Samozrejme som nedostal odpoveď na správu. Mal som len zobrazené o nejaké tri hodinky, kedy sme sedeli na obede. Mimochodom riť som usadil do jeho stoličky. Všetci ostatní boli pri mne a nevnímali moju zlú náladu. Trochu naštvane som šmaril telefón na stôl a v tom som postrehol, že jediný Jiminie ma registruje. Kamsi sa na moment pozeral a tak som sa otočil, aby som zistil, čo tak skúma. Skupina dievčat, ktorá je totálne dorobená z Taeho si niečo šepkala a podozrivo pokukovala našim smerom. Bolo mi to úprimne jedno a tak som pokrčil ľahostajne ramenom a vrátil sa k obedu.
Yoongi ma posledné dni totálne ignoruje. Jak jeblý. To nevie odpovedať na jednoduchú otázku? Pokazilo mi to náladu a ja som s nechuťou išiel na poobedňajšie hodiny. Jimin mi cez hodinu vypisoval, snažil sa povzniesť ma tým, že ide vybaviť tanečnú miestnosť...lenže zase roztlieskavačky. Do čerta aj s ich "tancom." Len kraviny robia. Mnohé z nich nemajú absolútnu predstavu o tom, čo je to hýbať sa. Len sa vedia namachliť. Behom dňa sa do mňa nasiaklo toľko zla, že so mnou Namjoon ani po ceste zo školy nehovoril. Držal si ramienka batohu a jeho výrazné jamky sa vyškierali radšej na svet okolo.
"Inak..." ozval sa opatrne po dlhej chvíli.
"Hm?"
"Čo je s Yoongim?"
"A čo som ja, keď sa ma na to pýtaš?" vyštekol som, až sa Namjoon zastavil.
"Ukľudni sa, ok?" dal sa znova do pomalého kroku, "si jediný o kom viem, že s ním vôbec hovorí."
"Neviem," pokrútil som hlavou, "netuším vôbec."
„A čo Tae? Nejaké novinky?"
„Nie. Ale možno sa niečo dozviem doma od rodičov."
„Aj by som šiel za ním ho pozrieť."
„Neviem," teda viem.
Vlastne neviem. Jasná vec, že chcem ho vidieť, ako sa dáva dokopy. Ale čo ja viem, či sa cez to už preniesol. Včera bol relatívne mimo, mne by tiež bolo jedno v hentakom stave. Ale fakt som sa tam nechcel ukázať. Napíšem mu SMS. Ani som Namjoonovi nič nepovedal. Nevedel som, čo mám povedať. Na jednej strane, je to nepekné, ale...Jiminie tiež dostal a vďaka nemu. Nechcem to nazývať karmou, ale aspoň vie, ako sa cítil.
Doma som sa dozvedel len to, že Tae je stabilizovaný a mierne dezorientovaný ešte. Ale inak nič vážne, bol som rád. Zanechal som mu SMS a nesústredene si spravil veci do školy. Mama spravila rýchlu večeru, lebo otec mal nejaké povinnosti, ktoré musel poriešiť s Jiminovým otcom. Dawon s otcom rozprávali takmer celú večeru o zakladaní internetového obchodu s oblečením. Sestra dostávala praktické rady a bla bla. Proste nepodstatné hovadiny. Ja som sa s plným bruchom radšej zabanbušil do perín a pustil si na notebooku priateľov, samozrejme s titulkami. Nie som Namjoon.
Mám rád tieto západné seriály, sú také iné ako tie naše. Herci v nich mi prídu viac uveriteľnejší, nie je to také predramatizované a humor mi tiež viac šmakuje. Bude to znieť možno mierne divno, ale je zvláštne vidieť aj iné ako šikmé oči. Nie samozrejme v zlom. Západniari mi prídu taký rozmanití na rozdiel od nás. Taká farba vlasov, hentaká farba vlasov, modré, zelené oči a podobne. Obdivoval som Phoebine blonďavé pramene popritom, ako hrala na gitaru a spievala na ulici vonku pred reštikou. Bolo to cringe a ja som sa z toho smial a zároveň krčil ako igelit v ohni. Môj mentálny stav prerušilo klopanie na izbe.
„Ďalej," stlačil som medzerník a pozrel na dvere.
Stál tam Jimin s úsmevom na tvári: „Ahoj, vravel som si, že ťa prekvapím druhý krát."
„Ahoooj," zrejme sa mi rozjasnila tvár a posadil som sa, „poď ďalej."
Upratal som trocha posteľ a on si na ňu slušne sadol. Nohy v čiernych teplákoch mal spustené na zem a ja som mu štuchol do stehna: „Normálne sa vyvaľ ako doma. Však posteľ je veľká."
Trocha nesmelo poslúchol a rozopol si olivovú mikinu s kapucňou. Celkom v nej plával. Prehrabol si vlasy a na to sa zastavil: „Čo je?"
Jeho lícne kosti opäť nabrali guľatejší tvar. Vzal som mu jedno z nich medzi palec a ukazovák: „Máš zlaté líca."
Poťahal som mu nimi, akoby som bol jeho babička a Jiminie hanblivo sklopil zrak. Bol tak ešte roztomilejší. Normálne jak plyšák, ktorého len zobrať a posadiť na posteľ, tak ako sedel on teraz. Uvoľnil som mu pokožku z môjho zovretia a videl mierne červené stopy. Mal som nutkanie mu spraviť to isté aj na druhej strane tváre, nech to má rovnomerné.
„Kuk," povedal som s úsmevom potichu a hlavu som sa mu snažil nastaviť do zorného poľa.
On však pohľad nedvíhal. V tom si uvedomil niečo, čo som takmer zabudol.
Jiminie je taký, ako ja.
Prudko som sa odtiahol. Nie preto, že by som sa zľakol, ale skôr to, že som Jimina vystavil evidentne nepríjemnej situácií. Moment...vie on, že aj ja? Fuf, predsa nemá predsa ako.
„Jiminiee, čo si tak ticho? Kukám priateľov, pridáš sa?" zachránil som trápne ticho.
Letmo prikývol s obličajom, stále niekde na plachte. Až keď som pustil seriál, natočil hlavu mojím smerom. Mlčky sme pozerali, až sme došli na koniec deviatej série. Titulky posledného dielu odozneli a ja som sa ponaťahoval: „No zvyšok musím stiahnuť."
„Je to fajn, veľa ľudí o tom teraz hovorí a chváli si to."
„Hej no...hlavne, že ten seriál je starý."
Prehraboval som sa v priečinku so stiahnutými filmami a vyberal som niečo. I keď hodiny v rohu monitora ukazovali pol ôsmej, takže typoval som, že sa už dlho nedržia. Myslím že...nie nemyslím, vedel som že ma Jiminie skúmal. Hryzol si nervózne do vnútornej strany pery. Nepozoruj ma tak. Pozrel som na neho a nedokázal popísať, ten pocit čo som mal. Steny ma stláčali do malej kocky. Jeho tmavé dúhovky zbehli na mojej tvári niekde nižšie. Preboha, čo sa deje?! Než som stihol čokoľvek spraviť, otec klopal na dvere: „Jimin, už odchádzate."
Takmer na tej posteli nadskočil, ale ja som bol rád, že otec prišiel. Ani si neviete predstaviť ako! Veci boli zrazu divné a moc potichu, vzhľadom na to, že sme to my dvaja. Otvoril som dvere a zazrel očkom odchádzajúceho otca. Nasledoval som ho a to už som za sebou počul Jimina.
Jeho oco sa zrovna ukláňal mame, keď som schádzal schody: „Ďakujem pekne za čaj, Sangmi."
„To nestojí za reč," mama mávla rukou a darovala mu prívetivý úsmev.
„Áá, Jimin," pozrel na nás pán Park, „no poď. Nech už nezdržujeme."
On poslušne prešiel k nemu a uklonil sa našim. Môjmu pohľadu sa však vyhol, čo ma trocha podráždilo. Čo strečkuje? Naši rodičia si ešte vymenili pár slov, ktoré som popravde extra nevnímal. Do reality ma vcuclo, až keď Parkovci stáli v našich domových dverách a lúčili sa.
„Zlatý je ten Jimin," mama zavrela dvere a pozrela sa na mňa, „dobrý chlapec to vyzerá byť."
Prikývol som. Ešte že tu nie je Dawon. Istotne by si nejako odfrkla a v hlave si pomyslela, že až na to, že ma rád párky. Ako mám svoju sestru rád, lebo je to povinnosť, ale niekedy by som jej tie make-upy a handry odrbal o gebeňu.
Prijal som mamine pozvanie ku trocha pozdnejšej večery a než som sa nazdal, bolo utorkové ráno a ja som kráčal popri Namjoonovi na hodinu. Toto ráno bolo nezvyčajné, pretože som v škole na sebe cítil viac pohľadov než normálne. Respektíve nie viac, ale skôr na chrbte a nie do tváre aj s pozdravmi, ako to zvykne byť. Namjoon to tiež postrehol, pretože mlčky pozeral zo strany na stranu a moc mu nebolo vidieť jamky. Keď nie je vidieť jamky, je zle.
Usadili sme sa na geografií, mal som taký dojem, že učiteľka chvíľku meškala. Trieda sa mi zdala byť iná a často sa niekto otáčal našim smerom. Niečo bolo zle. Keď sa geografická rašpľa objavila v dverách, prudko zastala. Rozčúlene pozrela na Yoongiho prázdne miesto a takmer tresla dverami. Akože aj mňa by zaujímalo, kde je. Takýmto spôsobom, bude čoskoro robiť komisionálky. Jak ich teda už nemá sľúbené. Samozrejme, že som mu chcel napísať, ale ty vole nebudem sa pchať do zadku niekomu, kto nemá ani ten otvor, aby sa mu niekto mohol doňho pchať. Ale aj tak som nad tým dumal.
Učiteľka sa práve vyžívala v popisovaní pohoria Uralu. Nie žeby to nebolo zaujímavé, ale štuchol do mňa Namjoon a ja som ruku strčil za chrbát. Do dlane mi pricestoval drobný papierik.
Všimol si si ako sa ľudia čumia na nás?
Všimol a neviem čo si mám o tom myslieť.
Po útrpnej geo začala ešte útrpnejšia chémia. Pri predstave tejto dvojhodinovky som videl chvalabohu obed, no po ňom ďalšie hodiny matiky. Utorky sú fakt na hovno. Našim miestom bol opäť Yoongiho stôl a teraz už som to nebol len ja a Namjoon, kto postrehol moc očí na sebe. Nevšímavý Jungkook tú otázku vyslovil. Začínal som mať z toho nedobrý pocit.
Nemusím vravieť, že matika bola údesná. Namjoon po definitívnom konci dnešného vyučovania vyšiel von excitovaný a ja zase zničený. Obdivoval som to a zároveň neznášal.
„No tak poď," tlapol ma po chrbte, „ideme domov."
„Uhm."
„No táák, trocha života," uchechtol sa v snahe ma povzbudiť.
Ja som však v kostiach mal zlý pocit.
„Inak čo Tae?"
„Netuším," dvihol som hlavu od svojich prekračujúcich nôh, „nevolal som s ním ešte."
„Ani ja nie. Nechcem ho otravovať, ale zajtra možno mu brnknem."
Jemne som pritakal a pokračoval mlčky.
Po niekoľkých minútach chôdze sa mal Namjoon odpojiť, ale šli sme ďalej po mojej zvyčajnej trase.
„Ty dnes nejdeš do práce?" venoval som mu prekvapený pohľad.
„Nie, segra je chorá, tak musí pri nej niekto byť."
„Chúďa, čo jej je?"
„Nejaký debilný rodičia poslali decko do školy choré a jak sa Eun vrátila zo školy, tak mala teploty a už soplila."
Tvár môjho najlepšieho kamaráta sa mračila nezvyčajným spôsobom. Nahnevane sledoval cestu pred sebou a obočie mu povolilo, až keď sa pozrel na mňa.
„Tak hádam sa čo najskôr vyzdraví."
„Ešte, že má mama poobedné, inak by som musel vynechať školu."
Žeby sa aj Yoongi o niekoho staral? Zahĺbil som sa znova do myšlienok. Neupierali sa len k Yoongimu, ale ku všetkému možnému. Namjoon sa oddelil a ja som si to odkráčal domov.
Ďakujem všetkým moc za váš čas, ktorý venujete tomuto príbehu. ♥