Gucci, Gucci, Prada, Prada, Gucci, Gucci, Prada, Prada. Ani za toho boha som to nemohol dostať z hlavy. Ani pred spaním, ani keď som žuval raňajky a ani teraz, keď som sledoval míňajúcu sa prímestskú časť Gwangju. Tae vedľa mňa znova s baretkou v takej hnedej, mierne sračkoidnej farbe a elegantnom feši tenšom kabáte podobnej farby. Jeho zvláštne tvarované oči sledovali všetky faktory vozovky. Vyzeral byť vyspatý a spokojný. Mne bolo tiež fajn, síce som mal polku noci Taeho nohu i ruku cez seba, ale zvykol som si. Ten retard totiž vždy musí niečo objímať, keď spí a keďže vankúš na to určený bol pod mojou hlavou, stal som sa ja sám vankúšom. Hlavne že jeho posteľ má meter deväťdesiat na šírku. A človek vždy, keď tam u nich spal si povie, že šak má širokú posteľ. Na čo pôjdem do druhej izby.
Ale...bol som rád, že som nakoniec ostal u Kimovcov. Jeho mama mi spravila rýchle smažené nudliky s vajíčkom a mäskom. Mňaam. Nariafal som sa, pokecal som s Taehyungovcami a potom ma Tae stiahol do svojej izby, kde už mal nachystané dva notebooky. Vedel som, že bude chcieť hrať CSko a mne sa strašne nechcelo. Bol som unavený, ani som na ten monitor nevidel, ale viem že som u Taeho dlho nebol. A on bol taký strašne nadšený. Celý neposedný a excitovaný lietal hore dole so žiariacimi očami. Inak povedané, keď som ho videl, nemohol som mu povedať nie. Nedokázal som.
A tak som vydržal hrať trištvrte hodinu, čož bola omnoho väčšia doba, než som očakával. Ono sa to zdá, ale u toho kompu sa tá únava prekúsava jednoducho. Keď som sa konečne vyplazil do postele, Tae sa šľahol do perín vedľa mňa, že ma až skoro vyhodilo z postele. Do tváre nám svietil jeho nabúchaný iPhone a na ňom pustený Tik Tok. Gucci, Gucci, Prada, Prada, Gucci, Gucci...
„Zabijem ťa za ten Tik Tok," zamrmlal som do pozadia zvukov rannej reportáže v rádiu a zvukov premávky.
„Hehe," Tae nahodil ten svoj obdĺžnikový úsmev, „Tik Tok je smrť, to keď raz zapnem, tak sa od toho nepohnem."
„Predtým si to ale nemal nainštalované, či?"
„Nie, mám to len chvíľu. Ale som na tom závislý."
Zahľadel som sa niekde von po svojej strane: „Nemôžem henten dostať z hlavy."
„Aký?" jeho hlava na moment sa obrátila na mňa, „však si zaspal hádam do troch minútach."
Rozosmial som sa a pošúchal si stehná: „Prepáč, bol som fakt unavený."
„Pohodka, ešte si odjebeme dnešok a bude voľno," ozval sa trocha na neho vážnym tónom, krútiac volantom doľava.
Pred nami sa už objavilo mesto. Všetko bolo šedšie, uponáhľanejšie, deprimujúcejšie. Počasie na nás kukalo pomedzi husté mraky, z ktorých teoreticky mohlo začať chliapať. Aj by mi chýbal môj pršipláštik, no pán Kim dovolil Taemu si zobrať auto. Koniec koncov. Taehyung si na seba zarába. Divné, že? Síce tomu nie je ani týždeň, ale na neho je aj to úspech.
Dejepis už volal, Taeho zase kórejčina a práve preto si chalan musel zapáliť. Namjoon pri nás postával a obzeral si okolie. Pristavené sme mali na parkovisku oproti škole, čiže Taeho fajčenie bolo a nebolo nápadné. Skôr som sa divil, že to z neho nie je v škole cítiť. Ja som stál obďaleč, lebo mi to smrdelo a vyzeral som pred školou, či náhodou neuvidím Nari. Piatok s ňou mám v postate len prvú hodinu, lebo ona na výchovu umením nechodí. Prehĺtal som nepokoj i netrpezlivosť, keď som obzeral ako Tae pomaly vkladá cigaretu do úst a ešte pomalšie vydychuje dym z nej. Mal som pocit, že mu to trvá celú večnosť, pritom ranná predškolská ciga mu nikdy dlho netrvala. Namjoon opretý o auto sa zaujato díval mojim smerom a to ma znervózňovalo ešte viac. Viem, že už čosi zvetril. Istotne očakáva, že mu to poviem sám.
„Hoseok, však jak si chceš čosi vybaviť, tak choď," ozval sa Namjoon po nejakej, asi nie moc krátkej dobe, „však ja do triedy trafím."
Otočil som sa za ním, čierna čapica mu sedela na hlave a Tae si zrovna potiahol, dívajúc sa pred seba do neznáma. Nerozumel som, či ma neregistruje schválne alebo je proste vo svojom svete.
„No choď," Namjoonovi sa skrčilo čelo pod dvihnutím obočí, „na čo čakáš?"
„Okey, Tae vidíme sa po škole," povedal som rýchlo a dal som sa do poklusu.
Prechádzajúc cez cestu som vyzeral Nari. Chodieva do školy autobusom z opačného smeru, no teraz tam bolo také kvantum ľudí, že som zrejme nemal šancu ju zazrieť. Nie som nízky, no nie som zase obor ako Namjoon alebo Tae. Alebo Jin. Nah, takto ju nenájdem. Vytiahol som z vačku Taeho riflí telefón a ťukol do histórie hovorov.
„Ahoj, kde sa práve nachádzaš?"
„A ahoj máš, kde?" začul som smiech z opačnej strany.
„Čo? Však som povedal."
„Ahá, prepáč je tu hluk. Nepočula som. Nó, práve som vystúpila z busu, prečo?"
Očami som strieľal po autobusoch práve pristavených pri ceste. Z jej smeru boli tri.
„Haló, Hoseokie si tam?"
„Áno som, len ťa hľadám."
„Omg, však ja ťa vidím. Počkaj."
Hovor sa mi zložil a aj napriek tomu, že sme mali na seba výhľad, ja som ju stále nenachádzal. Tuším asi stále spím. Čakal som, nahýbal som sa do strán. A len nejakých pár metrov predo mnou, som ju zrazu zbadal, ako ide ku mne a ruky sa jej mierne dvíhali do výšky. S úsmevom vbehla do môjho náručia a ja som ju pevne stisol. Zavrel som oči a telom sa mi preliala úľava. Včera som sa necítil kvôli nej dobre.
„Dobré ráno, Hoseokie."
„Aj tebe, Nari. Už ti je lepšie, však?"
S jamkami v lícach prikývla. Pod ramienkami jej hnedého batohu visel na nej oversized pletený ružovo šedý sveter, ktorý jej pekne sadol. Čierne legíny tomu dodávali jednoduchosť a to sa mi páčilo. Mal som rád, že sa nečančá ako bábika. Vlasy mala len rozcuchané občasným vánkom a tvár prirodzene krásnu. Jej čelo sa však mierne primračilo: „Chcela som dnes ísť za tebou do práce, ale po škole hneď ideme k babke na víkend."
„Na celý?" na moment som stisol kyslík v pľúcach, „lebo v nedeľ-"
„Ja viem," zaskučala Nari a trocha dupla nohou, „zrovna tento víkend."
Sánky mi trocha stvrdli a ja som s hnevom pozrel radšej od nej, niekam do rosou mokrého trávniku. Stále sa čosi serie do toho. Najprv dva krát nevydá kaviareň a ešte aj nedeľný výstup sa má zrušiť.
„Ale počkaj," jej malá dlaň mi prešla od ramena ku lakťu kde sa zastavila, „ja to ešte skúsim nejako vybaviť. Aby som mohla domov sobotu. Ešte nie je nič stratené."
„Chcem, aby sme tam šli. Fakt je to tam pekné."
„Veď aj ja," Nari klesla zase ruka k telu, „ti vravím, že nechaj to na mňa. Ja to vybavím. Okey?"
Ukazovák jej pristál tam, kde vždy. Medzi mojim obočím: „Áno, prestanem sa mračiť. Nesedí mi to."
„Presne," hravo sa zasmiala a oddialila pažu odo mňa.
„Pôjdeme?" odstúpil som krok vedľa, aby som jej spravil cestu.
Nadšene prikývla a dala sa do kroku.
Začal dejepis, Min Yoongi meškal snáď tento týždeň prvý krát a Nari o ľavicu vedľa neho sa relatívne často otáčala za mnou. Väčšinu času som mal pokrčený ksicht, lebo som sa opieral o svoju päsť, no len keď sa otočila tak som sa trocha napravil, až nevyzerám jak zožužlený jebo.
Ako každá dvojhodinovka z rána ubiehala pomaly. Zvlášť, keď človek vidí toho premotivovaného vyučujúceho, straneného kdesi v úplne inom storočí. Po tomto však prichádza to vykúpenie a to hudobná. Ono je to taká v podstate mierne chaotická hodina. Občas. Pokiaľ sa idú teoretické veci, tak je kľud. Ale ja mám omnoho radšej, keď ideme za nástroje a hrá sa.
Zvyčajne ako skupina sa učíme nejakú skladbu. Je to trocha komplikovanejšie, ale zas je to voľnejšie a robí to väčší hunbúk. A to mám rád. Mimochodom hrám na flautu v tomto našom imaginárnom školskom orchestri, ale zvládnem aj gitaru a klavír. Chcel som sa naučiť aj na klarinet, ale zase taký premotivovaný momentálne nie som.
Yoongi sedel takmer v rohu miestnosti a obzeral čierne a biele klávesy piana. Mal pri tom akosi flegmaticky našpúlené pery. Namjoon sedel vedľa mňa a listoval si noty na stojane pred sebou, pričom medzi kolenami mal mohutné violončelo. Áno, Namjoon hrá na sláčikové nástroje. Asi som to ani nespomínal predtým. Začal hrať ako dieťa na husliach po mame a keď začal chodiť do školy, naučil sa aj na čelo.
Namjoon sa poškriabal na hlave a popravil si čiapku, ktorá sa trocha zošuchla nabok. Cez okuliare sa mu vynímal zamyslený výraz a ja som si pri pohľade na neho pomyslel, že by som mu o tom rande s Nari mohol už povedať. Teda...ja neviem, či je to rande. Oficiálne som ju nepozval, ale Taehyung tvrdí že to rande je. Ale zase keď mužské a ženské pohlavie idú samy niekam, neznamená to hneď že je to rande. Taeho nepísané pravidlo mi neprišlo moc exaktné, ale zase...ja neviem. Nahlas som si vzdychol a spustil ramená. Chrbtica sa mi viac zaguľatila a ja som trocha zúfalo pozrel na Namjoona.
„Môžem sa ťa na niečo spýtať?"
„Hovor," Namjoon pretočil stránku, nevenujúc mi ani pohľad.
Bol zahĺbený v mysli, ale viem že on dokáže multitaskingovať dosť dobre. Vidíte, ako sa tá angličtina na mňa lepí?
„Nó, s Nari by sme mali cez víkend ísť na výstup. A Tae mi tlačí do hlavy, že je to rande i keď sa to nahlas nepovedalo."
On zastavil svoje pohyby a už konečne premiestnil zrak z nôt na mňa. Nevyzeral prekvapene, že som mu niečo takéto povedal. Vravím, že si to ten chalan všimol.
„A je dôležité vedieť, či je alebo nie je to rande?"
„Nó,"...ja ani neviem.
Zatváril som sa kyslo a kútiky sa mi rôzne premiestňovali, čo im svaly dovoľovali. Netuším.
„Ako...ty musíš sám vedieť, čo sa ti deje tu," ťukol mi prstom na spánok, „ak nevieš, čo chceš tak nerieš či je alebo nie je to rande. Proste choď, ukáž jej to miesto a vybavené. Uži si to a nerieš."
„Hm," sklopil som makovicu k zemi.
„Sám uvidíš, čo sa bude diať."
Má pravdu. Vďakabohu, že Namjoon je taký rozumný človek. Najrozumnejší z našej rozpadajúcej sa partie. Ticho som chalanovi poďakoval a on mi venoval jemný úsmev. Bol láskavejší než obyčajne a to ma dosť pookrialo a ukľudnilo. Vesmír mi nadelil tak dobrých priateľov.
Hudobná pokračovala a my ešte pred zvončekom hulákajúceho z chodieb sme sa vybrali na obed. Sedel som u bulgogi, vyzerajúc malé zmeny v receptúre. A nebol som jediný. Tae mal v pästiach klasický príbor a šumel jak tela na nové vráta. Dvihol makovicu s vyhúkaným výrazom: „Ešte som nevidel bulgogi so špargľou."
„Ani ja nie," súhlasil som s ním.
Je to také nezvyčajné. Dobre sezam pochopím, ale toto sa u nás v jedálni ešte nestalo. Ale šak čo.
„Ježiš, nepindajte a začnite žrať," Jin nás zahriakol na oko, „vy kulinárstvu nerozumiete."
Namjoon sa uchechtnul, prehrabujúc sa vo svojej porcií. Na chvíľu ostalo medzi nami ticho, lebo všetci ochutnávali dnešný školský obed. Vložil som mäso s tou divnou zeleninou do úst a nebolo to vôbec zlé. Bolo to chrumkavejšie, čo mám rád a chutilo to od barbeque omáčky. Logicky.
Jedáleň mi prišla akosi mierne preriedená, ale to asi len preto, lebo sme na obed dorazili skôr, keďže nás učiteľ pustil, Tae je rebel a Jin kto vie. Ale väčšinou tu sedí ako prvý a už sa dlávi, zatiaľ čo my s Namjoonom sme ešte len v rade. Je to gurmán, hold. Obzrel som sa za Yoongiho stolom ešte prázdnym. Vedľa neho sedeli baby, pričom niektoré z nich boli Taeho spolužiačky. Šuškali si so šokovanými výrazmi, asi zas nejaké trápne žhavé drby. Radšej som oči prehodil preč, no periférne som uvidel, ako sa na mňa takmer všetky otočili. Okamžite som vrátil zrak naspäť na ne a to sa zase ony snažili tváriť, že sa nič nestalo. Pf.
Ako postrehol som dnes opäť pohľady na sebe, ale čo ja viem...za posledný mesiac som si zvykol. Nestal som sa neobľúbeným, ale rozhodne mi popularita na škole akosi išla dole. Neviem. Ako je mi to relatívne jedno, lebo nepotreboval som byť slávny, ani vynikať. Ale poznáte takú tú zvedavosť...nerád ju priznávam, ale zaujíma ma čosi tie fuchtle tam hovorili.
Otočil som sa na stoličke za seba a len s ťažkým srdcom som odvrátil zrak od práve sadajúceho si Jimina v čisto bielej košeli. Náš očný kontakt bol sťahujúci a nepríjemný a po pár sekundách nám ho zamedzil Jungkook medzi nami, za čo som bol vďačný. Nari bola kus od nich napravo, takmer sama. Len s jediným dievčaťom, s ktorým zhovárala. K jedlu si spravila cop a z pleteného svetra jej už bolo zrejme moc teplo, tak odhalila jednoduché ružové tričko. Usmial som sa. Vynímala sa v tom rohu jedálne.
„Ľudia," upútal ma Tae.
Napravil som sa na stoličke a pozeral na neho uhlopriečkovo. Čumel do telefónu a pomaly vkladal vidličku do úst. Pomaly asi preto, aby sa trafil.
„Budúci týždeň vo štvrtok je prípravný zápas s gymnáziom z Damyangu," Tae rozžul kus mäsa, „a tento už je oficiálny na rozdiel od minulého."
„Nice," Jin energicky zavrtel riťou v stoličke, „idete, nie?"
„Akože," chcel som prehovoriť, no Taehyung bol rýchlejší, „my s Hobim by sme si to vedeli zariadiť, nie?"
Otázka vyslaná mojim smerom, i keď toto by som skôr nazval uistenie, donútilo oči všetkých spočinúť na mne. Nechcel som to moc vynechať. Chcel som vidieť Yoongiho. Ten už sedel a jedol na svojom mieste.
„Vybavím to. Rozhodol som sa, že nebudem chodiť každý deň. Však by som nemal vôbec čas."
Hneď ako som to vypustil z huby, som sa za to pokarhal. A čo má povedať Namjoon? Ten chodí na benzínku každý deň. Zamrzene som sa pozrel na neho, no on vôbec nereagoval.
„A čo ty, Joon?" Tae odložil telefón a zložil ruku pred tanier, „bude sa ti dať?"
Ten sa nezatváril štyri krát nadšene a to sme všetci vedeli, aká bude odpoveď: „Sorry, ale ja by som skôr šiel tak, keď bude nejaký oficiálny zápas. Niečo dôležitejšie ako prípravný."
„Však pohoda," Tae slabo mávol dlaňou, čo mal na stole, „chápem."
Musel som sa usmiať. Tae sa naozaj zmenil. Pred tým by to bolo samé ježíííš a jeden deň ťa nezabije, však poď nebuď chuj, veď sa upracuješ k smrti už za mlada. Henten jebo s tou baretkou nacapenou na hlave, naozaj prešiel asi nejakým ťažkým obdobím za ten mesiac, čo sme spolu ani neprehovorili. Blížil sa november a ja som na začiatku školského roka, kedy sme mali chodbovú aféru ani netušil, že ani neskončí október a my zase budeme v pohode. Tae bol iný. Jednoznačne a uznal to aj Namjoon a i Jin. Keby to tak vedel aj Jiminie...