Naštvane som stisol telefón v dlani, takmer sa mi vyšmykol z nej. Fakt si mal už dávno zrovnať tých svojich kumpánov! Povzdychol som si. Tento týždeň ani náhodou dobre nezačal. Deň čo deň sa mračím a čím ďalej, tým viac. A to je len streda. Cítim, ako ma to postupne pohlcuje. Musím sa vrátiť do normálu. Som predsa J-Hope.
Bolo mi jedno, že vonku už prituháva, obliekol som sa do športových vecí a nenápadne zliezol po schodoch. Studený vietor ma obalil hneď, ako som otvoril domové dvere a kdesi vzadu svojej duše som ľutoval tohto rozhodnutia. Fakt bola kosa, ale moja psychická nevyváženosť potrebovala liek a ten u mňa nie je nič iné, ako pohyb. Pri predstave, že budem nabručaný aj zajtra, sa mi kolená pohli a dali sa do poklusu. Vydal som sa smerom na tie nešťastné vodárne, na ktorých sa Tae schovával. Nie...Argh. Teraz nepremýšľaj nad ničím. Na moment som stisol pevne oči. Musím si vyvetrať hlavu.
Pridal som do tempa a vlasy mi začali nadskakovať hore dole. Síce som mal na čele nacapenú látkovú čelenku, aj tak neposlušné pramene si robili, čo chceli. Ale už naozaj by som sa mal ísť ostrihať. Počas behu som si to sľúbil.
Neviem koľko času ubehlo, ale bol som tak sedem blokov od nášho domu, čo je tak tri kiláky. Bol som celkom dosť ďaleko a cítil som, že cesta späť bude akurát tak, aby som došiel domov v stave, že dokážem vyjsť schody. Chcel som ešte nejaký ten kúsok pobehnúť, no dostal som sa do srdca veľkej križovatky so semaformi. No to kašlem. Trocha som sa musel vydýchať, opierajúc sa o vlastné kolená. Bolo mi celkom horúco a krk kričal od jesenného vzduchu. Obzeral som si trilión svetielok a áut čakajúcich na ich vysnívanú zelenú. Vystierajúc sa do plnej výšky, som sa zvrtol na jednej špičke na túru domov, avšak periférny pohľad na kolónu vozidiel takmer oproti mne, ma donútil zastať.
Medzi autami si práve zložil helmu muž na motorke. Zrak mi zbystril známe blonďavé vlasy, ktoré si dotyčný práve rozcuchal rukou. To som si ho predtým nevšimol? Červená vesta na ňom svietila a hlavu mal zaklonenú do oblohy. Evidentne aj on nedočkavo čakal. Hneď na to si nasadil prilbu a ako keby vedel, kedy presne nabehne zelená, dal sa do jazdnej polohy a plynule sa rozbehol. Stratil sa niekde v odbočke naľavo. Videl ma?
Nevedomky som sa vracal domov a uvažoval nad Yoongim. Čo robí, keď nemôže prísť do školy. Bol to on. Tým som si istý. Zaujíma ma prečo je taký zvláštny a čím ďalej, tým viac mám pocit, že jeho absencie nie sú len tak pre nič. Istotne má na to dobrý dôvod. Navyše, čo bolo zvláštne pre mňa, je tak starý ako ja...teda, ak si pamätám ešte lepšie, tak som o niečo starší. Ale tam...keď som ho videl, keby ho nepoznám v živote by som nepovedal, že je to stredoškolský študent. Celkovo mi pripadá, že nepatrí na strednú školu už. Vždy všetko vedel a to bol každý presvedčení, že sa doma absolútne neučí. Basketbalový tým je banda fajn chalanov, ale Yoongi s nimi nikdy nejako konverzácie neviedol. A to je najlepší z klubu. Ani nechápem, prečo ho nikdy nikto nenazval premiantom, keď známky a športové úspechy na to má. Takmer som zastal, keď som si uvedomil, ako ho škola neskutočne podceňuje. Možno preto je taký znechutený, škola sa určite chváli jeho výsledkami v štatistike, ale on z toho nemá nič iné len krik geografickej rašple...pokiaľ sa tam teda ukáže.
Bol som tak zahĺbený v úvahách, že som nevnímal cestu a trúbenie auta po mojej pravici ma vytrhlo z mojej hlavy tak násilne, že ma až boleli uši. Aj som šiel nadávať, čo za idiota to tu robí randál, no nabúchaný čierny automobil sa pristavil pri chodníku. Okno sa zasunulo tak do polovice dole a vykukol na mňa samozrejme nikto iný ako Taeho otec: „Blázon! Ochorieš! Už je zima na behanie!"
„Zdravím, nieeee to je dobré," mávol som s úsmevom rukou.
„Pozri sa na seba, aký si červený v tvári. Nevyzeráš vôbec zdravo," nie?
Cítim sa dobre.
„Nastupuj!" mykol hlavou na znak smeru, ktorým sa mám ubrať.
„Ale-"
„Nedebatuj. Mama nebude mať radosť, keď ochorieš."
Rezignoval som a nastúpil. Nechcel som sa hádať so starším, je to neslušné. A obzvlášť, keď je to rodinný známy. Musím priznať, že tam bolo príííjemne vyhriaté a ja som sa usadil najpohodlnejšie, ako to šlo. A keďže to auto je úplná krava veľká, tak verte že to šlo.
„Inak, idem po Taehyunga do nemocnice. Môžeš ísť so mnou, ak chceš."
Divil som sa, že ten silný úder môjho srdca do hrudníka Taeho otec nepočul. Aj by som povedal, že ma zalial pot, ale bol som dávno už celý spotený. Jabĺčko sa mi bolestivo pohlo pod pohybom: „Nebudem vás teraz otravovať. Určite bude chcieť Tae ísť domov v kľude."
„Ále, neboj sa. Určite bude rád, že ťa uvidí," kútiky sa mu usmievali, počas toho ako pozorne sledoval cestu, „koniec koncov, môže ti ďakovať. Že ty si zasrana malého dopratal do nemocnice."
„Pardon..." sklonil som hlavu.
On si odckol: „Si normálny? Za čo sa ospravedlňuješ? Ja som rád, že si sa oňho postaral. Henten nemá ani kúska zodpovednosti. Sa mi zdá, že ho pošlem k vašim na prevýchovu."
Zasmial sa a ja som ten svoj smiech predstieral. Okey...akože neviem na kerúúú onúú som sa šiel vyvetrať von a akože že ukľudniť, keď som vlastne stretol Yoongiho a teraz ma vezie Taeho otec za Taem. Po piči. To si poriešil, Hobi.
„Čo sa deje, Hoseok?" ozval sa do ticha pán Kim.
„Uh," to bolo medzi nami tak dlho ticho? „ja len...nechcem otravovať. Plus som celý dopotený, nebude to blbé sa tak trepať niekam?"
„Ále, prosím ťa. Priateľstvo je dôležitejšie ako tvoje dopotené veci, nie?" pozrel na moment na mňa a ja som musel prikývnuť.
Má koniec koncov pravdu. Na to pokračoval: „Na divné pohľady sa vykašli. Naša spoločnosť a kultúra niekedy až moc dbá na niektoré veci. Zvlášť na ženy sú kladené vysoké nároky. Musíš mať veci jednoducho na háku."
„Uhm..."
„Ja viem, ono to nie je niekedy úplne jednoduché a viem aj to, že v tvojom veku to už vôbec nie je ľahké. Ale časom to príde. Musí byť človek so sebou spokojný a veriť v seba. Nenechať si zase tĺcť do hlavy nepísané hlúpe pravidlá."
Byť spokojný.
„Si so sebou spokojný nie?"
„No..." pozrel som na neho trocha tupo, „asi...hej."
Jemu ušlo uchechtnutie: „Veríš v seba nie?"
„Áno," prebralo ma a ja som sa v sedačke trocha viac vystrel, „som predsa skvelý tanečník a čím ďalej, tým idem vyššie."
„O tom nevravím..." pousmial sa znova, „neboj sa. To pôjde všetko časom. Len nedovoľ, aby ťa okolie ovplyvňovalo a nedaj bože zhadzovalo. Ja som sa tiež s tým musel popasovať."
„Naozaj?"
Nemo prikývol.
„Neboj sa, na mňa sa dodnes ľudia dívajú ako na zbohatlíka, ale nikto nevie že, než sme sa dostali tam, kde sme, samy sme chodili na pole a robili. A to sme mali ešte vtedy každý svoje vlastné zamestnanie."
Pán Kim na to stíchol a ja som ešte chvíľu pozeral na jeho tvár. Mňa by nikdy nenapadlo jeho alebo Taeho mamu takto nazvať. Nezaslúžili by si nikdy taký titul.
Konverzácia ďalej nepokračovala a tak som obrátil tvár na cestu. Slová, ktoré mi tu teraz pán Kim povedal som si tak trocha ešte neuvedomoval. Mal pravdu to rozhodne. Ale podľa mňa toto ide mimo mňa. Skôr vravel o Taem. Ale bolo to milé, nie že by som s pánom Kimom nebol nikdy sám, ale nikdy sme takúto debatu nemali. Vlastne so žiadnym rodičom...
„Tae je strašne nezodpovedný..." ozvalo sa zo sedadla vodiča z ničoho nič, „spravil som chybu. Dávno som si vravel, že ho musím odrezať od peňazí. Vôbec si nevie nič vážiť. Veď mohol v hentakom stave nabúrať, vziať si život. Iné deti v jeho veku nemajú vlastné auto."
No...hej. To rozhodne. Niektoré nemajú ani vodičák.
„Chcel som to spraviť dávno, ale nevedel som, či mám alebo nemám. Mal som to spraviť už od mala a nie až teraz, keď je takmer dospelý."
Mlčal som. Čo som mal na to povedať? Áno, pán Kim...až teraz ste si všimol, že je rozmaznaný? Je to dobrý chalan, ale žije veľmi pohodlný život na úkor práce a úspechu jeho rodičov.
„Vieš, keď som bol malý, boli sme strašne chudobní. Nemali sme nič a keď sme s Miyeon konečne dosiahli vytúženého úspechu, nechceli sme o to skracovať nikoho, koho máme radi."
Opäť si nechal malú chvíľu ticha a to som už pred nami videl predmestie nemocnice.
„Ale očividne sme to trocha prehnali."
Príjemné ťukanie smerovky nás zaviedlo na parkovisko. Bolo tam relatívne plno, no nakoniec sa miesto našlo až na rohu bielej budovy. Zvuk motora ustal a ja som sa odpásal.
„Prepáč, že som ťa týmto zaťažil," Taeho otec ešte stále s pásom cez hornú časť tela sedel a uprene do mňa zabodával pohľad.
„To nič, neospravedlňujte sa."
„Nemal by som ti také veci hovoriť. Nie je to tvoja starosť, ale posledné dni som frustrovaný a až príliš som premýšľal, keď som bol ešte sám v aute."
„Naozaj, to je v poriadku. Taehyung je dobrý človek, len má maniere," stisol som pery.
„Má, zasran jeden," bezpečnostný pár cvakol a na to začal pán Kim vysadať, „však on uvidí..."
Zdravím Vás všetkých, moc sa ospravedlňujem, že nový diel toľko trval. Začala som v novej práci robiť a bola som posledné týždne vyžutá ako žuvačka. :D Myseľ vôbec neodpovedala na prosby o nový diel. Ďakujem všetkým za Váš čas. ♥
Vaša Sabaku ♥