Boli sme už celkom hlboko v lese. Tipovala som, že väčšina bojovníkov, je od nás vzdialená veľmi ďaleko. Teraz som opatrne kráčala nalepená na Austinovi. Nemôžem povedať, že by som sa nebála, pretože som sa bála.
„Prečo tu musí byť také ticho," posťažovala som sa mu, čo najtichším hlasom. Prekryl mi rukou ústa a prstom na ústach mi naznačil nech som ticho. Prikývla som a on ma pustil.
Teraz som si dávala ešte väčší pozor na to kam kladiem nohy. Vyhýbala som sa každej vetvičke. Austin mi naznačil nech sa schovám za strom čo som aj urobila, no nie bez váhania. Nezdalo sa mi to byť dobré.
Austin sa vrhol niekde za strom o, ktorý som sa opierala. Zadržala som dych a počúvala čo sa bude diať. Nemala som dostatok odvahy nakuknúť čo sa deje a vedela som, že v takejto situácii by to nebol ani najlepší nápad.
Trhla som sa, keď som počula žuchnutie dvoch tiel na zem. S trasúcimi prstami som nahmatala jeden zo šípov, ktoré som mala pri sebe a nasadila ho na tetivu, pripravená kedykoľvek zamieriť a vystreliť.
„Ty idiot," počula som povedať povedomý hlas, ktorý som si však nevedela nijako zaradiť.
„Čo tu chceš Kieran," počula som povedať Austina vytočene. Kráľ z Ameriky,je to v poriadku. Vydýchla som od úľavy a vyšla som spoza stromu, pohľad sa mi naskytol na dvoch mužov stojacich oproti sebe.
„To čo ty," podpichol ho na čo Austin pokrútil hlavou.
„Máš nejakú podivne dobrú náladu," podozrievavo si ho premeral, ,,našiel si ju?"
Kieran naňho zavrčal a mierne pootvoril ústa tak aby mu bolo vidieť smrteľné tesáky ako vyhrážku.
„Iba som rád, že ten imbecil Zentaro zdrhol, pred problémami, ktoré nám tu zavarila kráľovská rodina Európy," objasnil dôvod a potom si všimol mňa. Pár sekúnd na mňa bez slova civel akoby sa presviedčal či vidí dobre.
„Ty si zobral svoju Ines?" položil rečnícku otázku a ďalej sa pozeral na mňa. Slovo Ines znamenalo predurčená v ich jazyku. Spravila som pár krokov aby som sa dostala bližšie k nim.
„Augustin, ty si sa načisto pomiatol," zavrčal rozhorčene s pohľadom zapichnutým na mne.
„Ver mi, mám rovnaký pocit, už najmenej hodinu a pol," zasyčal naňho.
„Ja na tvojom mieste by som si dával oveľa väčší pozor," pozrel sa na neho a potom na mňa. Sklopila som pohľad, no i tak som sa necítila previnilo, že som do toho Austina dotlačila.
„Mám to pod kontrolou."
„Keď myslíš, ale nezabúdaj na to, že ona drží tvoj život v rukách," kývol na mňa hlavou. Cítila som sa akoby som tam ani nebola.
,,Ale tak isto aj ja jej. Akokoľvek máme už len skončiť, chcem aby sme boli spolu," povedal a chytil ma okolo pásu.
,,Aj ja," ozvala som sa po prvýkrát a pozrela hore na Austina.
,,Vidíš tak nie je o čom debatovať," povedal Austin na koniec Kieranovi a zakončil tak ich rozhovor. Pohli sme sa ďalej, Kieran išiel popri nás, čudovala som sa ako môže vyzerať tak ľahostajne. Akoby mu bolo jedno či ho zabijú alebo nie, ale bola tu aj možnosť, že si nenormálne verí. A tá mi prišla oveľa pravdepodobnejšia k povahe, ktorú som uňho videla.
Austin sa zase sústredil na okolie a držal si ma pri sebe akoby ma mu mohol niekto uchmatnúť rovno pred očami. Boli sme už dosť hlboko v lese nato aby som ledva videla kam kráčam. A ticho sa len prehlbovalo. Vôbec sa mi tam nepáčilo. Jednou rukou som sa držala Austinovej a druhou som zvierala jeho predlaktie, s časti aj kvôli tomu aby som nespadla. Počula som svoj prerývaný dych a videla paru, ktorá mi vychádzala pri každom výdychu z úst. Luk sa mi voľne hompáľal na pleci.
V tom som začula za nami tichý zvuk, ktorý znel ako chrapľavý výdych. Pevnejšie som chytila Austinovu ruku, ak sa to ešte dalo, a otočila sa za tým strašidelným zvukom. Počula som vlastný tep v ušiach a cítila svoje srdce ako sa divoko rozbúchalo v snahe predbehnúť moje telo a utiecť čo najďalej. Obaja králi sa pozerali tým istým smerom kam aj ja. Austin uchopil rukovať meča, ale zatiaľ ho nevytiahol, narozdiel od Kierana, ktorý už držal zbraň s natiahnutou rukou pred seba.
Nazbierala som asi všetku odvahu, ktorú som v sebe našla a chytila svoj luk, spolu so šípom, ktorý dokázal jednou ranou zabiť ak by som dobre mierila. Stále som sa nepohla z miesta, ale luk som už držala pred sebou pripravená kedykoľvek vystreliť. Veľmi tomu ale nepridával fakt, že sa mi nenormálne triasli ruky. Psychicky som na to vôbec nebola pripravená. Nevedela som či sa mi ruky viac trasú s pocitu strachu, alebo toho, že možno nebudem mať na výber a niekomu možno vezmem život. Na to by som si nikdy nebola schopná zvyknúť.
V šere stromov som rozoznala, bielu tvár s upírskymi tesákmi, ktoré neboli možné prehliadnuť. A oči mal podliate krvou, akoby už celé dni nespal. Nebolo to však tým. Vedela som, hneď ako som ho zbadala, že je to jeden s tých, ktorý sa považujú za zlých. Moros. Démon živiaci sa krvou.
Mykla som sebou od ľaku, keď lesom zaznel ohlušujúci výstrel. Dezorientovane som sa pozerala okolo a od ľaku pustila šíp. Zapichol sa démonovi do ramena, videla som aké má vypúlené oči. Nohy sa mu podlomili a klesol na kolená. Rukou si držal hľuď, kde ho trafila guľka. Až vtedy mi doplo, že Kieran bol ten kto vystrelil. Ledabolo prišiel k teraz menej hrozivo vyzerajúcemu upírovi a namieril mu na hlavu zbraň.
„Tak je to správne poriadne sa ukloň," posmešne ho kopol do boku. Mala som pocit, že si zahráva zo životom, ale on vyzeral úplne v pohode akoby mu ani nič nevadilo. „Je to česť vidieť dvoch kráľov, čo?"
Pozrela som sa na Austina, no ten sa len akoby bez ducha pozeral na scénu pred nami.
„Tvoje posledné slová?" vyštekol naňho nevrlo bez akéhokoľvek súcitu a povýšenecky na upíra videl. Napriek tomu, že som vedela, že by ma neváhal zabiť, bolo mi ho ľúto. Videla som ako ho mučí šíp aj guľka v jeho tele.
„Priveď si do pekla aj svoju družku, kráľ môj," povedal smerom k Austinovi, pričom posledné slova v sebe niesli riadnu dávku irónie. Austin ma mechanicky otočil k sebe a zakryl mi pohľad na dvoch upírov. Otupene som vnímala ako som pri ňom blízko stála a pozerala sa do jeho hrude. Presne som vedela prečo to spravil, keď som začula ďalší výstrel, ktorý znamenal jedine smrť toho upíra. Už som nepočula jeho dych ani bolestné stony.
„Si v poriadku?" spýtal sa ma, zastrkujúc mi uvoľnené vlasy za ucho. Bez slova som prikývla a v trasúcich sa rukách držala luk. Nemala som strieľať nebol na to dôvod, iba som mu ublížila ešte viac ako bolo potrebné.
„Mali by sme ísť, tu o nás už všetci vedia," vyhlásil Austin. Pomaly som od neho ustúpila, ale nepozrela som sa na upíra čo pred pár minútami žil.
„Bolo to príliš ľahké," okomentoval to Kieran.
„Pravdepodobne bol slabý a nemal." Kieran ho s triumfálnym úsmevom predbehol: „Také úžasné reflexy ako ja."
Prekrútila by som nad tým oči ak by som nemala stále tu scénu pred očami. Teraz som sa bále ešte viac ako predtým.
„Áno to určite," neodpustil si poznámku Austin.
„Prosím, buďte ticho, ešte nás začujú ako henten," povedala som zvláštne zachrípnutým hlasom.
„Ako si dáma želá," zamumlal Kieran a potom už bol ticho.
Prešli sme už asi sto metrov a stále nič, nijaký démonický upír sa tam neukázal. A úprimne som bola za to rada. Aj keď som vedela, že musia byť blízko, nechcela som aby sme ich našli, alebo oni nás.
„Za chvíľku budeš moja," zasmial sa mi v hlave až príliš povedomí hlas. Hovoril chladne a podlízavo, museli sme byť blízko meča. Chytila som Austina za rameno a vydesene sa na neho pozrela.
„Sme blízko," šepla som chvejúcim sa hlasom.
„Určite?" spýtal sa.
„Počula som ho," prikývla som a očami kmitala po okolí.
„Dopekla," zaklial Austin potichu.
„Hlavne sa drž od toho meča čo najďalej a za žiadnu cenu sa ho nedotýkaj," varoval ma.
„Augustin, myslím, že máme problém," neveselo sa zasmial druhý kráľ. Odvrátila som hlavu od Austina a pozrela sa tým smerom kam sa pozeral aj Kieran. V ten moment by sa mi už nikto krvi nedorezal. Bolo ich tam veľa, desiatky trúfla by som si povedať, že aj stovky. Vypúlila som oči, keď som zistila, že stoja všade okolo nás. A panika sa mi rozlievala po celom tele ako neuhasiteľný požiar.
Kieran podišiel k nám a postavil sa chrbtom k nám. Pochopila som čo robí, takto sa môžeme navzájom kryť. Aj ja som sa neisto postavila na svoje miesto, už som sa nemohla držať Austina. Namiesto toho som si pripravovala šíp na ochranu. Takmer som nedokázala myslieť.
„Držme sa pri sebe," povedal nám Austin a na chvíľu sa mi dotkol zápästia, „El, keď na to príde, strieľaj po všetkom čo na teba ide."
„Dobre," vydýchla som roztrasene, nemala som ani tušenia akoby toto mohlo dopadnúť dobre. Už len kvôli tomu, že boli v obrovskej presile. A ja som našej trojčlennej skupinky moc na sile nepridávala.
S kruhu vystúpila blonďavo vlasá upírka, ktorú som mala už tú česť spoznať v podzemí zámku. Ale čo bolo dôležitejšie držala meč.
Mal striebornú rukoväť v tvare kríža a uhľovo čiernu čepeľ, ktorá vyzerala byť poriadne ostrá. Keď som sa pozrela bližšie bola som si istá, že na čepeli sú napísané nejaké slová.
To bol ten meč, ktorý sme mali získať. Ale upírka, ktorá ho drží nám ho určite len tak nedá. Jej čierne podliate oči sa na mňa zlostne pozerali a tykali medzi mnou a Austinom.
„Myslela som si, že ste dosť múdry na to aby ste ju sem nebrali," zasmiala sa a chladne na mňa pozrela.
Toto sa vážne nemá ako skončiť dobre. Pomyslela som si pri pohľade do jej takmer bezcitných očí.