Boli to možno dve minútky, mne pripadajúce ako večnosť, čo vyšla zo vchodu. Rozbehla sa ku mne s batohom skákajúcim na chrbte a šiltovkou, ktorá jej spadla, keď na seba narazili naše pery. Chýbala mi a to som ju nevidel len pár hodín.
„Neuveríš, ale chýbal si mi," zaševelila do teplého vetru šťastným hlasom a ja som sa zohol po jej ochranu na vlasy.
„Verím. Som na tom podobne," vtisol som jej letmý bozk na líce a ťahal ju k autu, „dnešok má taký menší háčik."
Zastala a keďže som ju držal, donútilo to aj mňa nepokračovať v ceste. Keď som na ňu otočil, videl som na nej menšie obavy. Pritiahol som si ju k sebe: „Neboj sa. Nič strašné. Len naši šli na návštevu a potom niekedy večer ich len budem musieť vyzdvihnúť."
„Kedy večer?" spýtala sa nevinným pohľadom.
„No," pozrel som niekam dohora a predstavil si otca s Jiminovým pri fľaške, „asi tak skoro to nebude. Neboj sa, to sa porieši za jazdy."
Darovala mi len úsmev, nasadila si šiltovku, aby sa schovala pred nedeľňajším slnkom vypaľujúcim oči a rezkým krokom prešla k autu. Cesta nám ušla rýchlo, lebo som jej vyrozprával o rozhovore pri obede a Nari bola tiež zvedavá na maminu reakciu na mrkvu.
Keď sme sa objavili na slepej uličke, kde býval Namjoon...uvedomil som, že toto nie je najnevhodnejšie miesto, kde stáť. Čo ak náhodou vyjde teraz von a Nari ho uvidí vychádzať z ich unimobunky? Zahriakol som seba v duchu, no bola to proste automatika, keď som šiel na tento smer.
„Páni, tu niekto býva?" vyšlo z Nari a mne v ten moment trocha tuhšie odbilo srdce, „asi hej, keď sú na vonku kvetináče."
Nedele býva Namjoon vždy doma, aby aspoň ten jeden deň mal voľno a mal čas na seba a školu. To som isto spomínal. A určite som vravel i to, že nechce aby to niekto vedel. Samy vidíte, aký sú ľudia v škole jeblí.
„Vyzerá to ako unimobunka, v podobných sme bývali ako deti na tábore."
Nevyzerala nejako znechutene, alebo pohŕdavo. Myslím si, že to by Nari ani neurobila, no to je jedno. Musel som zaparkovať niekde inde. Vrátil som sa teda viac medzi zaľudnenejšie ulice, kde som odparkoval a oponoval s tým, že budem mať väčší kľud, keď to bude odstavené medzi civilizáciou ako v divočine. Zase si nepredstavujte, že Namjoon býva v lese. Je tam normálna príjazdová cesta. Síce slepá ulička, ale má to asfalt a tak päťdesiat metrov od nich je postavený ďalší dom.
„Mimochodom," prehovorila Nari, keď vysadala z auta, „dobre si pamätám, keď si vravel že sa tam dá opekať že?"
Prikývol som jej a prikročil k nej, zatiaľ čo sa ona zohýbala do kufra a kutrala sa v batohu. Celkom väčšom batohu, ktorý vydával kovovo štrngotavé zvuky, až som na to kukol zadivene.
„Čo to tam máš?"
„Nó," ona vzdychla s úsmevom, napravujúc si šiltovku, ktorá jej skĺzavala stále do tváre, „také prekvapenie. Hovadina. Len...ponesieš to?"
Zaujímalo ma, čo vystrája a tak som si prehodil na plecia bremeno, ktoré bolo ťažšie, než by som čakal. Jak sme vykročili ruka v ruke naprieč ulicou, mňa tak mrle žrali, čo som bol zvedavý, no nič mi samozrejme neprezradila. Neskôr, keď sme šli okolo Namjoonovho obydlia, bol som extrémne nervózny. Nikdy neviete, zrovna v ten moment čo ideme okolo, môže vyjsť že ide na nákup. Alebo s mamou a malou Eun na prechádzku. Nič sa však neprihodilo a ja som si mohol v kľude vydýchnuť, keď sa cesta stala poľnou a nás obklopila jesenná príroda. Bola pestrá, nie tak ako keď sme tu boli naposledy s chalanmi, no myslím že slnko to ešte zachraňovalo a obohacovalo o teplejšiu farbu.
Po chvíľke stúpania nám obom zostalo značne teplo. Ja som si musel tričkom zotierať čelo a Nari sa rozhodla zhodiť zo seba športový pulóver modrej nebíčkovej farby. Aj my ho bolo trocha ľúto. Ja tie oversized veci na nej milujem. Nari odhalila ramená a značne aj dekolt. Čo ma však zarazilo bolo to, aký bol chudý, ba až prepadnutý. Nie že by sa mi nepáčila...no bola hrozne chudulinká. Nezdravo chudá. Zahnal som myšlienky do úzadia a počúval, čo mi vraví. Nechcel som byť chalan typu, čo nepočúva a potom používa tie frázy áno, rozumiem, chápem.
Čím viac sme stúpali, tým viac mi bolo horúco. Chrbát som mal spotený pod batohom. Bol by aj tak, ale poznáte to ako vám to ruksak vždy zhoršuje. Nari si zase šiltovku dala naopak, tou strieškou dozadu. Nemohol som sa ňu prestať dívať. Hlavne, keď sme vyšli na samý kopec a ona sa pár posledných metrov len rozbehla hore. Videl som jej postavu, akosi drží dlane pred očami a otvára ústa v úžase.
Lakte, ktoré som mal možnosť si až teraz poriadne vypozerať, mala tiež kostnaté ako aj zápästia. Tých som si všimol ale už dávnejšie. Vlasy z rozcuchaného copu vejúce kade tade, spotené čelo, ani špetka make-upu, šiltovka narazená na hlave ako chalan. Väčšina by bola pohoršená tým, čo vidí...no ja som bol totálne mimo z nej. Bola nádherná. Úplne som odignoroval, že teraz si užíva pohľad na krásny výhľad, ja som si chcel užiť jej.
„Poď sem," otočil si ju k sebe a šepol jej u tváre.
Z drobného bozku sa stal hlbší, z hlbšieho vášnivejší až jej ušiel tichučký ston, ktorý som takmer nepočul. Horko z našich pokožiek sa miešalo dokopy a to dodalo akúsi zmyselnosť tomu momentu. Keď som sa vymanil z tohto opojenia a prežitok pominul, pomyslel som si, že kde beriem na to...neviem. Skill, odvahu? Oboje zrejme. Neviem. Ide to samo. Nechcená myšlienka na Taeho mi ubehla, lebo keby mi niekto povedal, že ani nie dvadsaťštyri hodín potom, čo som mal sebaobjavujúcu a prvú pusu...sa stane toto. Ja a Nari. Nie, neveril by som.
„Pôjdeme hore na rozhliadňu?" ukázal som prstom za ňu a ona excitovane prikývla.
Než som hlbšie zareagoval, ona sa rozbehla a kým som sa nazdal, bola už na schodoch. Pribehol som teda aj ja k dreveno-betónovej vežičke, zložil si náklad a bežal hore za ňou. Zo samého vrchu sa len ozývalo zúfalé prosenie o kyslík a Nari sa opierala o zábradlie s jazykom vonku ako unavený pes. Zasmial som sa na jej chaotickosti.
„Je. To. Tu," vyfľusla slová, vystierajúc sa, „krásne."
„Veru je."
Pozrel som na naše rodné mesto. Pekné to tu je. Ušli mi hlavou Jinové tradičné slová pri navštívení tohto miesta a ja som privrel spokojne oči.
Konečne som tu s ňou. Tak, ako som chcel. Ba ešte lepšie. Nečakal som a vlastne ani nedúfal, že tu budem stáť s ňou, s tým že moja priateľka. To slovo mi znelo stále nejak divne v kombinácií so mnou, no vôbec to neuberalo na serióznosti. Do tej osoby, čo stála kúsok predo mnou a kochala sa okolím, som sa jednoducho zamiloval. Nepýtajte sa ma, ako sa stalo. Nepoznám odpoveď.
„Tak čo, páči sa ti tu?" prehovoril som potichu do teraz značne silnejšieho vetra.
„Áno, moc!" vyjachtala nadšene už s relatívne kľudným dýchaním, „poď bližšie."
Spravil som ako chcela a zaprel sa o masívne drevo, pričom som ju mal pred sebou. Nari si zložila šilt, skladajúc hlavu niekde medzi mojim ramenom a kľúčnou kosťou a prikryla rukami moje hánky. Teda aspoň z časti. Jej dlane boli proti mojim maličké. Dvihli sa mi kútiky. Nasal som zhlboka vzduch, líce pokladajúc si na jej voňavé tmavé pramene. Bolo mi skvelo. Úžasne. Nič viac som v túto chvíľu nepotreboval. Len ju mať pri sebe.
Stáli sme mlčky takto netuším koľko. Avšak keď sa naše predlaktia náhodne dotkli, zistil som že je strašne studená. Namietala, no ja som ju popohnal dole, kde mala na ruksaku odložený pulóver. Zišli sme teda dole k tomu batohu so záhadným obsahom. Nari ho vzala ku ohnisku s čerstvou pahrebou. Niekto tu musel byť v noci.
„Čo pekné si doniesla?" posadil som sa k nej, zatiaľ čo ona vytiahla litrovú fľašku vody.
Dvoje paličky. Dve plastové misky. Malé mlieko. Dvoje štipľavé nudle. Tri kovové duté nohy, z ktorých spolu ešte s takým kolíkom spravila trojnožku, na ktorú zavesila maličký kotlík. Kukal som na to, totálne jak na zázrak. Pripadal som si ako v tom britskom Harry Potterovi. Ona to všetko rozložila a ja som ju celý čas nemo sledoval. Wow.
„Ja viem, že sú to štipľavé nudle. A ja som si vravela, že ma za to zabiješ, ale doma nič iné instantné nebolo," hovorila čupiac pri visiacom kotlíku s tým jej typickým psím výrazom, „hneváš sa?"
„Nie, preboha vôbec," vyvalil som na ňu oči, „to ja sa teraz cítim jeblo s mojim zeleným čajom a hovadinami z britského obchodu."
„Máš tunno-tenno-tea čosi...?" pre zmenu zase ona pozrela mňa s veľkým prekvapením.
Prikývol som jej, na čo radostne zaťala päste a vyšvihla sa do plnej výšky. Začala behať po okolí a mne až teraz docvaklo, že však treba drevo.
Bože, ja pri nej ani neviem, čo robím. Chcel som ju nechať, nech len sedí a čaká, kým sa dovalím s niečím, čím sa dá kúriť, no ona odmietala a šla so mnou. Bolo mi to jeblé a zároveň sa mi to páčilo, keď som ju videl ako sa naťahuje s pahýľmi dreva. Bola pri tom zlatá a vtipná zároveň. A hlavne nie pipka.
Čo chvíľa ohník horel, voda sa varila, nudle sa spravili a poludňajšie slnko sa pravidelne schovávalo a vykukávalo spoza trhajúcich sa mrakov. Celkom vyhovovalo, lebo pri ohni bolo teplo a z pálivého pocitu v ústach ešte viac. Nari sedela vedľa mňa, kolená tuho zomknuté, aby jej nevypadla miska a valila do seba jedlo o stošesť. Zabával som sa na nej, lebo vždy keď je toto jedlo, ovieva si jazyk a nadáva ako to štípe, no aj tak to bude jesť.
„...Kapsaicín, zlato. Kapsaicín," ukazovala na mňa paličkami, „to je látka, čo ťa tak páli."
„To by som mohol vedieť, keď mám tú chémiu zapísanú," povedal som si skôr sám pre seba.
„Lebo istotne nepočúvaš," žmurkla hravým spôsobom, „kapsaicín pôsobí ako endorfín a uvoľňuje bolesti."
Kriste. Každý jeden pohyb, každé jedno slovo som žral. Až mi to prišlo nenormálne. Odložil som nudle do pravej ruky a ľavou jej jemne len prichytil bradu zospodu. Ako som to urobil, plytko začala dýchať a hypnotizovala moje pery. Viem, že ich chcela. A strašne moc. Ten pohľad sa mi neskutočne páčil a ja som ju nechal chvíľu sa trápiť, než som ju pobozkal.
Keď sme sa od seba oddelili zašepkala so slabým chichotaním: „Štípeš."
Reagoval som na to rovnako, na čo znova potichu prehovorila: „Máš krásny úsmev."
Nie. Nemám. Prst mi pristál na čele.
„Veď sa nemračím," argumentoval som.
„Ale nesúhlasíš so mnou. Máš pekný úsmev a na našej planéte sa odpovedá ďakujem a nie pochybovačným výrazom," nadurdila trocha svoje líca, čo mi prišlo ešte viac rozkošnejšie.
„Tak teda ďakujem," sklopil som viečka na chvíľku.
„No vidíš, že to ide," napravila sa na drevenom posede a paličkami sa pošpárala medzi uzlami nudlí.
Ja som nad jej slovami prevrátil som očami, ale v dobrom. Jej ukazovák výhražne vystrelila mojim smerom: „Hej! Ja som to videla!"
„Nič si nevidela, tíško moja. Papaj," dostala malú pusu na líce, na čo spokojne dojedla svoju porciu...