Celá som stuhla a s panikou v očiach naňho pozrela. To nemohla byť pravda. Hneď mi došlo, že myslí Taurusa, len nechcel spomínať jeho meno.
„Ale... Ako mohol sám odísť keď," nedopovedala som a ani to nebolo potrebné, pretože som to vtedy pochopila. Rukou som si od šoku zakryla ústa a vyvalila naňho oči.
„Boli tu však?" spýtala som sa ho tenkým hláskom a chytila ho za rukáv čiernej košele. Jednoducho prikývol a potom presne ako som potrebovala ma objal okolo ramien.
„Keď majú meč," začala som a nervózne si žmolila sukňu šiat, ,,budú chcieť ešte mňa." Pozrela som sa na zem a potom ich zodvihla k nemu. Pozeral sa na mňa pohľadom, ktorý som nedokázala nijako identifikovať.
„To sa nestane," povedal napokon naoko pokojne, ale napriek tomu ma podvedome pevnejšie chytil.
„Nikdy, im to nedovolím," precedil pomedzi zuby potichu. Pozeral sa mi pri tom do očí aby som vedela, že to myslí vážne. Aby som mu verila. „Nemusíš mať strach," povzbudivo sa usmial."
Trochu som sa pousmiala a nechala sa ním viesť. „Čo budeme robiť, keď ten meč zmizol?" spýtala som sa napokon, keď sme kráčali po schodoch smerom hore.
„Pôjdeme ho hľadaťa dostaneme ho späť," odpovedal mi jednoducho. Nahlas som sa nadýchla. Pôjdeme. To znamená, že môžem ísť aj ja. Pozrela som sa na Austina, ktorý akoby vycítil nad čím uvažujem a prísne na mňa prižmúril oči.
„Ty s nami ale nepôjdeš," povedal rozhodne. Keď som zbadala známu chodbu, došlo mi, že ma vedie naspäť do izby. Chcela som s ním ísť, už len kvôli tomu, že by sme mohli byť spolu. A môj pud sebazáchovy mi hovoril, že bezpečnejšie bude ísť s ním. Veď, keď sa sem raz nepozorovane dostali s tým, že všade boli bojovníci, môžu sa sem dostať znovu.
„Nie, idem s tebou," vytrhla som sa mu tak aby som stála rovno oproti nemu. Snažila som sa vyzerať neoblomne.
„V žiadnom prípade," trval na svojom. Nahnevane som zafučala.
„Austin, prosím," zaprosíkala som aby som sa ho pokúsila obmäkčiť.
„Tak tam nechoď ani ty," povedala som potichu. Zohol sa na výšky mojich očí a pozrel sa mi do nich.
„Vieš, že musím."
Pokrútila som hlavou a vzdorovito sa naňho pozrela.
„El," vydýchol a narovnal sa.
„Idem s tebou hocikam," skočila som mu do rečí, keď sa už nadychoval. „Nemyslíš si, že si môžu pre mňa prísť kým tu nebudeš?"
Austin bezmocne zavrčal a chytil si koniec nosa zatiaľ čo som naňho stále upierala prosebný pohľad.
„A ak tam budem s vami, oni sa to dozvedia. Ľahšie ich potom nájdeme," pokračovala som.
„Súhlasím, ale budeš na slovo počúvať a ani sa odo mňa nepohneš. Závisí od teba aj môj život, tak si to dobre uvedom," povedal rozčúlene a prudko otvoril dvere od spálne. Prešla som okolo neho s búšiacim srdcom. Veľmi dobre som vedela, že to počul. Bola som vyplašená, neverila som, že by bol ochotný skutočne ma zobrať zo sebou. Ale zvládnem to. Nejako.
Obliekla som sa do niečoho v čom sa mi bude lepšie hýbať a v čom mi nebude zima. Austin mi s kamennou tvárou prehodil tulec zo šípmi cez hlavu a rameno a podal mi luk, ktorý som si od neho bez námietok zobrala.
„Ak by sa niečo stalo jednoducho strieľaj, dobre?" povedal mi a zovrel moju voľnú ruku. „Naozaj tu nechceš zostať?" overoval si ešte s nádejou, že si to rozmyslím. Bodaj by som to bola urobila.
„Nie, idem s tebou," vyhlásila som definitívne. Otvorila som dvere a obaja sme sa vydali do vstupnej haly. Stáli tam od hlavy až po päty ozbrojený muži. Jeden z nich podal Austinovi čiernu zbraň od, ktorej som sa automaticky radšej odtiahla ďalej. Austin mu kývol hlavou namiesto poďakovania a zastrčil si tú vražednú vec za opasok.
„Ideme do lesov," zvolal Austin pevným hlasom čím si vyslúžil pozornosť všetkých prítomných, „našim cieľom je získať späť meč, nepredpokladám, že by mali títo moros nejaké dobré zbrane, no napriek tomu každí dávajte pozor na ich tesáky. Ako každí asi viete ich jed dokáže zabiť do desiatich minút. Snažte sa byť nenápadní aby sme využili moment prekvapenia a mali väčšiu šancu."
„Prepáčte, že ruším, môj pane, ale prečo si myslíte, že by zostávali v našich lesoch, keď meč už majú v rukách?" Pozrela som sa na Austina a potom na toho plavovlasého muža.
„Samotný meč pre nich nemá cenu bez ķľúča, ktorý teraz stojí vedľa mňa," chvíľu mi nedochádzalo, že tým kľúčom myslí mňa, no i keď som to pochopila len som sklonila hlavu a pozrela sa na tých pár schodov, ktoré boli podo mnou.
„Môj pane, nesmieme tam predsa dovoliť ísť žene, nie to vašej predurčenej. Ide o vašu bezpečnosť," ozval sa ďalší upír, ktorý mal výrazne hrubý hlas.
„Vzhľadom k vašej neschopnosti, podľa môjho uváženia," úskokom sa pozrel na mňa a pokračoval, „bude bezpečnejšie ak pôjde moja predurčená so mnou."
Muž zahanbene sklopil hlavu akoby to bola jeho vina, že ukradli meč a ďalej už nenamietal.
„Dobre ak niekto dostane meč do rúk zavolajte a všetci ideme naspäť. Žiadnych zajatcov tu teraz nechcem vidieť. Máte povolenie zabíjať," povedal. Po jeho posledných slovách mi prebehli zimomriavky po chrbte.
„Ideme," zavelil. Ostatní vytvorili koridor aby mohol okolo nich ich kráľ prejsť. Mňa ťahal za ruku za ním. Vnímala som ako sa niektorí nesúhlasne na mňa pozerajú. Neboli nadšení, že žena ide s nimi. Samozrejme. Prekrútila som očami a lepšie zovrela luk v mojich rukách. Niekde medzi všetkými tými tvárami som niekde vzadu zazrela Sebastiana. Pravdepodobne jediného s tých upírov, ktorýho som mala tú česť poznať.
Hneď ako sme vyšli von ovial ma štipľavý vzduch a vlasy stiahnuté gumičkou mi rozfúkal vietor. Na príjazdovej ceste bolo viac ako päť áut ako som stihla napočítať a niekoľko koní nepokojne hrabalo kopytom o tvrdý asfalt. Všimla som si ako na jedného ľahko vysadol Sebastián a prvý odišli preč.
Ja a Austin sme nasadli do jeho auta. Boli sme tam len mi dvaja zatiaľ čo ostatné boli plne obsadené bojovníkmi. Trochu som si povzdychla a zapla si pás. Austin naštartoval a o chvíľu sme vychádzali cez honosnú čiernu železnú bránu.
„Za Imortalises vystúpime a pôjdeme prehľadávať les," oznámil mi. Ja som len jednoducho prikývla a pozerala sa na cestu pred sebou.
„Hlavne sa nenechaj pohrýzť," upozornil ma a ruku mi položil na koleno.
„Nie sú to ľudia, správajú sa viac ako zvieratá. Mnoho z nich sa riadi len svojimi inštinktmi."
„Takže, ak by ma pohrýzli v podstate som mŕtva?" spýtala som sa ho a otočila hlavu čakajúc na odpoveď.
„Nie, iba ak by to bol upír zomieral by. Ty by si sa stala jednou z nich," povedal mi znechutene. Trochu som sa otriasla pri tej predstave.
„Nedá sa to liečiť?" položila som jednoduchú otázku. Úskokom sa na mňa pozrel a pevnejšie zovrel volant.
,,Je jeden spôsob," povedal vážiac slová, ,,a funguje len veľmi krátku dobu po tom ako sa dostane ich jed do niekoho tela."
,,Aký?" spýtala som sa šeptom.
,,Jediná možnosť je vypálenie, ale zaberá len do približne piatich minút. Jed sa dovtedy drží len v okolí rany," povedal mi.
,,Je to príliš drastické," otriasla som sa a pozrela sa na neho.
,,Neprial by som to nikomu, ale podľa môjho názoru stále lepšie ako smrť, alebo duša démona. Ja by som bez váhania volil vypálenie," povedal mi. Pozrela som sa von oknom. Aj v minulosti sa to tak robilo so skoro všetkými ranami a našli iný spôsob.
,,A dezinfekcia?" navrhla som po chvíli, s časti som vedela, že som povedala úplnú blbosť, ale nechcela som uveriť tomu, že by niekomu mali vypaľovať hocičo do kože.
,,Príliš slabé, myslíš, že by sme používali vypaľovanie, ak by dezinfekcia pomáhala?" spýtal sa ma rečnícku otázku.
,,A čo robíte ak je príliš neskoro?"
,,Ak je to človek, jediná možnosť je zabiť ho kým sa do neho nenasťahuje démon," pokrčil plecami a ďalej sa sústredil na cestu pred nami. Nepríjemne mi z nášho rozhovoru zvieralo hruď, no i tak som to ignorovala. Natiahla som ruku aby som sa poškriabala za krkom a moje prsty zavadili o retiazku. Zasekla som sa v pohybe. Pripomenulo mi to všetko čo sa stalo. Necítila som sa ako víla, mala som stále pocit, že som človek, aj keď to nebola pravda ani z malej časti mojej bytosti.
Nahlas som si povzdychla, keď sme zastali na ceste za lesom. S Austinom sme sa na seba pozreli a vystúpili z auta. Pevne som zovrela luk a pozrela sa do tmavého lesa. Na prvý pohľad mi bolo jasné, že som to jediné dievča, no necítila som sa kvôli tomu vôbec zle. Väčší strach ako les plný krvilačných upírov ma desili práve oni. Bojovníci, ktorý síce stáli na Austinovej strane, ale boli celý povešaný zbraňami. Vyvolávalo mi to zimomriavky po celom tele. Zabuchla som dvere od auta a odhodlane sa pozrela smerom do lesa. Vedela som, že už veľmi dlho nepotrvá a rozhodne sa kto vyhrá. Či to už bude dnes, alebo niekedy in odkedy. Už to nie je ďaleko.
Obišla som auto a postavila som sa k Austinovi, ktorý ma hneď chtil za ruku. Bojovníci sa pomaly strácali v lese, bez jediného zvuku, ktorý by na nich mohol pritiahnuť pozornosť.
„Poďme," povedal mi Austin potichu. Opatrne som vykročila za ním snažiac sa nestúpať na priveľa popadaných konárikov. V neprirodzene tichom lese to znelo ohlušujúco ako rana z dela. Jednou rukou som stískala Austinovu a druhou som držala luk, ktorý sa začínal čím ďalej triasť. Nie moja ruka sa triasla. To ticho sa mi nepáčilo. Obzrela som sa za seba. Nič tam však nebolo, len pár malých kúskov poľa presvitalo cez kmene stromov.
Nikde nič nebolo, žiadne zajace schované v kríkoch alebo vtáky sediace na konároch stromov. Ani veverička nikde neprebehla. Bolo tam mŕtvo a mne to dávalo silný pocit, že tak skončíme čoskoro aj my.
Ahojte, šťastný nový rok vám všetkým prajem!🎉🎇🎆 Nech je ešte lepší ako rok 2018 a podarí sa vám, všetko čo si, želáte :).
Ja dúfam, že sa mi podarí už tento rok tento príbeh dokončiť a opraviť ho, pretože niektoré časti sú otrasné a pri opravovaní si pravdepodobne vytrhám polovicu vlasov :D. Už je to iba okolo dvadsať kapitol tak sa mi to snáď podarí 😂