Miestnosťou sa ozvalo zaklopanie na dvere. V zapätí dovnútra vošla Sarity so sklonenou hlavou v oblečení rovnakom ako mala, keď som ju naposledy videla.
Boli sme tu zo Sisi asi dve hodiny úplne sami, pretože Matiasa sme nechali stáť vonku pred dverami. Ani jedna z nás nemala chuť na jeho prítomnosť po jeho úprimnej chvíľke. Myslím, že väčšina upírov má na ľudí podobný názor, ale jeho správanie bolo hrubé a necitlivé hlavne voči Sisi.
,,Slečna Ela, mám vám oznámiť, že kráľ vás čaká vo vstupnej hale. Prišli vaši príbuzní," povedala potichu. Nervózne som sa pozrela na Sisi, ktorá mala na tvári úsmev od ucha k uchu.
,,Choď to zvládneš, hlavne ich nenechaj dlho čakať," žmurkla na mňa Sisi sediaca na koberci. ,,Potom mi porozprávaš ako to šlo," povedala mi a stavala sa na nohy.
,,Dobre," odpovedala som jej a objala ju, pred tým ako som sa otočila a so Sarity pred sebou vyšla z komnaty. Viac zhlboka som dýchala aby som ukľudnila svoje telo, ktoré začínala pohlcovať panika. Sarity išla asi krok predo mnou a viedla ma k hlavnému schodisku. Neuniklo mi ani to, že Matias ma nasleduje, no s väčším odstupom ako obyčajne.
Zastavila som pri schodisku a zaprela sa o zábradlie. Austina som si všimla hneď pri hlúčiku mne zatiaľ neznámych ľudí. Dokopy som ich napočítala osem. Skoro som nevnímala ako sa Sarity uklonila a rýchlo odcupotala kamsi preč. Austin sa na mňa pozeral. Pokynul mi hlavou aby som išla za nimi. Opatrne som položila nohu na prvý schod pridržiavajúc sa zábradlia.
Schody sa mi zdali byť nekonečné, keď som schádzala dole. Mala som strach a trému z toho stretnutia. Austin ku mne galantne natiahol ruku, ktorú som prijala a zišla tých pár schodov. Zostala som stáť pri ňom. Snažila som sa skryť svoju nervozitu za decentný úsmev a jemne som sa uklonila.
„Dobrý deň," pozdravila som nevediac čo iné povedať. Neisto som si ich prezerala a dúfala, že sa mi to darí nenápadne.
„Zdravím," prehovoril tmavovlasý muž na čele skupinky. Z ničoho nič vybehlo spoza upírov malé ryšavo vlasé dievčatko a objalo ma okolo nôh. Prekvapene som sa na ňu pozrela. Všimla som si ako sa Austin nenápadne usmieva.
„Asiah," ticho sykla pravdepodobne jej mama a ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.
„Ako sa voláš?" spýtala sa ma detským hláskom a pozrela sa hore na mňa. Kľakla som si k nej aby som bola zhruba na úrovni jej očí.
„Nia," povedala som jej milo. Páčila sa mi tá prezývka, ktorú mi dala Li. Znela jednoducho, ale pekne. Vedela som, že v niektorých krajinách sa moje druhé meno vyslovuje Melania a nie Melanie. Môže to byť jeho skratka.
„Nia," zopakovalo dievčatko v bledo rúžových šatách. Širšie som sa usmiala a prikývla.
„Ja som Asiah," povedala mi rýchlo a ústa roztiahla do širšieho štrbavého úsmevu.
„Máš veľmi pekné meno, Asiah," postavila som sa na rovné nohy a pozrela sa na upírov predo mnou. Austin mi chytil ruku a povzbudivo sa na mňa pozrel.
„Moje meno je Elizabeth, som rada, že konečne môžem vidieť aj druhé dieťa mojej najmladšej dcéry," predstavila sa mi prísne vyzerajúca žena stojaca pri tmavovlasom mužovi. Ohnivé vlasy mala vzadu na hlave zopnuté do elegantného drdola a oblečené mala formálne šaty.
„Rada vás spoznávam," neisto som sa usmiala, žena mi milo úsmev opätovala a jemne kývla hlavou.
,,Alain Perceval Fores, tvoj starý otec" predstavil sa mi tmavovlasý muž, keď som sa naňho pozrela.
Ďalšia žena s ryšavými vlasmi si nenápadne odkašľala a potom sa pozrela na dievčatko stojace stále pri mne. ,,Ja som Adeline, sestra tvojej mamy a toto je môj manžel Christian," chytila muža s plavými vlasmi za ruku, ,,Asiah už poznáš a títo dvaja sú," nestihla dokončiť, pretože dvaja chalani ju predbehli.
,,Thomas," povedal čiernovlasý rýchlo a uškrnul sa na mňa.
,,Ja som Wace, rád spoznávam ďalšiu sesternicu," žartovne nadvihol obočie a pohľadom naznačil na početnú skupinu okolo neho. Kývla som hlavou a jemne sa pousmiala.
,,Som si istý, že si naše mená nezapamätáš na prvýkrát, pretože ja sám mám s tým niekedy problém, ale," odmlčal sa Wace, ,,Toto je Janett, Luce, Kiara, Sam, Juliet, Laira a naši menší bratranci Kail, Jules a Dimitri." Pomaly som nestíhala si pamätať mená a pozerať na upírov na, ktorých ukázal.
,,Dianne," pristúpila ku mne hnedovlasá upírka s nenormálne dlhými vlasmi, ,,som druhá najmladšia zo sestier tvojej mami." Popravila si čierne okuliare, ktoré jej sedeli na nose a usmiala sa.
,,Ja som Charlotte, môj muž Kaiden a Esther," ukázala mi bábätko spiace v perinke, usmiala som sa naňho a jemne ho pohladila po vláskoch, samozrejme až potom čo som sa spýtala.
,,Moje meno je Felix a moja manželka Nina," predstavil oboch čiernovlasý muž so zelenými očami toho istého odtieňu ako mala aj mama.
,,Som naozaj rada, že konečne mám možnosť stretnúť sa s rodinou mojej mamy," usmiala som sa na nich. Vážne som si už nepamätala ani polovicu z mien, ktoré mi povedali. Ak som počítala správne tak ich bolo do kopy asi dvadsaťdva. A to ešte nebolo tak úplne všetko, pretože sa hlavná brána otvorila a v nej stála čiernovlasá upírka, oblečená v šatách, ktoré mohli patriť do štrnásteho storočia.
,,Prial som si aby neprišla," sklamane si povzdychol Thomas a Wace hneď prikývol, celá skupina sa rozostúpila aby tá žena mohla prejsť. Mala uhľovočierne vlasy a dlhý vrkoč jej visel cez rameno. Niesla sa ako pravá šľachtičná s hlavou v deväťdesiatstupňovom uhle.
,,Hlavne pokoj," šepol mi Austin do ucha, ale mne to aj tak nepomohlo, keď som zachytila jej čierny pohľad skúmavo zabodnutý vo mne. Prišla k nám a hlboko sa uklonila s chrbtom stále rovným ako pravítko. Ustúpila som o krok dozadu, keď sa na mňa pozrela. V tých očiach som videla stovky rokov života, zatrpknutosť a smútok. Napriek tomu, že vyzerala stále tak mlado.
,,Vivienne Fores," predstavila sa mi. ,,A ty musíš byť jedine dcéra Samanthy, zradkyne nášho rudu, Melanie však?" spýtala sa ma chladne. Od hnevu som zaťala voľnú ruku do päste, mama nebola žiadna zradkyňa.
,,Dúfam, že v tebe koluje lepšia krv," povedala chladne a premerala si ma, ,,keď už máš byť manželkou kráľa."
,,S dovolením madam, vyprosím si toto správanie k mojej predurčenej," rozhodol sa do toho zasiahnuť Austin rovnako chladným hlasom ako mala aj ona.
,,Samozrejme vaše veličenstvo, nechcela som vás nijako uraziť," ospravedlňovala sa pokojne Vivienne. Austin prikývol a pozrel na mňa, pozrela som sa mu do očí a naznačila mu, že je to v poriadku.
„Mohli by sme sa teda teraz, keď ste sa s El zoznámili, odobrať do jedálne," navrhol Austin. Chytil ma okolo pásu na čo som sa naňho pozrela, pretože som nečakala, že to spraví.
,,Ďakujeme, vaše veličenstvo," uklonila sa Vivienne. Ja som sa snažila nesmiať na tom ako Wace pretáčal očami a vyplazil na nás jazyk. Očividne bol rád, že si jeho teta všímala niekoho iného ako práve neho.
Všetci sme zamierili smerom k jedálni, nikto takmer nič nehovoril, iba sem tam som počula niečo sa spýtať Asiah. Trochu ma prekvapilo keď sme nezabočili smerom k jedálni v, ktorej sme zvykli jesť. Táto bola bližšie a bola väčšia ako tá na, ktorú som zvyknutá, takže sa sem všetci v pohode zmestíme za jeden stôl. Austin mi odsunul jednu z dvoch stoličiek za vrchom stola. Potichu som sa mu poďakovala a sadla si. Potešilo ma, keď som zistila, že Vivienne nesedí blízko ku mne, čoho som sa trochu obávala, pretože väčšinou, keď upíri obedujú, alebo jedia tak vždy sedia podľa ich postavenia. Namiesto nej pri mne sedela Elizabeth, moja stará mama a oproti nej bol starý otec.
Slúžky priniesli polievku v troch strieborných misách a postavili sa k dverám. Natiahla som sa po naberačku a nabrala si zo slepačej polievky. Usmiala som sa na Asiah, ktorá sa neposedne vrtela na stoličke, kým jej jej mama naberala z polievky.
,,Ela," oslovila ma milo Elizabeth, ,,chcem aby si vedela, že nezazlievame Samanthe to čo urobila, už nie." Prikývla som a odvrátila od nej pohľad, mala to byť síce moja rodina, ale nikoho z nich som doteraz ani nepoznala. Rýchlo som si rukou zotrela slzu, ktorá sa mi chcela skotúľať po líci.
,,Mali sme ju radi, vieš," opýtala sa ma rečníckou otázkou, ale mne to len nahnalo do očí slzy. Nechcela som teraz myslieť na mamu a ona mi ju silou mocou teraz pripomína.
,,Veľmi sa na ňu podobáš," šepla a chcela sa dotknúť mojich vlasou, ale ja som sa vyhla jej ruke tým že som sa nahla na opačnú stranu. Rýchlo som si zotrela slzy a chytila svoju lyžicu do ruky. Musela som myslieť na niečo iné, nesmiem sa tu strápniť tým, že sa rozplačem. So zavretými očami som si dala do úst prvú lyžicu a asi po tisíci krát pochválila v mysli kuchárky ako vedia dobre variť. Všetci ostatný sa medzi sebou rozprávali iba náš koniec stola bol tichý. Austin ma pod stolom chytil za ruku, vďačne som sa na neho pozrela. Musím prežiť ešte druhý chod a bude to v poriadku. Nepokojne som podupkávala nohou o zem a sem tam sa na niekoho pozrela. Elizabeth vyzerala trochu ublížene, ale to neznamenalo, že ju budem hneť ľutovať.
,,Nia, nechcela by si si ísť so mnou zajazdiť na koňoch?" spýtala sa malá Asiah. Prekvapene som sa na ňu pozrela, je taká malá a už vie jazdiť.
,,Prepáč, dnes nemôžem. Je mi to ľúto, ale doktor povedal, že by som sa nemala priveľmi namáhať," usmiala som sa na ňu a pri spomienke na včerajšok, ktorý sa mi zdal príliš ďaleko mnou prešla slabá triaška.
,,Tak niekedy inokedy," povedala sklamane až ma pichlo v hrudi, keď som zbadala jej smutný pohľad. No vedela som, že aj keby som sa ten zákaz snažila porušiť niekto by mi to celkom určite prekazil.
,,V pohode?" spýtal sa ma kráľ, keď odnášali taniere a nosili druhé jedlo.
,,Hej," vydýchla som a oprela sa o stoličku.
,,Keď sa všetko utrasie, pôjdeme," sľúbil mi. Pozrela som sa naňho s otázkou v očiach, ktorú hneď pochopil. Pýtala som sa ho čo ak to neprežijeme.
Musíme. Zaznela mi v hlave jednoznačná odpoveď.
Po obede všetky ženy odišli do dámskeho salónika, kde sa rozprávali. Mňa si hneď odchytila Vivienne, ktorá si nemohla odpustiť dlhú prednášku na tému, nestrápňuj svoj rod. Počas celého jej monológu som mala nenormálnu chuť niečo nepekné jej vykričať. Nie nestarala som sa o to či strápnim ju, ja nechcem robiť hanbu hlavne sebe.
Našťastie ma od nej zachránil Thomas, ktorý si ani neuvedomil to, že tým, že do miestnosti strčil svoju hlavu pripútal na seba pozornosť Vivienne, ktorá naňho hneť vyletela s tým, že ako sa opovažuje vstupovať do dámskeho salónika. Vtedy som využila príležitosť a vytratila sa dverami pre služobníctvo. Keď som sa dostala na jednu z hlavných chodieb, vydýchla som si a sadla si na schody. Hrala som sa s krátkymi vláknami koberca a opierala sa o stenu. Nemyslím, že by ma to našli.
,,Čau, čo ty tu?" prisadol si ku mne Wace.
,,Ale nič, zdrhám pred vašou tetou," vzdychla som si a pozrela sa naňho.
,,Je to aj tvoja teta," pripomenul mi. Prekrútila som očami a pokrútila hlavou.
,,Krv neznamená rodinu," povedala som mu monotónne. Niektorí toho boli živým príkladom.
,,Hmm, to máš pravdu," pokýval hlavou a oprel sa rukami o schod za ním, ,,ale Vivienne taká vždy nebola, iba posledné jeden a pol storočie."
,,Ako to myslíš?" spýtala som sa ho, pretože osobne som si nevedela nijako predstaviť milú Vivienne.
,,Odkedy Frederick zomrel," povedal.
,,Ja som si myslela, že upír nemôže prežiť, keď," nedopovedala som, pretože ma prerušil.
,,Väčšinou nemôže," opravil ma a pozrel sa kamsi do diaľky, ,,môže sa to stať, no nikto nevie pravú príčinu. Ale všetci zostanú zatrpknutý až do smrti, poviem ti radšej by som to vzdal ako znepríjemňovať život sebe aj svojmu okoliu."
Ticho sme sedeli očividne každý ponorený do svojich myšlienok. Potichu nehlasne som dýchala a hlavou sa zase opierala o stenu. Znovu a nie posledný krát som si hovorila, do čoho som sa to preboha dostala. Myslím si, že do konca života mi nikto nepovie dostatok informácií, o tom kto sú, na to aby to bolo naozaj všetko.