„Haló? Mami?"
„Hoseok, zlatko? Prišiel by teda si po nás?"
„Áno, ešte sme s Nari hore na kopci. Ale neboj sa, pri aute budeme tak do pätnástich minút."
„Neruším vás moc?"
„Nie, už sa chystáme stejnak dole."
„Dobre. Ja ti aj tak volám popredu, lebo vieš-"
Spoza nášho rozhovoru bolo zreteľne počuť otca, ktorý bol v nálade. A nielen jeho hlas, ale aj nejaký, ktorý sa nedal inak vyhodnotiť, ako pán Park. Mama ani nedokončila svoju vetu, lebo sme sa pochopili aj bez toho. Chcel som už zložiť, len v tom ma napadlo, že budem musieť zaviesť Nari.
„Mami, počkaj!" otcov hlas v pozadí bol čím ďalej, tým viac zreteľnejší, „budem meškať, lebo m-"
„Hoseokie, si tam?"
Hodil som tichý ujeb, na čo sa Nari v prítmí ohňa na mňa zaujato pozrela. Jej ruky prestali schovávať veci do batohu...takže nebolo mi treba hovoriť, že aj ona ho začula.
„Áno som, oci."
„Kde si? Si s tou fešandou svojou?" nemal som príležitosť na odpoveď, lebo naďalej hovoril, „počkaj Pilwoo, teraz mám syna na linke."
Však ho zavolaj sem. Ozvalo sa z druhého konca. No boha. Nari sa chichotala, držiac si ústa a ja som nevedel, či sa mám smiať, plakať alebo sa cítiť trápne. Vyhral však smiech, ktorý so mnou zdieľala.
„Hoseok, si tam?"
„Áno oci, som," neubránil som sa facepalmu.
Začínal som mať určitého tušáka.
„Prídi po nás aj s mladú."
Keď som kukol na Nari, tvár jej zbledla a prestala smiať. Splašilo a zahanbene mávala rukami na znak nesúhlasu. Nebola vystrašená, ale chápem ako sa cítila. Veď sme spolu deň a ja ju mám ukázať našim? To bolo šialené, zvlášť v našej kultúre.
„Sangjin, preboha netráp ho a daj mu pokoj," zaznela mama tlmeno a rozhorčene.
„Joj, však som len zvedavý."
„Mňa jebne," šepol som so zvesenou hlavou.
Ako však sranda, ale prečo práve teraz? Videl som, aká je Nari v strese i keď sa rehotala zároveň.
„Dobre, dôjdi teda po nás," boha, „a neleť moc! Papikýýý."
Papiky? Cez zuby mi prešiel krátky smiech. Otec mi ani nedal možnosť mu protirečiť, či povedať čo i len ahoj. No nič, no. Bolo rozhodnuté. Sedeli sme vo vyhriatom aute a Nari si šúchala prsty medzi sebou. Cestou naspäť sme sa celkom uzimili. Ono bolo síce dnes teplo, ale koniec koncov je október a vonku je večer už zima. Ani jeden sme to s oblečením nevypočítali, zas ako minule.
„Už ti je teplejšie?" spýtal som sa, keď dlhšiu dobu bola ticho a mňa to iritovalo.
„Bude to v pohode? Ja sa hanbím!" vyvalila oči na mňa, no ja som ju nesledoval lebo šoférovanie.
„Prepáč," nasal som vzduch pomedzi pery a jemne zabrzdil, lebo mi tak nakázal semafor.
„Ja sa nehnevám...a tvoj oco je vtipný," naberala na intenzite a rýchlosti hlasu, „ale keď sa hanbím ako hovädo!"
Poklepal som prstami po vrchu volantu a obzrel sa na križovatku po mojej strane. Vyšiel zo mňa neurčitý rezignovaný povzdych. Sám som bol nemalo mimo a priznať to priamo, by znamenalo ešte väčšie pochybnosti pre ňu. Bol som si ale istý, že sa im bude páčiť. Nari je pekná, inteligentná a prirodzená. Chcel som otočiť zrak na ňu, no periférne som spozornel na oranžovú a to už som ľavú nohu povoľoval zo spojky. Znova sme sa pohli.
„Nari..." preradil som a chytil ju za stehno.
„Hm?" pípla.
Pod dlaňou som cítil, aká je celá v kŕči stiahnutá.
„Kľud moja. Naši sú v pohode a môj oco, keď má trocha vypité, tak to je že úplne v pohode."
„Okey, okey," vydýchla a stisla mi tuho ruku.
Znak tohto chovania aspoň naznačoval, že jej na tom záleží. A to som bol rád.
Dom Parkovcov nebol ďaleko a keď sa rozsvietilo svetlo pri domových dverách, modlil som sa, aby som nezazrel Jimina. Vzhľadom na to, že je nedeľa večer, tak musí byť už doma z výletu i keď v jeho izbe sa nesvietilo. Vonkajšie dvere sa otvorili a z Nari vyšlo krátke ó môj bože. Opäť som ju pohladil a uistil, že to bude v poriadku.
„Mám si ísť presadnúť?" nadvihla sa zo sedačky a ja som ju rukou zastavil.
„Počkaj," nevenoval som jej pohľad, lebo som pozoroval dve postavy zjavujúce sa v zárubni.
Otec to bol, ale tá druhá silueta...rozhodne nebola mamina. Na to sme počuli som len otcov krik, aby som vypol motor.
Hyundai na tichej ulici stíchol, otec mával na nás, Nari vyzerala že sa ide prežehnávať a mňa stres tak nejak prešiel. Bol som skôr napätý za ňu, ako za seba. Nie je mi príjemné ju takto vidieť. Až mi to prišlo zvláštne, nikdy som ju v takýchto emóciách nevidel. V hanblivosti. Človek by sa možno aj takej absurdite ako hanblivej Nari zasmial, ale ona sa naozaj červenala. Vystúpili sme z auta a než spravila myšací krok dopredu, postavil som sa pred ňu tak, aby osoby pri dome nevideli na nás. Vzal som do dlaní jej tvár: „Budem pri tebe. Neboj sa. Bude to fajn, okey?"
„Prepáč," šepla, „prepáč, že toľko stresujem. Ale nečakala som to tak rýchlo."
„Ja tiež nie, ale už nie je cesty späť. Pôjdeme, dobre?"
Prikývla a ja som jej daroval pusu na čelo. Pokiaľ je vedľa mňa, nikdy sa nemusí báť. Mne už bolo jasné, čo sa bude diať. A nemýlil som sa.
„No poďte dovnútra, hrdličky," ozval sa nikto iný ako pán Park, „vonku je chladno a v tme na vás neuvidíme."
Nari pevne stisla naše prepletené prsty a ja som ju za sebou viedol do domu Parkovcov. Prestúpil som prah dverí a očakával kdesi v mojom zornom poli Jimina. Nebudem klamať, nechcel som znova vidieť jeho nenávistný a vyčítavý pohľad. Bez debaty mi to stiahlo pľúca na slivku, no fakt že vedľa mňa bola Nari, ktorá sa chcela najradšej za mňa schovať, bol v tento moment dôležitejší. Jiminov otec nás pozval do obývačky, kde sedeli mama s pani Parkovou. Privítali nás láskavé výrazy dvoch matiek. Zvítal som sa s Jiminieho maminou a mužská časť sa postavila vedľa nich.
Bolo hrozné, keď som si Nari postavil pred seba, cítiac ako sa chveje: „Tak mami, tati. Toto je Nari."
Ona sa s pozdravom uklonila, na čo sa mamina postavila a spravila to isté. Vlastne to spravili všetcia. Počas tých pár sekúnd som bol trocha sklamaný tou formálnosťou, no potom mama k nej pristúpila a zoznámili sa osobnejším spôsobom. To isté spravil aj otec a to už sa situácia zľahčila. Aspoň v mojej hlave.
Nari sa snáď konečne nadýchla a jej úsmev nabral prirodzenejší nádych. Posadali sme si na gauč a obaja sme dostali pohár limonády k čomu nám bolo ponúknuté občerstvenie i mäso, ktoré dnes ugrilovali.
„Kdeže ste boli, moji?" otec naširoko posadený vedľa Jiminovho na nás kukal s pripitými lícami.
„Len na kopci, pozrieť si Gwangju," odpovedal som prosto, lebo som šípil že sa spomenie Namjoon, „Nari tam ešte nebola a páčilo sa jej."
Úfal som, že sa konverzácia dostane niekam inam, čo najskôr.
„Bolo tam naozaj krásne, ani som o tom mieste nevedela," prehovorila placho Nari.
„Kde to vôbec je?" pani Parková s preloženou nohou a pohárom v ruke pozrela na maminu.
„Je to tak pol hodinku autom odtiaľto a tak dvadsať minút peši. Je to veľmi pekné miesto. Zvykli sme tam často opekávať kedysi."
S natlakovanými pľúcami som vydýchol. Moja mama je tak úžasná. Tesne predtým, ako začala hovoriť, pozrela na mňa takým tým spôsobom. Neviem akým, ale pochopili sme sa, že nechcem prezradiť Namjoona. Asi puto syn-matka.
„Tam by sme všetci mohli niekedy ísť, nie?" Jiminova mama pozrela na svojho manžela.
Od mojej maminy dostala kladnú neverbálnu odpoveď, no pán Park sa zamračil a mávol rukou: „Drahá, však dneska sme opekali. Načo pôjdem do kopca, keď to mám na záhrade?"
„Tak, tak," pritakal mu môj otec, „ja som sa tam kedysi s deťmi nachodil dosť. Už nemám mladé nohy."
Pani Parková sa nadýchla, aby obom argumentovala, no čo sa otcovia začali rehniť, ich polovičky si vymenili pohľady, pretáčajúc očami. Aká idylka. My sme sa s Nari usmievali a z reakcie oboch bolo jasné, že nie sú nahnevané úplne seriózne.
„Ty už dopíjaj," mama kývla na ocina, „nech ich tu toľko neotravujeme. Je už neskoro."
„Ale nie...v pohode," Jiminova mama potľapkala moju po stehne.
„No vidíš," rozložil otec rukami, „tu vedúca tak povedala, treba ju počúvať."
Oco sa otočil k Jiminovmu, aby pokračovali v konverzácií a moja mama vypúlila oči na svoju novú kamarátku. Zasmiali sa spolu a ja som si až teraz uvedomil, ako sa naši s touto rodinou zblížili. To len ja som sem prestal chodievať a som Bohu vďačný, že sa to doma moc neriešilo. Mama vie. To stačí.
Pootočil som hlavu ku Nari, ktorá sa prestala toľko tlačiť na mňa a vyzerala, že je celkovo ukľudnenejšia.
„Už lepšie?" šepol som.
„Áno," odpovedala rovnako potichu, „nečakala som, že skončím doma u Park Jimina."
„No to ani ja nie."
Park Jimin. Jeho meno bohužiaľ, pozná od onoho dňa každý. Až na pár báb, ktoré spoznal vtedy v Koshi bare ešte na začiatku roka a Jungkooka, sa v škole s ním nikto nebaví. Neviem, či to je tým že má na sebe akýsi ten odznačik som terč gangu retardovaných ľudí v škole a jak sa budete so mnou baviť, skončíte rovnako alebo proste Jimin sám nechce viacej osôb okolo seba. Nepoznám sa s ním tak ako s Taem či Namjoonom, no poznám ho natoľko aby som vedel, že Jiminie je extrovert. V poslednej dobe ho v škole nevídavam. S myšlienkou, že sa mi zámerne vyhýba sa pohrávam už dlhšiu dobu. Obed je jediný čas, kedy tomu neujde. Vytiahol som zvedavo telefón a mrkol na Jiminieho instagram. Nari sa nakrčila ku mne a pozerala tiež. Jeho sociálna sieť sa hmýrila Jungkookom, s ktorým evidentne niečo tento víkend podnikol.
„Ten chlapec mi je povedomý," ukázala malým prstom na miniatúru Kookieho tváre, „je to ten, čo s vami sedával na obede, nie?"
„Hej. Jeon Jungkook, je prvák."
„Aj som si vravela, že musí byť lebo má takú detskú tváričku a minulý rok som ho nikde nevidela."
Preklikol som radšej na domovskú stránku. Lebo...čím dlhšie som sa díval na tie fotky, tým viac pôsobili všelijako. A musel som sa vyvarovať aj toho, aby o tom začala hovoriť ona. Ja som pravdu o ňom vedel, i keď to sám Jimin nevedel. Nehodlal som nič také poslať ďalej. Rovnako predstava, že by vedela o mne moje tajomstvo ma trocha rozrušila. Dlaň sa mi od akéhosi čudesného stresu spotila a ja som radšej popadol do ruky pohár, aby som si chladil nápojom pokožku i hlavu.
Netrvalo už dlho, čo mamina začala apelovať na otca, aby sme sa zdvihli. On to mal na pláne. Niekedy. Mama však bola neoblomná a s neprestrieľanými argumentami zariadila, že sme boli čoskoro naložení v aute opúšťali ulicu, kde bývala Jiminova rodina. S mamou som sa nenápadne po ceste do auta dohodol, že najprv zaveziem ich a potom Nari.
Oco mal vybžlunklé a vďaka tomu bola sranda a voľná atmosféra. Rehotalo sa celé auto na otcových heftoch i historkách, ktoré stihol zažiť s Jiminieho otcom v práci.
Ak by vás zaujímalo, môj otec pracuje vo finančnej spoločnosti. Nie je poišťovák, ani finančný poradca. Je taká tá osoba, ktorá sleduje trh a akcie a potom spracováva všetky údaje a poskytuje ich partnerským firmám a spoločnostiam, ktoré radi investujú.
Otec mal dlhú dobu kolegu, ktorého vyhodili kvôli neschopnosti a totálnej prokrastinácie potom, čo sa rozviedol s manželkou. Oco bol z toho smutný, lebo s pánom Kyungom, ktorého si pamätám ešte ako decko, pracoval naozaj dlho. Pán Kyung je momentálne zamestnaný niekde ako skladník a zvyšok neviem, lebo oco už nerád o ňom hovorí. Tým všetkým chcem povedať, že musí byť naozaj rád za Jiminieho otca, ktorý nahradil post pána Kyunga. Tých niekoľko mesiacov, čo bol sám bez spolupracovníka, bol nielenže vyčerpaný ale aj dosť smutný. Nebolo to ľahké obdobie.
Zo začiatku bol hrozne vyťažený, skoro vôbec nebol doma a keď už prišiel, tak bol nechutne protivný a od toho sa odvíjala nálada v celej rodine. Musím sa priznať, že som ho miestami ani nechcel vidieť a každé rodinné jedlo som vždy len narval do seba, aby som bol čo najskôr v izbe. Bolo to samé, prečo nemáš lepšie známky? Venuj sa viacej matike, keď ti nejde. Zapíšeš si do tretieho ročníku ekonomiku. A hej, zapísal. A dopadlo katastrofálne. Respektíve dopadá.
Z osvetlenej cesty som premiestnil zrenice na jeho tvár v stredovom spätnom zrkadle a usmial sa. Hrialo ma pri srdci vidieť ho takého nadšeného. Doma je kľud, všetci sú spokojní, len Dawon by sa mohla odsťahovať konečne a ja by som nemusel mať ekonomiku. Svet by bol dokonalý. Ešte keď ona sedí vedľa mňa...
Do hodiny som s ňou stál na parkovisku pred jej vysokým šedým panelákom. Prekročil som k miestu, kde vystúpila z auta a ukázal jej svoje jamky.
„Si krásny, ale prosím poďme do vchodu, lebo tu umrznem."
Prehodil som si jej batoh cez plece a zavrel kufor, nasledujúc jej drobnú postavu. Ťažké vchodové dvere odomkla čipom a schovali sme sa dovnútra.
„Och, môj bože," zastala s nohou visiacou vo vzduchu a na to sa otočila na päte na mňa.
Prezrel som si jej znechutený výraz: „Čo sa deje?"
Znavene sa oprela hlavou i ramenom o stenu: „Zajtrajší test z kórejčiny."
„Čo? Aký test?" zvraštil som na ňu obočie.
Niečo som v pondelok prepočul?
„Zajtra máme písať z Joseonskej literatúry. Nevieš?" dvihla obočie na mňa, „ja som na to totálne zabudla."
Ja som pokrčil čelo ešte viac: „Ja ani o ničom takom neviem."
„Mal by si viac počúvať na hodinách," žmurkla a v tom sa jej všetky starosti vytratili z tváre.
Dvihnuté kútiky sa ku mne priblížili, až mi darovali bozk. Bola to jednoduchá dlhšia pusa, no ja som mal pocit, že mi prechádzajú elektrické šoky po celom tele. Príjemné samozrejme. Chcel som viac a aj som si to vzal. Husiu kožu na krku som nahmatal okamžite, ako som jej prešiel od sánky až medzi vlasy. Natisla sa na mňa ešte viac a ja som spravil to isté. Kristus! Nahrnula sa tam krv a pri tesnosti, ktorú sme mali medzi sebou-
„Prečo si sa tak prudko odtiahol?" hlesla Nari s rôznorodými zášklbmi v lícach.
„Prepáč," uprene som hľadel do jej očí, myslím že uprene a vystrašene.
Mal som dojem, že-
„Hoseok," pristúpila ku mne.
Jedna pusa a ja som z toho celý preč. Teraz sa cítim ako nadržaný kokot. Zaťal som sánku a zaklonil hlavu, aby na mňa nevidela. Ono sa to deje samo. Neovládam to. Naraz sa stenami rozľahol tichý smiech. Podráždenie mi preseklo niť zahanbenia. Nari prvý moment akoby stuhla, načo vrátila mimiku do predošlého výrazu: „Hoseokie...prestaň. Je to normálne. Čo akože iné od svojho tela čakáš?"
Opäť tá hravá aura, ktorú vedela okolo seba vyčarovať. Chytila sa mojich ramien a načahujúc sa na špičkách mi pošeptala do ucha: „Pre mňa je to tiež vzrušujúce."
Podvedome som sa zahryzol po spodnej pery a jej oči ma doslovne zhypnotizovali, keď som ich znova uvidel. Takmer nepočuteľne dodala: „...len na mne to nie je priamo vidieť."
Bol by som tam stál ako socha do bohvie kedy, keby mi nepopriala dobrú noc a nehodila sa mi do objatia. Vzala si batoh a s poďakovaním za skvelý deň zmizla.
Ja som vyšiel k autu a chvíľu pri ňom len tak stál. Rozjímal som nad tým, ako sa uberá teraz môj život. Obláčik pary z môjho dychu sa mihotal pod nočnými lampami a vyrušil ma z jeho sledovania mobil, čo si zakričal o pozornosť. Respektíve to bol facebook. A na ňom zvedavý Tae. Prsty som mal skrehnuté a tak som sadol do auta a zavolal mu.
Tae bol zvedavý ako dopadlo rande, načo mi potom on vyrozprával, ako bol ráno na farme, že si bol s Aiko zajazdiť, že poobede hral na saxofón a teraz len oddychuje pred telkou. Volal som s ním niečo cez dvadsať minút. Bol som rád, že som ho počul.
Bolo skoro deväť, keď som vyšiel z parkoviska a hlavou mi prešla úloha z fyziky. Blah, ešte toto. Ale aspoň na tú som nezabudol. Pripojil som sa na hlavnú cestu a už teraz si vravel, že to bude pohroma.
Predtým, než odídete...tak chcem Vám niečo povedať. Ide o moje osobné pocity, takže if u don't give a fak :D tak ďakujem krásne za prečítanie dielu ♥. Dúfam, že sa Vám ako tak páčil!
Tí, ktorý ešte znesú nejaké to sústo mojich hovadín...
Vzhľadom na to, že tento príbeh je proti ostaným BTS FF celkom atypický (narážam na rýchlosť deja a aj na okolnosti) viem, že pre mnohých z vás je asi nezáživným či nudným. Myslím, že som kvôli laxnosti yoonseoku aj stratila čitateľov na tomto príbehu.
Týmto chcem poďakovať tým, ktorí nestrácajú nervy a trpezlivosť. Moc si to vážim.
Ďalšia vec, čo ma trápi je že tento príbeh mám už popredu v hlave, ako sa bude vyvíjať. Áno sú síce nejaké nejasnosti, ktoré sa mi vytriedia časom...no začali sa mi modifikovať tým, že posledných pár dielov cítim trocha tlak, vzhľadom na to, že Hobiho pocity k Nari nie sú moc vítané. Okey! Beriem! Rozumiem...
Ale...
Chcem povedať, že prosím nestrácajte nádej ani trpezlivosť. Ja viem, že to teraz nie je šálok kávy, po ktorý ste si sem prišli...ale život je iný, ako my chceme. Vývíjame sa, každý človek s ktorým sme interagovali hlbším vzťahom nás sformoval a zanechal v nás stopy.
Nechcem, aby sa veci v tomto príbehu zmenili preto, lebo pár ľudí ma konfrontovalo s tým, že proste celý tento príbeh je vlastne useless picsovina. (Ak je niekto mimo situácie, kuknite komenty pod 33. dielom.)
Dúfam, že som svoje myšlienky zhrnula nejak zrozumiteľne a hlavne nie ofenzívne. To posledné čo chcem je, aby ste toto pochopili ako nejaký útok na Vás samotných. Je to len prosba, aby ste sa s Hoseokom pretĺkali ďalej....
Vaša Sabaku no Tanaris ♥
Diel je venovaný, ImRealVeronica pretože Klaudinka je neustálou podporou..zvlášť ak dôjde na moje neistoty ohľadom písania. ♥ (Nechcelo mi dať venovanie normálne na začiatok dielu...zas wtp drbe :D)