Stála som pred obrovským zlatým zrkadlom vykladaným drahými kameňmi rôznych druhov. Okolo mňa ešte chodili Sisi a Sára upravujúce mi šaty. Mohlo byť okolo jedenástej ráno, pretože som už bola aspoň hodinu a pol hore. Prvé čo som uvidela, keď som sa zobudila boli dlhé biele šaty zavesené na dverách od skrine, ktoré som si vyberala pred troma dňami. Teraz som ich mala na sebe a srdce mi bilo až niekde v krku. Vlasy som mala spletené v komplikovanom drdole pri zátylku a napriek Sisinmu umeleckému líčeniu som vyzerala nervózne. Zopäla som ruky pred sebou a nervózne si žmolila prsty.
,,Vyzeráš prekrásne ako princezná," vzdychla s úsmevom Sisi, keď mi nasadila dlhý biely závoj. Zdvihla som oči a pozrela sama sebe v zrkadle do očí. Odrážal sa v nich strach, ale aj niečo čo som nevedela identifikovať, ale bolo to dobré. Niekde v hĺbke seba som sa tešila, no nemala som ani potuchy o tom ako vyzerá upírska svadba.
Zhlboka som sa nadýchla a otočila sa chrbtom k zrkadlu.
,,Neboj sa, bude to v pohode," upokojovala ma Sára, ktorá sa neustále hrala z mojim závojom akoby sa nemohla rozhodnúť ako vyzerá lepšie. Jasmin sedela pri okne a pozerala sa na nás. Všetky boli oblečené rovnako. Červené lodičky, staro rúžové šaty so sukňou pod kolená a červeným kvetom vo vlasoch.
Opäť som sa pozrela do zrkadla, rovno do svojich očí a pousmiala som sa. Bude to v poriadku.
Lodičky, ktoré som mala na nohách klopkali, keď som kráčala k dverám. Iba som ich otvorila a vyšla na chodbu. So vztýčenou hlavou som sa rozišla k východu s dievčatami za mojimi pätami. Opatrne som schádzala dole po mramorových schodoch a nervózne sa pozrela na páry slúžok so sklonenými hlavami a bojovníkov postávajúcich na každom rohu a pri každých dverách. Radšej som bola ticho, vlastne od rána som toho veľa nenahovorila. Nemala som chuť a bála som sa, že by zo mňa aj tak nič nevyšlo.
Na konci schodov som sa kŕčovito držala zábradlia a zdráhavo sa ho pustila pretože som nemala na výber. Obrovské dvere sa predo mnou otvorili. Sisi ma jemne postrčila dopredu na čo som sa zaknísala, ale nespadla som.
Vyšla som na slnko a privrela oči kým si moje oči privykli na zimné lúče. Lucas ma chytil za ruku a povzbudzujúco sa na mňa usmial.
„Takže, dnes sa vydávaš," povedal s úsmevom a prezrel si moje šaty. Trochu som sa usmiala.
„Už je to tak."
Ako prvý schádzal dolu schodmi a ja som kráčala o krok za ním. Spomedzi bojovníkov v slávnostných uniformách som si všimla Austina ako sedí na Amadeovi, mohutnom tmavohnedom koni. Ako ostatný mal tú istú uniformu. Usmiala som sa pri pohľade do jeho očí, ktoré ma uisťovali, že všetko bude v poriadku.
Už celkom blízko pri ňom mi Lucas pustil ruku a ja som ju natiahla k Austinovi, presne tak ako mi včera povedal. Bez váhania ju pevne uchopil a znovu sa na mňa pozrel s nepatrným náznakom úsmevu. Dala som nohu do strmeňa a odrazila sa od zeme. Ale skoro nič som nemusela robiť, pretože ma ľahko zodvihol a posadil pred neho. Chytila som sa sedla zatiaľ čo on chytil oťaže a ticho zvolal: „Hijé."
Kôň sa pomaly vydal po ceste hore ku kaplnke. V dvoch radoch s každej strany pochodovali bojovníci a za nami išiel pokiaľ som dovidela Sebastian a Alexander tiež na koňoch. Otočila som hlavu naspäť dopredu a s časti sa oprela o Austinovu hruď.
,,Vyzeráš nádherne," ozval sa potichu tak aby ho nikto okrem mňa nemohol počuť. Cítila som ako sa mi červeň nahrnula do líc a širšie sa usmiala.
,,Ďakujem," šepla som.
,,To je samozrejmosť," povedal mi s úsmevom. Bolo na ňom vydieť, že je šťastný aj, keď sa navonok snažil tváriť neutrálne. Videla som mu to v očiach a v jeho úsmeve, ktorý mi na sekundu sem tam venoval. Takto z blízka som si všimla, že jeho uniforma sa predsa len niečim líšila. V pravo na hrudi sa mu vynímala koruna s pár kvapkami krvy a pod ňou mal ešte niekoľko ďalších odznakov, ktoré by som si asi ani nedokázala tipnúť čo znamenajú.
„El, len prosím nepovedz nie," začal potichu, „fakt by som potom nevedel ako by sa dalo obísť naše zákony. A rada by som už znovu nepresvedčil aby ti dali výnimku."
„Austin," oslovila som ho a položila svoju ruku na jeho. „Je to v poriadku. Vydám sa za teba dobrovoľne, bez ohľadu na sľub čo zložila moja mama," usmiala som sa naňho.
„Ľúbim ťa."
„Aj ja teba, dušička moja,"
Kôň sa zastavil tesne pred schodmi do kaplnky, zaerdžal a nepokojne pohodil hlavou, keď z neho Austin zosadol ako prvý. Pohladila som ho po krku a nechala Austina nech mi pomôže zosadnúť.
„Poď dole," povedal mi potichu, zatiaľ čo ma chytil za pás a istil ma kým som nestála na rovnej zemi.
,,Austin ja," zasekla som sa a pozrela do zeme, nevedela som akoby som mu mala povedať to čo cítim a či by som vôbec mala. Nebola som si tým istá. Bol to strach, nervozita alebo niečo iné. Jednoducho som mala pocit akoby ma nechceli vlastné nohy uniesť tak sa mi triasli.
,,Pšš, ja viem," povedal mi a zasunul mi uvoľnený vlas za ucho, ,,nemáš sa čoho báť, dobre?"
Zdvihla som oči zo zeme a pozrela som sa do jeho, našla som v nich istotu, jemne som sa usmiala a prikývla. Tesne pred dverami nám nejaká upírka, ktorej som nemohla vidieť do tváre, pretože mala nejaké čierne rúcho s kapucňou prehodenú cez hlavu, priviazala každému okolo ľavého zápästia červenú stužku, ktorej trčal koniec a potom otvorili dvere. Šibla som pohľadom po Austinovi, ktorý už nasadil svoj typický postoj a spolu so mnou stál uprostred dverí a všetci sa na nás pozerali. Sťažka som prehltla a spravila krok dopredu. Boli tam tri uličky, tá rovno pred nami bola obyčajná pokrytá červeným kobercom, ale my sme ňou zatiaľ ešte nemali ísť. Pustila som Austinovu ruku a otočili sme sa k sebe chrbtom každý nasmerovaný do opačnej bočnej uličky. Na prvý tón hudby som skoro bez dychu vykročila cez uličku posypaný bielymi a červenými lupienkami ruží. Pozerala som sa rovno pred seba aby som nemusela vnímať zvedavé pohľady upírov v miestnosti. Skoro z úplného predu ma pohľadom prepaľovala teta Vivienne, jej pohľad by som si nemohla nevšimnúť. Keď som zabočila smerom pred oltár Austin tam už stál a pozeral sa na mňa spolu s upírom v rovnakom čiernom rúchu ako mala tá upírka.
Zastavila som sa priamo oproti nemu a chytili sme sa za obe ruky.
,,Štrnásty kráľ Európy, Augustin Eduard Wattson, sľubujete svojej predurčenej, svoju lásku, ochranu a vernosť až po koniec vekov?"
,,Sľubujem," odpovedal pevným hlasom a pritom sa pozeral rovno do mojich očí. Srdce sa mi nekontrolovateľne rozbúchalo a pevnejšie som ho chytila za ruky.
,,Ella Melanie Fores, sľubuješ svojmu predurčenému, štrnástemu kráľovi Európy, svoju lásku, vernosť a dôveru až po koniec vekov?" spýtal sa aj mňa, ale ja som ani raz neodrhla pohľad od Austina. V tejto chvíli pre mňa predstavoval pevnú zem, ktorá sa podo mnou nepreborí.
,,Sľubujem," povedala som mu a opäť sa usmiala.
,,Môžete neveste odkryť závoj," pokynul upír a Austin spravil tak ako povedal. Odkryl mi tvár, takže som ho videla oveľa jasnejšie ako predtým.
,,Augustín Eduard Wattson, beriete si svoju predurčenú za manželku a budete pri nej stáť v šťastných i ťažkých chvíľach v živote i po smrti?" spýtal sa opäť a čakal na Austinovu odpoveď. Samovoľne som zadržala dych a čakala na slová, ktorý mi mali zmeniť život od základov.
,,Beriem, pretože ona je moje svetlo v nekonečných storočiach temnoty," pozrel mi do očí tak, že som mohla presne vyčítať ako sa cíti. Bola tam úprimnosť, láska a šťastie. Stačil mi jediný pohľad do jeho očí a tie isté emócie sa preniesli aj na mňa. Cítila som jeho emócie.
,,A ty, Ela Melanie Fores, berieš si štrnásteho kráľa Európy za svojho manžela a budeš pri ňom stáť v živote i po smrti?" Keď dopovedal sťažka som prehltla a zbierala odvahu to všetko dokončiť.
,,Beriem, pretože on je moje svetlo v najtemnejších kútoch môjho života," povedala som a po prvý krát sa pozrela rovno do jeho očí a usmiala sa aby som ho uistila, že to myslím vážne. Upír zobral konce stuhy, ktorú sme mali každý na zápästí a zviazal ich dokopy mrmlúc si nejaké slová.
,,Prehlasujem vás za právoplatných manželov," vyhlásil pevným hlasom a to bolo posledné čo som počula, predtým ako som zacítia tlak v hrudi a potom bolesť akoby ma trafil hrot šípu. Všetko som vnímala, len ako šmuhu. Niečo priesvitné vošlo do mojej hrude a podlomili sa mi kolená. Skôr než som mohla ucítiť zem ma chytili Austinove ruky a potom už len tma.
...
Pomaly som sa preberala, pootvorila som oči a rozmazane videla pomaľovaný strop kaplnky. Zhlboka som sa nadýchla a vyhupla sa do sedu. Zmetene som sa pozrela okolo seba.
,,V poriadku?" spýtal sa ma Austin, ktorý mi už pomáhal na nohy. Len som prikývla a nenápadne sa pozrela okolo seba. Nič nezvyčajné nikde nebolo, iba niektorí upíri mali na tvárach prekvapené výrazy.
,,Môžeme pokračovať," kráľ pokynul mužovi, ktorý sa akoby až teraz prebral s tranzu a zodvihol na nás hlavu. Zobral zo stola biely saténový vankúšik na ktorom boli položené dva zlaté prstienky, líšiace sa jedine veľkosťou. Austin zobral menší z nich, chytil mi ruku a nastokol mi zlatý prúžok na prstenník ľavej ruky. Opatrne som chytila medzi prsty druhý prsteň a nasadila ho Austinovi na prst. Tak a je to. Sme manželia. Ako divne to znie, je to tak.
Austin mi chytil prstami bradu a jemne ma pobozkal. Automaticky som zavrela oči a bozk mu vrátila. Keď som sa odtiahla cítila som ako sa červenám.
Chytil ma za ruku a obaja sme sa otočili ku ľuďom, ktorí začali tlieskať.
„Nech žije kráľovský pár! Nech žije kráľ! Nech žije kráľova manželka!" zborovo niekoľko krát zvolali.
Kráľova manželka. Tak to teraz som.
Ahojte, novú časť som stihla napísať takto skoro aj z dôvodu, že už mám skoro voľno, keďže nemusím robiť prijímačky a som už aj zapísaná na gymnázium :D.
Inač ak niekto ide tak veľa šťastia a držím palce :).
Mimi