Sedel som v aute na ceste domov. Ani neviete, ako strašne moc sa mi nechcelo ísť od Nari. I keď ju mám v podstate za pár hodín vidieť znova. Prvý bozk, ktorý som jej dal sa zmenil na druhý, tretí. Boli ale jemné, milé. Pri spomienke na ne, sa mi dvihli kútiky. Tuším, že som bol zasnený po ceste na nudle, akoby som šoféroval na autopilota. Mimo a zároveň v strehu ako nikdy. Takmer celý večer.
S naplneným bruchami sme sa vrátili k nej, ona vytiahla deky a rozložila ich na gauč, kde sme sa usalašili za cieľom pozrieť si film. Nepýtajte sa o čom bol. Neviem. A bolo mi to absolútne jedno. Celú svoju pozornosť som venoval jej. Túlila sa ku mne, objímala ma a ja som ju bozkával a hladil.
Fuf.
Raz. Dva. Tri.
Srdce mi ešte teraz bilo ako o život a ja stále nechápem a neuvedomujem si, čo sa dnešný večer udialo. Navyše fakt, že mám dievča som si nedokázal pripustiť. Nie, že by som nebol rád. Bože. Ani neviete, aký som šťastný! Ja mám...dievča.
Vyškieral som sa ako retard na tú vozovku. Poviem vám, že Nari žiarila ako slnko. Až sa ku koncu večera sťažovala, že ju bolia sánky od toľkého usmievania sa. Ja som bol na tom podobne. Miestami som mal pocit, že sa mi z toho všetkého krútila hlava. Možno si myslíte, že trocha preháňam, ale zažili ste to už niekedy? Tae mal pravdu a jak len z polovice zažíva s dievčatami to, čo ja som teraz prežil s ňou, nedivím sa mu že robí, čo robí.
Po príchode domov som bol veľmi povďačný, že všetcia boli zalezení v posteliach. Som si istý, že ma čoskoro čaká hŕba otázok. A sestrin debilný výraz. Tá neuverí Narinej existencií, aj keď ju postavím priamo pred jej napudrovaný nos.
Ubral som sa do sprchy, hlavne preto aby som...uvoľnil tlak. Uh. Nie som nejaký nadržaný trinásťročný chlapec, ale to napätie som proste cítil i keď som nechcel. Teplá voda a hormóny mi trochu ukľudnili moju rozjarenú hlavu.
Ľahol som si do postele a všimol si pyžamo po Taem, hodeného na posteli. Retard. Ani upratať si nevie. Chytil som ten kus oblečenia a hodil ho na stoličku. Hlavu pokladajúc do vankúša som odpisoval Nari na správy. Preklikol som na chat s tým neporiadníkom. Túto informáciu mu nemôžem dlho odopierať.
Krútil som hlavou do displeju, ktorý mi celkom vypaľoval oči. Nie je dňa, kedy by ma Tae svojou retardovanosťou nepobavil. Viem, že je fakt rád a tešil som sa, až to poviem aj Namjoonovi.
A fuf, vôbec. Bude to vedieť isto celá škola. A bude to žhavá novinka, lebo ja som proste J-hope a Nari je podobne ako ja, známejšia osobnosť na škole. Tae sám povedal, jedna z najkrajších na škole. Najkrajších, akých som kedy videl...
Zaškrelo to vo mne niekde. Predpokladám, že zase budem vzbudzovať pozornosť. Kde si v hlave som počul jej hlas, ktorý mi vraví, že sa o ľudí nemám zaujímať. Nevravím, že zraky na mne celkovo mi vadia. Veď chodím na súťaže a vtedy, keď pódium patrí vám, sa stovky ľudí na nič iné, ako na vás nepozerajú. Ale je iné, keď to má nejaký dôvod, ako keď je to len tak a vy netušíte prečo. Aspoň ako naposledy.
Vypustil som hovadné myšlienky a spokojne sklopil viečka. Dovolil som tak telu precítiť miernu únavu, čo sa dá čakať, keď je pol druhej v noci. Lež namiesto spánku, myseľ spätne dotvárala chuť jej pier. Naplnil som pľúca vzduchom najviac, ako som mohol a ústami ho pomaly vydýchol.
Musím sa ukľudniť, lebo šak nezaspím. Budem rozbitý a zajtra ideme von.
Zachumlal som sa viacej do periny a napravil si vankúš. Zabralo to tak na...prvých pár sekúnd. Takto to pokračovalo ešte pár krát, kým som sa zúfalý a znavený pretočil na chrbát. Organizmus kričal Spi! a môj mozog ANI ZA BOHA! Pol piatej bol posledný čas, ktorý si pamätám že som videl. Bol som si istý, že ma budík nevzkriesi ani z mŕtvych...
Zvuk, ktorý sa mi rozľahol do uší som poznal, no nechápal som prečo znie inak. Aspoň som mal dojem, že budík má inú znelku. Rozlepil som oči, ktoré ma prekvapivo neštípali a ja som si až po nejakom tom okamihu poskladal, že to je hovor.
„Dobré ránko, Hoseokie..."
Môj nový deň v tom nabral sýte farby.
„Aj tebe, Nari...deje sa niečo, keď voláš?" ledva som zachrapčal.
„Nie," zaznela trocha zaskočene, „to ty si mi kázal, že ťa mám zobudiť."
„Ježiš, prepáč," zhodil som líce naspäť do matracu, „som pár sekúnd hore, tak som mimo."
Odpoveďou mi bol drobný smiech: „Kedy si šiel spať?"
Odkašlal som si, lebo som sa obával, že ďalšia veta zo mňa nevyjde: „Päť mohlo byť? Asi tak nejak."
„Preboha, nemohol si spať?" šípil som, že sa pri tých slovách usmiala.
„Chcel som, ale moja hlava si robila, čo chcela. Myslel som na teba..."
„Nápodobne, lenže som včera bola od šiestej hore, tak ma potom vyplo."
Počúvajúc ju v telefóne, som sa nemohol dočkať, kedy ju znova uvidím. Najradšej by som sa postavil, obliekol sa a šiel hneď za ňou. No mal som rodinné povinnosti a nemohol som. Dohodli sme teda, že o jednej prídem po ňu. Vyhovovalo by mi to o čosi neskôr, no ona naliehala celkom, lebo nechce vraj stretnúť mamu, keď bude odchádzať. Odkývol som to, dúfajúc že tá moja dnes nebude dlho variť. Bola nedeľa, čiže rodinný obed. S Nari som sa aspoň na teraz rozlúčil a keď mobil pípol na ukončenie hovoru, zacítil som mierne prázdno.
Krk som obrátil ku oknu. Bolo krásne slnečné ráno, človek by ani nebol povedal, že bola včera toľká zima. Vyteperil som sa spod periny, prekráčajúc ku sklu, cez ktoré som videl na ulicu. Stromy boli značne menej košaté, ako na začiatku školského roka. Lístky na zemi boli viac zosušené, no pod zlatistými lúčmi stále hýrili farbami. Bol to ľúbezný pohľad. Svet vonku vyzeral dokonalo jesenne. Zrovna vyšla suseda z domu cez cestu a popravovala si igelitky, v ktorých vyzeralo že má niečo ľahké, no objemné.
Zadíval som sa na ňu a keď mi zmizla zo zorného poľa, vymanil som sa z akejsi hypnózy. Zhodil som pyžamo a v kúpeľni si umyl tvár, zuby a vlasy. To posledné som nemal pôvodne v pláne, no chcel som, aby vyzerali čerstvo. I keď s Nari pôjdeme do prírody a tam sa nehľadí na to, ako dobre vypadáš. Tam je to jedno.
Moje kroky schodmi upútali mamu, stojacu u kuchynskej linky. Vôňa hríbov mi prezradila, že zrejme krája tie. Zozadu som sa k nej nápadne priplížil: „Dobré ránko, mami."
Usmiala sa pod mojou pusou na líce, na čo ma pohladila a odložila na moment nožík: „Aj tebe, zlatko. Kedy si včera prišiel?"
„Nó," zaváhal som a tým tónom som si pripomenul Nari, „popravde, došiel som o jednej v noci."
Neviem, akú reakciu som očakával, keďže mama mala vedomie, že idem za dievčaťom. Netvárila sa nijako extra, za čo som bol vďačný.
„Bol si v noci opatrný na aute? Bolo dosť napršané."
„Áno bol, neboj sa," prikývol som a ukázal jej jamky.
„Jaké je slniečko z teba. Takéhoto sviežeho ťa ráno nevídavam."
A to som spal približne štyri hodiny? Asi.
„Daj si niečo na raňajky, prepáč dnes žiadne nerobím," pozrela omluvne na mňa, „chystám trocha skôr obed, lebo sme pozvaní dnes s ocinom k Parkovcom na návštevu."
„Fakt?" zastavil som svoje pohyby pri otváraní chladničky.
„Hej. Je to moc milé od nich. Niečo si pogrilujeme, ešte že vyšlo počasie."
„A čo Jimin?" položil som otázku, ktorá pôvodne nemala odznieť nahlas.
Zacítil som akýsi nepokoj. Mamina prestala hýbať nožom po doske a na moment na mňa pozrela: „Jimin je tento víkend niekde preč na výlete. Myslela som, že to vieš."
Poklesla mi o čosi nálada: „Však keď nás kvôli Taemu odstavil..."
"Zlatko, vyber si už niečo z tej chladničky a zavri ju," zamračila čelo mojim smerom a ja som automaticky poslúchol, vyťahujúc mlieko.
Na to sa zvedavo ozvala: „Jimin sa s tebou nebaví? To si mi nespomínal. A prečo kvôli Taehyungovi?"
Mňa skôr zaujal fakt, že Jimin niekde je. Prijímam stávky o to, že nech je kdekoľvek, je tam aj Jeon Jungkook. Lenže nejak som si uvedomil, že keď som mame rozprával o tom, ako som sa priznal Taemu s mojou orientáciou, tak som vynechal fakt, že to všetko vlastne spustila Jiminova nakladačka. Myslím, že som vypúlil oči a keď som zo zeme kukol na mamu, videl som ju v ofenzívnom postoji, jednou rukou opretú o linku a druhou o bok. Taká tá typická materská autorita. Rezignovane som vzdychol a snažil sa vysvetliť, že si od samého začiatku dosť nesadli a že Jimin proste nie je ochotný akceptovať, že sme dlho kamaráti. Mama to vzala a pokračovala vo svojej činnosti, vyjadrujúc nesúhlas s Jiminieho chovaním. Hm.
Ja som si uchmatol cereálie. Sú Dawon, takže bude zlosťou celá bez seba. Avšak inšpirácia na chutné raňajky ma obchádzala a nechcel som sa mame motať pri robote. A tak som si chrumkal, čumiac niekde pred seba, keď ma po chvíľke mama vyrušila z akéhosi nevyspaného tranzu: „Zlatko, prosím podaj mi mrkvu z chladničky."
V tom sa mi rozsvietili žiarovky v hlave o niečom, čo som zabudol v kufri auta. Spakoval som sa do garáže s maminým hlasom v chrbte, ktorá nemala ako pochopiť moju reakciu. Vrátil som len k nej s tou rybárskou sieťkou a oranžovým plodom zo záhradky Narinej babky.
„Odkiaľ to máš?"
Uhol som jej pohľadom: „To mi poslala Narina babička. Je z jej záhradky."
„To naozaj?" mamine drobné prsty roztiahli kraje kapsy a ona nazrela lepšie dovnútra, „to by som veru nečakala, že ti pošle niečo a to ťa ani nevidela."
Mama kukla na mňa spôsobom, ktorý sa nedal inak pochopiť. Ruky založila v bok a vyškierala sa ako to slnko, čo vonku svieti. Bolo evidentné že čaká, kým niečo poviem.
„Mami...nó, sme spolu. S Nari."
„Ja som to tušila," chňapla po handre a ukázala ňou na mňa, „i keď priznám sa, že som trocha z toho zmätená-"
„Aj ja som bol," takmer som ju prerušil, „ale...zistil som, že..."
Bože, ako to mám povedať? Viem, že je na to pomenovanie. Ale nepáči sa mi to slovo.
„Že?" sklonila tvár a nadvihla obočie.
Nevedel som odhadnúť, či to robí aby som sa vyjadril, alebo fakt nevie, čo zo seba vysekám.
„Že...aj. Aj."
Zvesil som radšej hlavu, lebo som sa bál mračenia sa, smútku, či sklamania. Hlavne toho sklamania. Ako ja viem, že sme tento rozhovor už viedli. A dopadol dobre. No nie je to debilné, keď sa niekomu páčia muži aj ženy? Normálne by malo byť len jedno. Ale...ja neviem, ja to tak proste nevidím. Chalanské pohlavie je rovnako atraktívne pre mňa ako ženské. Neviem, asi som nejaký disdebil.
Tieto celkom negatívne pochody mi rozpustila mama objatím, počas ktorého zašepkala, že ma ľúbi a chce len, aby som bol spokojný a šťastný. Tuho som ju stihol, až zjajkla. Nakoniec rybárska sieťka skončila na pracovnej doske a ja som umyl a nakrájal dva veľké mrkvové pahýle, ktoré mali splniť svoj účel v ostrokyslej polievke.
Odbilo pol dvanástej a my sme s našimi obedovali. Dawon bola nahodená, ako keby sme jedli v nejakej reštike. Ale klasika. Mnou behali iné veci. Odkedy som vstal, až na pár výnimiek, sa všetky moje myšlienky upierali k Nari. Nedokázal som prestať myslieť na včerajšok, na ňu, na jej sladkú, ešte som neidentifikoval akú, vôňu. Mal som ňou prekypenú celú hlavu a aj preto som dnes znova potreboval auto.
„Oci? Chcel som sa spýtať, že či by som si dnes mohol vziať auto?" prehovoril som opatrne.
Dawon zvetrala otázku a už čmuchala po mne so zažmúrenými očami. Whatever.
„My dnes ale ideme k Parkovcom," otec nabral medzi paličky mäso a vložil ho do úst, „mama ti nehovorila?"
Postrehol som mamin varovný výraz v očiach, aby som to nepreháňal ak otec bude odporovať. Hierarchia.
„Hovorila," zvesil som trocha ramená, „ale...môžem vás tam zaviesť a potom po vás, keď tak prísť."
„Ty to auto asi hrozne chceš, čo?" venoval mi krátky pohľad, po ktorom zazrel sebe do taniera, „idete niekam s chalanmi?"
Hodil som očami po mame, lebo som nevedel čo mám povedať. Ako...otec ma hnal do baby. Nájdi si frajerku. Však máš dosť rokov. Treba skúsiť. Ale nejakým spôsobom som sa necítil komfortne. Ale to zrejme kvôli hentej nádhere debilnej. Hm...ááále čo...
„Idem za frajerkou," začal som sprvu potichu, no s prehlbujúcim sa úsmevom som nabral na sebavedomí.
Oco roztvoril zoširoka oči: „Ale nehovor! Babu si si našiel?"
„Hej!" uškrnul som sa podobne ako on.
Otec odložil paličky a naširoko rozložil pažami: „No bolo na čase, Hoseok! Jak že sa volá?"
„Nari."
„A priezviskom?"
„Miyung. Miyung Nari."
„Miyung, to je také povedomé priezvisko. Ale zas ja postretávam ľudí v robote," oco si zamyslene klepal po sánke, „a jak vyzerá? Ukáž mi ju."
„Drahý," stopla nás mama, „telefón, nie u stola."
„Ale však chcem vidieť, čo si to náš syn narazil," opäť rozhodil rukami optimisticky, „hybaj, ukáž ju."
Nepýtal som si neverbálne povolenie od mamy, ona proste neznáša mobil u jedla. Niekedy až moc. Taktiež som totálne odignoroval otvorené ústa až po stôl u sestry a vyhrabal Narinu profilovku z facebooku, na čo oco s vypučenou perou len súhlasne pokyvkával hlavou: „Dobrééé, pekná je."
Popravde som otca takéhoto ešte nevidel. Môj oco je taký ten typ, že je relatívne vážny. Keď si trocha vypije, je s ním strašná sranda. Väčšinou pôsobí prísne i keď taký úplne nie je. Ale toto je nová stránka, ktorú som moc nepoznal. Akoby sme si mali čo povedať ako chlapi...lebo ako som spomínal, máme dobrý vzťah, ale moc si nemáme nejak extra čo.
„Dobre, zlatko odlož ten telefón," poprosila ma mama.
Mal som ho skoro vo vačku, kedy sa Dawon ozvala: „Aj ja chcem vidieť!"
Nastokol som pred jej vymachlený ksicht niečo, čo je prirodzená krása, zatiaľ čo mama nadurdene kukala smerom na môj samsung a oco spokojne vysmiaty dlávil obed. Sestra ma vytočila, keď ohrnula nosom a nič nepovedala. Vlastne ona nevie, ako má baba vyzerať. Čo sa tu divím?
Po obede som mame pomohol s uprataním a vybehol hore do izby. Otec mi nakoniec povolil auto s tým, že im spravím taxikára. Mama sa potom vzala hore do spálne, zrejme sa dať dokopy, na čo otec prišiel ku mne, šeptajúc že je aj rád, lebo pán Park má vraj nejaké dobré domáce soju a chceli ho dnes podegustovať. Takže som mu nakoniec prišiel aj vhod. Usmieval som sa od ucha k uchu a niečo mi vravelo, že dnes večer bude doma ďalšia comedy show.
Ešte pred tým, než odídete...venujte prosím pozornosť týmto slovám ♥
Môžem ťa rozosmiať má od tohto dielu nový cover, o ktorý sa postarala šikovná ImRealVeronica. Jedná sa o dve sestry, pričom jedna z nich robí krásne covers na knihy a druhá píše príbehy/píšu spolu. A práve túto ich tvorbu by ste si zaručene mali pozrieť. ♥
Odporúčam vám knihy RUN AWAY FROM, the way he looks a taktiež Covers, kde si môžete pozrieť obálky na knihy, nachádzajúce sa priamo tu, na wattpade.
RUN AWAY je úžasný príbeh, ktorým som fascinovaná kvôli tomu, ako sa životy všetkých siedmych prepletajú a the way he looks je zase pre milovníčky Stray Kids. Je to sladké, miestami lechtivé (no proste milujem ten príbeh). I keď nie ste nejaké stans tejto kapely (ako napr. ja) odporúčam aj napriek tomu si to pozrieť. Ja som sa z toho meltovala af. :D
Chcela by som Klaudinke (ChelouRenoir - jej druhý acc) i Verči veľmi poďakovať za cover, za podporu a za priateľstvo. ♥ ♥ ♥
I love you, gurlz. ♥
FUN FACT!!! Run Away som poznala už pár mesiacov a až potom sme sa prostredníctvom tretieho človeka spoznali osobne s Klaudi a zistili, že sme obe ARMY a že píšeme. :D A to je z inej republiky!!! What a coincidence. :D