlase som počul úsmev.
„Čo sa deje?" ozval sa Tae a to som nestihol ani zložiť telefón od ucha.
„Neviem," bol som nesvoj, „vraj je jej zle a nejde do školy."
„Možno kvôli tomu, že moc nespala. Kľud, netvár sa tak," Taehyung ma chytil za stehno, „po škole ťa k nej vezmem, riadne ju vyklepeš a bude dobre."
„Tae!" hodil som hlavu na opierku sedadla.
Mal som celkom starosť. Znela fakt hrozne.
Tae mi stihol zlepšiť trocha náladu, kým sme spolu s Namjoonom vstúpili do školy. Trieda už bola naplnená, Yoongi prítomný...len lavica po jeho ľavej strane bola prázdna. Nari vedela občas chýbať, no bolo to pre mňa divné vidieť. Napokon si ju teraz všímam inak, ako predtým. Je to moje dievča. V duchu som sa potľapkal po ramene. Som zadaný. Mehehe.
Test som úspešne zvládol, teda myslím si alebo skôr...dúfam. Hodina sa skončila, rýchlo som sa zbalil na biológiu, lebo musím preletieť skoro celý areál školy. Lee Sanghyeok s rúškom na tvári dnes nebol zhovorčivý, no neprekážalo mi to. Musel som napísať Yoongimu o tom, že dnes po škole nemám čas. Viete si predstaviť, ako ma odpálil. Ako malú baseballovú loptičku plnou silou. Takže som bez úlohy z fyziky. Super. Nadurdene som odložil mobil a radšej ho už ani nechytal do rúk, lebo by som ho asi hodil o zem. Nech sa nepojeb-
Ach.
Ani nechápem, prečo sa toľko rozčuľujem. Mohol som to čakať. Navyše on mi žiadnu láskavosť nie je dlžný a nie sme ani kamaráti. Jeden papierček a tréning basketbalu nič nemení. Začul som z úst učiteľa slovo kofeín a ja som si v tom spomenul na Daniela a kaviareň. Až mi tvrdý tlak prešiel v hrudníku. Tentokrát nepríjemný. Ja som s ním vôbec nebol v kontakte cez víkend a to som sľúbil, že sa mu ozvem, ako prídem tento týždeň. Čelo som si zakryl dlaňou nad svojou zábudlivosťou. I keď skôr rozptýlenosťou. Nari mi zatieňovala skoro každý moment i keď som premýšľal aj nad inými vecami. Jej utrápený hlas mi stále znel v ušiach. Pozrel som na hodiny. Takmer pol jedenástej. Ešte hodinku niečo do konca doobedňajšieho vyučovania. Mal by som mu zavolať skôr, ako pred obedom.
Zdvihol som ruku a na rovinu povedal, že potrebujem si zavolať do práce. Pozornosť všetkých prítomných sa obrátila na mňa a ja som rýchlo vybehol na chodbu, telefonujúc Danielovi. Ospravedlnil som sa mu, Daniel si ale z toho vôbec nerobil starosti. Bol som rád. Dohodli sme sa teda na utorok, stredu a piatok. Nechcel som viac, lebo som to nedával minulý týždeň. Po tom ako vyjdem z tejto pakárne, chcem mať aspoň nejaký ten deň voľný. Jednak kvôli Nari, škole a i sebe. Navyše v štvrtok je basketbalový zápas a ja chcem konečne vidieť Yoongiho ako kapitána.
Vrátil som sa naspäť do učebne a zaháňal vodou z fľašky prichádzajúci hlad. Zvonilo na koniec biológie a ja už so značným hladom som letel do jedálne. Klasika. Po ceste sa mi rozvibroval telefón, ktorý by som o tejto situácií ignoroval, no mal som starosť o Nari. Zrejme sa už zobudila.
Ani som mu na to neodpisoval, lebo jedáleň bola predo mnou len pár metrov a v tých radách na jedlo, bol kdesi istotne aj on. Namjoon postával s Taem na rohu chodby zahĺbený v konverzácií.
„Ahojte," pozdravil som ich a zastavil Taeho, ktorý s rukami vo vačkoch sa dal do kroku, „chalani, musím si dnes sadnúť k Yoongimu. Potrebujem od neho úlohu z fyziky."
„Ty zapredanec," uškrnul sa Taehyung, „ty nás zapredáš kvôli nejakej fyzike? Že ti to neni jeblé..."
„Tae poď," Namjoon posunul Taeho celým telom dopredu, „som hladný."
Taehyung sa počas chôdze otočil za seba: „Hento jebelo Jin, už isto žere."
„Chcem aj ja konečne," zamrmlal Namjoon a rukou mu zatlačil na rameno, aby šiel ako má.
Postavili sme sa do rady, ktorá bola celkom dlhá, no veľmi rýchlo sa posúvala. Vyzeral som niekde vpredu Yoongiho blonďavé vlasy, ktoré sú medzi tými čiernymi hlavami neprehliadnuteľné. Prečo zrazu zmenil názor? Ráno ma na facebooku totálne od-
„Počuj Hoseok," Namjoon sa obrátil na mňa a pritlačil si okuliare na koreň nosu, „bol som teraz cez hodinu zaniesť akési papiere telocvikárovi a všimol som si, že je v štvrtok aj piatok voľná tanečná miestnosť.
„Nehovor!" vypúlil som na neho oči.
„Nikto tam nie je na vtedy napísaný. Zvyšné dni sú tam roztlieskavačky."
„Jasné, že tam nikto neni v štvrtok," Tae sa nahol a vopchal hlavu bližšie k nám, „lebo je zápas s Damayangským gymnáziom, zabudli ste?"
„Ja nie!" prihlásil som sa nadšene.
„Popravde..." tretí z nás sa poškriabal na zátylku, „minulý týždeň som zabudol na kopu vecí."
Tae stále s rukami schovanými v čiernych nohaviciach kukal na neho, krútiac makovicou.
„Kim, hýb sa," Namjoon strčil do neho, lebo medzi ním a osobou pred nami sa utvorila zrazu značná medzera.
Tae tak učinil a napravil si baretku, nasledovne gestikulujúc onou rukou: „Čo si akýsi podráždený dnes?"
Nevidel som Namjoonov výraz, no spustil ramená: „Nie som, len trocha venuj viacej pozornosti, čo sa deje okolo teba."
Tuším sa tam handrkovali, no ja som sa zahĺbil do seba. Tanec. Och, bože áno. Tak dávno to je, čo som sa poriadne hýbal. Ako ja žijem tancom každý deň. Nie je dňa, čo by nebolo myšlienky na to, či na nejaký song od Drake alebo Kiany Ledé. Len o tom nehovorím. Poznáte koľko vecí vám rutinne prejde mysľou behom dňa.
Mne koľko krát stačí, že idem okolo rádia, čo má mama občas pustené v kuchyni, pretože často sa mi stáva, že keď počúvam muziku, tak mi ujde noha či ruka do nejakého pohybu. Navonok to skôr vyzerá ako nejaký šialený kŕč. Ale neovládam to. Moje telo podvedome reaguje na hudbu. Je to zvláštne. Už teraz som sa tešil na štvrtok. Šiel by som aj piatok, ale to budem v kaviarni. Chjááj, div že som nenadskočil od radosti, keď som bral tácku a moje neuróny začali hrať Touch my body od Sistar...
Postupne sa mi táto melódia strácala z hlavy, ako som kráčal k Yoongimu, sediacemu za jeho privlastneným stolom. Jedlo mal na tácke, ale zatiaľ sa v ňom len prehrabával.
„Ahoj."
„Čau," venoval mi krátky pohľad, po ktorom si prešiel po vnútornej strane líca, „vytiahni si zošit, kalkulačku, pero."
Menoval to a dovolím si povedať, že som sa cítil viac na fyzike, ako na obede. Vyložil som všetko potrebné, pričom Yoongi flegmaticky chytil zošit do prstov a šmaril ho o stôl. Nalistoval si posledné strany, kde bolo zadanie.
„Kde máš tie svoje pokusy o výpočet?" tmavé oči sa mu rytmicky hýbali po stránke.
„Doma. Nebral som to. Stejnak to bolo zle."
Mal som dojem, že si odfrkol i keď jeho tvár sa ani nemihla. Chvíľu do toho pozeral so značne otvorenými ústami, ba až akýmsi tupým výrazom. To slovo mi je proti srsti pri ňom používať, lebo od tuposti má tento človek kurva ďaleko.
„Píšeš škaredo," povedal zrazu.
Zvesil som ramená. Robíš si zo mňa srandu? Prevrátil som očami, ktoré mi na to padli na stôl, kde sedeli chalani. Taemu vyšplechli nudle rovno na bradu ako sa zarehotal, Jin sa pučil s lyžičkou u úst a Namjoon len na chvíľu kukol na mňa a potom sa mi obrátil chrbtom. Urazene som odvrátil od nich zrak a premiestnil ho na Yoongiho, ktorý si konečne vložil jedlo do úst. Poprežúval sústo a prehltol ho, paličkami ukazujúc na zošit: „Prvé dva sa riešia podobne. Vezmeš rovnicu ideálneho plynu, pri príklade s dusíkom ju dosadíš do vzorca na hustotu a u toho polytropického plynu do teploty. Nič ťažké, len odvodzovanie. A ten tretí príklad-"
„Do toho som dokopy ani nezaťal."
„To mi je jasné," konštatoval bez emócie a natlačil pery na seba.
Sprvu sa vo mne tvoril hnev, no jeho výraz vytvoril jamky či črty, ktoré mi pripomenuli malú mačku z jedného memečka, čo som videl.
„Na čo sa tak škeríš?" naraz sa z mačiatka stal len znechutený betónový múr.
„Nič, prepáč."
Chlad v jedálni, lež som ho zrejme cítil len ja, mi v ten moment trocha pohltil pľúca. Yoongi so zažmúrenými očami prebodol mňa a potom hlavu nasmeroval do linajkovanej strany. Prehodil si paličky z pravej do ľavej a uchopil voľnou dlaňou pero: „Budeš ťukať do kalkulačky."
„Okey."
Min Yoongi, ktorému tmavé odrasty značne podrástli a blonďavá trocha viac zožltla, jedol a potichu si chvíľu písal. Obdivoval som, že dokáže jesť ľavačkou. Ani by som tie nudle nenabral, nie to ešte ich vložil do úst. Skončili by niekde v líci alebo nedaj bože v nose. Potichu som sa pustil do obedu a snažil sa byť, čo najtichšie i keď som taký „rozkaz" nedostal. Proste som mal pocit, že čo len za malý zvuk z mojej strany, si vyslúžim ďalší nepríjemný pohľad. Radšej som sa obzrel za Taem a Jinom, čo sedeli ksichtom ku mne. Taehyung si ma okamžite všimol a poslal pusu. Vrátil som mu to žmurknutím, na čo on hodil retardovaný zvodný výraz. Chcel som sa zasmiať, avšak...
„Píš si," ozvalo sa pri mne.
„Uhm, áno?" prudko som sa otočil na Yoongiho a vzal si kalkulačku.
„Trinásť celé dva, krát desať na mínus šiestu, krát zlomok. Hore tlak za normálnych podmienok, krát nula celá dvadsať-"
„Počkaj!" vystrel som dlaň na neho, „pomalšie...prosím."
Posledné slovo prosby som vyslal jeho smerom miernejšie, no neuchránilo ma to od toho, aby po dlhých minútach zmenil polohu a hlavu trocha nahol dopredu. Samozrejme s otráveným výrazom: „Trinááásť celééé dva, krááát-"
„Zas nie tak pomaly," urazene som ťukal čísla do kalkulačky.
Bože, keby som neni taký retard na fyziku, tak sa zdvihnem a idem preč. Rozhodol som sa nepokračovať v konverzácií i keď sa mi v hrdle tvorili slová na moju obranu. Po niekoľkých minútach boli príklady vypočítané a mne už zostávalo ich len prepísať do zošita. No to si nechám na potom. Hlavne, že to mám. Bol som mu vďačný, na čo on samozrejme respondnul chladne. Mal som už dojedené, kedy Yoongi ešte kukajúc bezducho pred seba prežúval pomalšie, než slimák pretekajúci sa s druhým slimákom o chutný kus lístku na zemi. Heh, aké kreatívne prirovnanie.
„Mimochodom," prehovoril som opatrne a očkom na neho pozrel, „veľa šťastia na zápase v štvrtok."
„Diky."
Ani žiadny pohyb naviac, ani výraz v jeho bledom obličaji. Dokonca aj to slovo povedal tak akosi popri žvachtlaní toho mäsa. Keby som to nepočul, ani by som neveril, že niečo povedal. Vyzeral, že je teraz v nejakom svojom svete, či zamyslení. Ten človek je fakt zvláštny.
Líca sa mu leskli od nejakého...krému? Neviem. Každopádne jeho pleť je asi najbledšia, akú som v živote videl. Jemnejší a bledší ako porcelán. Obzrel som sa po svojom predlaktí a hánkach položených na stole, nie ďaleko od tých Yoongiho. Bol som proti nemu tmavý. Jak noc. Pritom si nepripadám až taký.
Asi by som nad tónmi jeho pokožky dumal ďalej, ale konečne prichádzal hovor, na ktorý som čakal od rána. Samsung prinútil Yoongiho oči spraviť väčší pohyb, ako len pár milimetrov. Chcel som mať na rozhovor súkromie. Avšak nezostávalo už moc času do začiatku poobedňajšieho vyučovania.
„Yoongi, bude ti vadiť, keď to dvihnem tu?" chytil som mobil do ruky.
Mal som dojem, že prestávka medzi otázkou a odpoveďou trvala nezvyčajne dlhšie, no napokon prosto reagoval a automaticky pokračoval vo svojej predošlej činnosti.
„Ahoj, ako ti je?"
„Už lepšie...ale ešte stále mám teplotu."
„Aj tak znieš. Prídem hneď, čo sa bude dať. Tae ma zavezie k tebe."
„Nemal si ísť dnes do práce?"
„Nie, dohodol som sa s Danielom na utorok, stredu a piatok."
„To je fajn. Čo škola?"
„Zapísal som si nejaké otázky, čo som si pamätal."
„Bolo to ťažké?"
„Ja ani neviem. Niečo medzi."
Ozval sa jej tichý smiech: „Dobre môj. Idem sa najesť. Som hladná."
„Okey, moja...o tretej budem u teba, ako na koni."
„Budem ťa čakať."