Austin
Po skončení večierku na moju počesť, privítania nového kráľa, som odviedol Elu do našej izby. Vyzerala, že ani poriadne nevnímala. Väčšinou sa opierala o mňa a sem tam sa zatackala. Musela byť poriadne unavená. Ani som sa jej nečudoval bolo niečo po druhej ráno a ľudia asi nie sú zvyknutý tak dlho nespať.
Potichu som za sebou zavrel dvere a sledoval ako sa rovno zrútila do postele. Skrčené obočie sa mi vyrovnalo a ja som sa slabo zachechtal. Ryšavé vlasy sa jej rozprestierali vo vejári okolo hlavy, viečka mala elegantne spustené a ústa mierne pootvorené.
Nie raz som sa pristihol ako hľadím na jej pery, alebo krk. Toto muselo prestať. Pohol som sa od dverí a zmizol za dverami kúpeľne. Necítil som sa inak ako inokedy nie tu iba s ňou v izbe. Akoby sa nič ani nezmenilo. Ale za dverami tejto izby som musel byť kráľom. Musel som si dávať pozor na to ako sa tvárim, ako sa správam, akým tónom hlasu hovorím a ako sa vyjadrujem. A jediná chyba pred nesprávnym upírom by mohla všetko pokaziť. Na pleciach som mohol cítiť váhu mojej zodpovednosti za celý upírsky druh žijúci v Európe.
Opláchol som si tvár a osprchoval sa. Bolo zaujímavé ako sa dajú utriediť myšlienky pod prúdom teplej vody. Nenáhlivo som si obliekol pyžamové nohavice a vybral sa naspäť do spálne za mojim dievčaťom. Potichu som zavrel dvere, tak aby som ju nezobudil, a pozhasínal všetky svetlá. Keď som si k nej sadal na posteľ nepokojne sa pomrvila. Vďaka môjmu dobrému zraku som videl ostro aj v tme.
Vyzul som jej lodičky, ktoré vyzerali na môj vkus veľmi nepohodlne a zvliekol jej vrchnú časť šiat, ktorý tvoril aj napevno utiahnutý korzet. Zostala len v čisto bielych šatách čo mala pod zdobeným vrchom, jednak aby jej vonku nebolo až tak zima a aby sa nestalo, že by ju vrchná časť škriabala. Bohužiaľ pri takýchto udalostiach sa podľa etikety musia nosiť šaty pripomínajúce minulosť. Látku som prevesil cez operadlo stoličky a ľahol si k nej. Keď som si pokladal hlavu na vankúš, Ela sa ku mne otočila a podvedome si obmotala ruku okolo mojej hrude. Nežne som sa na ňu pozrel a odhrnul jej vlasy z tváre. Bola nádherná ešte aj keď spala. Pousmial som sa a objal som ju okolo pásu. S tvárou v jej dlhých ryšavých vlasoch vdychujúc jej vôňu som zaspal.
Moje citlivé uši zachytili nepríjemný zvuk, čo ma donútilo zavrčať. Kto takto skoro otravuje. Pomyslel som si nahnevane. Neochotne som vstal z postele a zobral do rúk telefón. ,,Alex?" ozval som sa, keď som zodvihol. ,,Prepáč, že ruším. Naši muži našli na okraji lesa niečo veľmi znepokojujúce, radšej by som ti to povedal osobne," hovoril rýchlo a zreteľne. ,,Dobre, hneď som tam. Položil som a už na seba obliekal čierne rifle. Nemal som ani tušenia čo sa mohlo stať. Jediné čo som vedel bolo to, že za tým museli stáť Moros, kvôli nikomu inému by sa ma nikto neodvážil zobudiť. Zapol som si gombíky na bielej košeli a vložil si mobil do vrecka. Neisto som sa pozrel na stále spiacu Elu. Prikrývku som jej posunul vyššie a dal jej bozk na čelo.
Zatvoril som dvere od našej spálne. Dvaja muži stojaci pred dverami sa mi hneď ako ma zbadali poklonili s rukou na srdci. Kývol som hlavou a otočil sa ku Joshovi. Bol najspoľahlivejší akého som poznal. ,,Josh, stráž tieto dvere a dávaj pozor aby nikto nevošiel. Ak sa Ela zobudí a bude niekam chcieť ísť choď s ňou." Josh vážne prikývol. ,,Áno, môj pane."
,,Vaše veličenstvo, niekam idete?" odvážil sa spýtať Lucien. Bol s mladších vojakov, ale vedel excelentne robiť svoju prácu a vo výcviku patril medzi najlepších. S chladnou tvárou som prikývol. ,,Nemal by som ísť s vami aby sa vám nič nestalo?" Po tejto otázke som mal čo robiť aby som mu niečo nezlomil. Kútikom oka som zazrel ako sa Josh napäto narovnal.
Uprel som na nováčika prísny nahnevaný pohľad. Neodvážil sa pohnúť ani brvou, jediné čo spravil bolo, že sklopil svoje oči k zemi. ,,Toto si zapamätaj, Lucien," prehovoril som potichu. ,,Nie si tu od toho aby si chránil mňa. Ja sa viem ochrániť lepšie akoby si to dokázal ty, alebo hocikto iný," zavrčal som. ,,Dávajte pozor na budúcu princeznú, ak by sa jej niečo stalo odskáčete si to, rozumiete?"
,,Ale pane," snažil sa namietať Lucien. To má vážne takú zadubenú hlavu? Josh pokrútil hlavou smerom k nemu.
,,Rozumiete?" zopakoval som a prepálil pohľadom Luciena.
,,Áno, vaše veličenstvo," povedali zborovo. Otočil som sa a rázne kráčal chodbou rovno do pracovne. Lucien ešte nevie ako sa má ku kráľovi správať, ak nechce skončiť mal by sa to čo najskôr doučiť. Rozrazil som dvere od pracovne. Alex okamžite vstal a hneď za ním aj členovia rady. Všetci sa úctivo poklonili a posadali si na stoličky okolo dlhého stola. Sadol som si za vrch tam kde mal pôvodne miesto môj otec. ,,Tak čo sa deje?" prerušil som ticho chladným hlasom. Nesmel som dať najavo židne emócie, či už postojom, hlasom alebo výrazom. ,,Muži na stráži, objavili desať tiel na okraji lesa za Imoratalises, vaše veličenstvo," odpovedal mi najstarší člen rady, Gaspard. Mal vyše osemsto rokov a kedysi býval pravou rukou môjho otca. ,,Ľudia alebo naši?" Položil som ďalšie zásadnú otázku. Dúfal som, že medzi nimi nebudú upíri, už len z dôvodu, že som za nich všetkých zodpovedný a mal by som svojich poddaných udržať v bezpečí.
,,Ľudia aj upíri, pane." odpovedal úprimne Iver. Iver mal dlhšie čierne vlasy a neprirodzene bledo modré oči, ktoré sa na chvíľu pozreli na mňa, ale nie na dlho. Ruky som zovrel do pästí a zaťal zuby aby som zabránil výsunu tesákov, ktoré sa chceli ukázať. ,, Je tam aj odkaz, pre vás," Alex po mojej pravici podľa etikety prešiel na vykanie a oznámil mi ďalšiu skutočnosť. Kývol som hlavou a zapozeral sa na každého člena desaťčlennej kráľovskej rady.
,,A prečo tu teraz sedíme namiesto toho aby sme to išli prešetriť?" opýtal som sa udivený tým ako sa správajú. To si zo mňa robia srandu, vonku zomreli upíri a oni tu o tom chcú len kecať.
,,Vaše veličenstvo, váš otec by nikdy nedovolil aby ste tam išli takto krátko po vražde. Čo by sme robili ak by sme stratili kráľa bez právoplatného následníka." Ozval sa Charles, ktorý bol neslávne známy svojou otvorenou povahou.
„Nie som už dieťa a bol by som rád keby ste si to začali uvedomovať," odpovedal som Charlesovi zdanlivo pokojne, no to mu očividne dodalo až nemiestnu odvahu.
„Môj pane, s prepáčením, ale váš otec by nesúhlasil. Bol by určite nemilo prekvapený roz..." nenechal som ho dohovoriť. Prudko som vstal tak, že sa stolička za mnou prevrátila.
„Ako sa opovažuješ takto ma poučovať a spomínať pri tom môjho otca," prehovoril som zo smrteľným tónom. Cítil som ako sa mi vysunuli tesáky a moje oči boli dozaista sčernené hnevom. Charles sklopil zrak a potichu povedal ospravedlnenie.
„Dúfam, že sa to už nikdy nebude opakovať," oznámil som a pozrel sa na Alexa so Sebastianom. „Alex zober mužov a choďte na to miesto. Sebastian ty vyber bojovníkov čo budú strážiť Imortalises. Iver zabezpeč zámok. Lucas ty sa postaraj o podzemné chodby. Ostatní, je to na vás môžete ísť s nami, alebo zostať tu a tváriť sa, že máte post člena rady len na okrasu." porozdával som im jasné inštrukcie. Kľudne to mohla byť iba pasca na vylákanie nás všetkých s paláca, ale to sa im nepodarí.
Rýchlymi krokmi nasledovaný Alexom som opustil pracovňu.
„Jeden deň kráľom a už máš takéto povinnosti," poznamenal Alex. Mal pravdu takto som si nikdy nepredstavoval, že budú hneď prvé dni vládnutia Európe také rušne. Chcel by som aby tu mohli byť rodičia. Ale nemôžu, toto musím spraviť sám. Ako som povedal v pracovni.
Je na čase stať sa dospelým.
„Koľko upírov zomrelo?" ignoroval som jeho poznámku.
A pokračoval ďalej sviecami osvetlenou chodbou.
„Piati," Alex mi odpovedal stručne, nepridával žiadne podrobnosti.
„Takže piati a piati. Nemyslel som si, že Moros sú taký férový." zavrčal som znechutene. Raz si to všetci do jedného odskáču tak, že sa z toho najmenej tisíc rokov nevymotajú. Práve odsúdili svoje rodiny.
O pár minút som už štartoval môj čierny Range Rover a vychádzal z kráľovského sídla. Alex s nejakými bojovníkmi išli dvomi autami za mnou. S rukou na volante som sa načiahol pre mobil na palubnej doske a vytočil číslo Zentara. Mali by vedieť čo sa tu deje, keďže sú teraz všetci možno v smrteľnom nebezpečenstve.
,,Čo do pekla chceš, Austin o tretej ráno!" skríkol na mňa po pár minútach stíšený Zentarov hlas so silným ázijským prízvukom. ,,Hrabe ti?"
,,Zentaro," oslovil som ho rázne. ,,Počúvaš?"
,,Hovor," povedal podráždene. V skutočnosti som ho chápal cítil som sa podobne, keď ma vyrušil Alex. Pozeral som na cestu a sem tam zatočil v zákrute, ktorých tu teda bolo hojne.
,,Máme problém, Moros o sebe dali vedieť. Pravdepodobne sa dozvedeli, že som sa stal kráľom," oznámil som mu najpokojnejšie ako to šlo.
,,Čo tým chceš povedať?" spýtal sa potichu.
,,Môžete byť v ohrození," tuho som zovrel volant a prudko ho stočil v zatáčke. Na druhej strane telefónu zostalo ticho.
,,Kde si?" ozval sa nakoniec. Na pár sekúnd som zavrel oči kým som odpovedal.
,,Nie som v sídle, riešime to."
,,Si ty normálny? Chcem sa s tebou okamžite stretnúť aby som ti mohol zabodnúť drevený kôl do hrude." zavrčal kráľ Ázie a pokračoval v japončine. Teraz som rád, že nie som v jednej budove s ním. Vždy keď predo mnou prešiel do japončiny bol na smrť vytočený. Ale to by som kľudne mohol byť aj ja. Aj mňa to nenormálne hnevá, že mi zabíjajú mojich upírov. Že dievča, ktoré mám rád dokonca ľúbim môže každým dňom zomrieť. Že mi zabili rodičov. Ale všetko som to držal v sebe. Nezačal som vyvádzať a kričať niekomu kto ledva rozumie po francúzsky do telefónu. Myslím si, ale, že by som na to mal sakra plné právo.
,,Viem, že si na mňa nahnevaný, že som ohrozil teba a tvoju manželku, ale..." nestihol som dokončiť, lebo ma prerušil.
,,Nie, Augustín. Ty si práve ohrozil nielen moju manželku, ale aj moje dieťa!" zavrčal. Živo som si vedel predstaviť ako by na mňa ceril tesáky. Počkajte chvíľu. Dieťa?
,,Li je tehotná, ty idiot!" Úplne sa mi zastavil po tejto informácií pochod mojich myšlienok, že reaguje prehnane.
,,Prepáč," ospravedlnil som sa.
,,Ak sa im niečo stane, Austin. Nikdy ti neodpustím," zavrčal do telefónu a zložil. Hodil som telefón na sedadlo spolujazdca a nahnevane buchol rukou do volantu. O pár minút som zastal na úzkej poľnej ceste, keď som vystupoval nezabudol som za sebou zabuchnúť dvere a rezkým krokom som sa vydal za bojovníkmi. To čo som pred sebou uvidel mi vyrazilo dych. Nie kvôli desiatim telám váľajúcimi sa po vlhkej lesnej pôde. Ale kvôli dvom čo boli pripútaný o stromy oproti sebe. Bola to žena a muž. Žena bola podľa pachu krvi na sto percent vyvolená a iba ju zabili oni. U toho upíra by ľudský lekári pravdepodobne povedali, že dostal infarkt. Aj keď upír by nikdy na infarkt nemohol zomrieť. Od hrôzy mi zamrelo srdce, keď som uvidel do kmeňa vyryté jednoduché slová: Budeš na jeho mieste, kráľ môj. Ten čo to písal musel mať riadnu dávku sarkazmu, keď použil to oslovenie.
Ela, zaspätkoval som dozadu hľadajúc mobil vo vrecku. ,,Austin, čo sa deje?" chytil ma za plece Alex. ,,Chcú mi zabiť Elu," hovoril som to ako úplnú novinku. Iba vedieť to je iné ako to mať potvrdené.
,,Preto ich musíme zničiť. Aby sa to nikdy nestalo." povedal s pohľadom upreným na výjav pred nami. srdce mi prestávalo biť len pri predstave, že by o ten strom bola pripútané Ela úplne bez života. Zaťal som päste a z celej sily udrel do stromu. Nevšímal som si, že mi ihličie popadalo tým nárazom na hlavu.
,,Budú pykať, Alex. Už iba za myšlienku na to," zavrčal som a konečne vylovil mobil z vrecka. Vytočil som Elino číslo, ale nezdvihla mi to. Dúfal som, že to bolo iba pretože ešte spala. Ale aj tak ma zvnútra pomaly zožieral strach. Dúfal som, že mám pravdu.
,,Skús zavolať Lucasovi, alebo Sisi možno je s nimi, alebo sa pri najmenšom môžu ísť pozrieť či je v poriadku." navrhol Alex. Obloha za nami sa už začínala sfarbovať do rúžova čo značilo, že čoskoro sa ukáže aj slnko.
Volal som najmenej trikrát Lucasovi a ani raz to nezdvihol. Nervózne som sa prechádzal sem a tam zatiaľ čo som sa snažil dovolať Sisi. Tá mi to konečne zdvihla.
„Ahoj," keď ma zdravila na jej hlase bolo počuť, že zíva.
„Sisi počúvaj mohla by si sa ísť prosím ma Elu či je v poriadku?," požiadal som ju rovno. Alex sa na mňa skúmavo pozeral a ústami mi naznačil otázku: Čo?
,,Jasné, počkaj chvíľku." Čakal som kým sa ozve a pritom pohľadom prehľadával stromy. Jediné čo som videl bolo pár aut na ceste. Nič nezvyčajné. Bojovníci začali upratovať telá čoho neklamný znak bol aj zápach, ktorý mi bez ľútosti vnikol do nosa.
,,Sisi?" oslovil som ju, keď sa mi zdalo, že už dlho neodpovedá. Stále nič. ,,Sisi." zopakoval som. Alex mi z ničoho nič vytrhol mobil z ruky a aj on vyslovil Sisine meno. So všetkými napnutými svalmi v tele som čakal čo povie.
,,Čo sa stalo?" Alex povedal do telefónu. Mal som pocit akoby mi išli vybuchnúť všetky nervy v tele. ,,Tak to povedz mne Sisi," začul som ako jej potichu dohováral a vtedy som si potvrdil, že sa niečo deje.
Počul som ako prudko vyrazil dych z úst a pozrel sa na mňa, keď mi vracal telefón. „Ela zmizla," povedal a okamžite medzi nami vytvoril päť metrový odstup. A mal šťastie inak by namiesto stromu všetko schytal on. Udieral som pokiaľ mi nezačala po hánkach stekať krv. Zahojilo sa to do pár minút. Teraz som mal oči určite uhľovo čierne a mal som pocit akoby som jedným pohľadom mohol zabíjať.
Prudko som sa zvrtol a razil si cestu naspäť k autu. Upíri mi išli z cesty, mali šťastie, teraz som nemal chuť sa s niekým zapodievať.
Musím ju nájsť a v poriadku.
Na ničom inom mi nezáležalo, keď som prudko točil auto naspäť k sídlu. Ručička na tachometri nebezpečne stúpala k deväťdesiatim kilometrom za hodinu.
Za pár minút som prešiel cez bránu na pozemok a zaparkoval rovno pred hlavnými dverami. Neobťažoval som sa ani s vypínaním motora. Všetky schody som bral po troch, akoby mne samému možno išlo o život. Aj keď v podstate je to pravda. väčší strach som mal o Elu. poriadne som ani nevnímal ako som sa dostal do podzemia. Až keď som sa otočil zbadal som dvoch bojovníkov stojacich za mnou. Okamžite sa poklonili na znak ústy a naďalej sa pozeraly pred seba.
,,Nájdite princeznú Elu," rozkázal som im pevným hlasom, keď sa neuráčili rozhýbať mal som ich oboch chuť prizabiť za takú zadubenosť nepočúvnuť na prvý krát rozkaz kráľa. ,,Nerozumeli ste," opýtal som sa ich stále tým istým hlasom, ale výraz v mojej tvári prezrádzal, že som im to nepovedal zrovna priateľsky. Pozreli sa opäť na seba.
,,Môj pane, princeznú Aisling," odvážil sa nižší z nich pozrieť mi do očí. Prudko som ho chytil za golier a prirazil k stene. Hľadel na mňa z doširoka roztvorenými očami, ale neodvážil sa brániť. To je jedno bezvýznamné plus odo mňa. ,,Nájdite sakra moju predurčenú," sykol som mu výhražne do tváre.
,,Ako si želáte, vaše veličenstvo," zachrapčal. Pustil som ho na zem a pokračoval k môjmu pôvodnému cieľu rýchlym krokom.
No len čo som sa objavil pred dierou v stene, čo mala byť dverami, predstavil som si ako tam ležali moji rodičia. Nedokázal som sa pohnúť nič. Takmer by som zabudol čo sa tu stalo. Ale teraz už nie, všetko sa vrátilo naspäť. Všetky tie obrazce toho čo sa tu udialo.
Prebralo ma až vibrovanie mobilu v mojom vrecku na čiernych rifliach.
„Áno, Sebastian," ohlásil som sa môjmu druhému najlepšiemu priateľovi akého som kedy mal. Tým, že je v kráľovskej rade určite vie čo sa deje.
„Musíš prísť k vašej spálni," povedal naliehavo, ale čosi v mojej hlave zistilo z jeho tónu hlasu, že mojej dušičke nikto neublížil. Nepozrel som sa už na to miesto a otočil sa na odchod.
Vzdialenosť medzi podzemnými chodbami a našou spálňou som prekonal svojou nadprirodzenou rýchlosťou, pre človeka. Dokopy to trvalo nejakých päť sekúnd.
Dvere boli otvorené a pri nich všetci členovia rady vrátane nadmieru zaujatého vládcu Ameriky, Kierana. Už mu všetko povedali, aspoň vysvetľovanie nezostane na mne.
Sebastian, ktorý stál pri jednej z komôd sa otočil na mňa so súcitným pohľadom. Ja som však očami hľadal čo ich tak zaujalo. Čochvíľa som to aj našiel. Bol tam poskladaný kus papiera. Prikročil som ku komode, prstami som chytil roh a zdvihol ho. Vypadol z neho strieborný úzky prstienok s ružou. Ela. Neopustila ma. Neodišla iba tak však nie? V mysli som už panikáril.
Počas čítania listu napísaného Elinym krasopisným písmom som čoraz viac zatínal sánku a ruky v päste, že sa čudujem, že som si nepretrhol kožu na dlaniach. Pichlo ma v srdci, akoby mi tam niekto z celej sily bodol kôl. Absolútne nekráľovsky som sa zviezol na kolená, stískajúc v ruke jej prsteň.
Neriešil som, že na mňa členovia rady hľadia ako na zviera v cirkuse. Ja som si iba jednou rukou zvieral miesto, kde malo byť srdce.
Nechcel som povedať, že utiekla. Vedel som aký je za to trest, hlavne keď je súčasťou nejakej dohody a je si toho plne vedomá. Ale zistia to skôr či neskôr. Ten kto jej pomohol si to pekne odskáče. Zaťal som zuby a postavil sa odhodlaný čeliť mužom z ktorých niektorý doslova prahli po krvi.
,,Viete čo sa stalo vašej predurčenej veličenstvo?" spýtal sa na rovinu Nathan stojaci pri Kieranovi. Nathan je Sebastianovým otcom, ale povahou sú úplne na inej úrovni. Nathan je vypočítavejší než sa na prvý pohľad zdá. Taktiež mi unikalo čo tu robí, keď členstvo v rade predal svojmu synovi.
,,Ela utiekla," oznámil som. V hlave mi hučali myšlienky ako zabrániť aby sa jej rada nesnažila za to nejako ublížiť. A bolo to iba mojou vinou, to ja som napísal tú dohodu, že sa stane mojou manželkou čo najkratšie po korunovácií. Preto ju zatiaľ nemôžem hľadať, kým to nevyriešim. A na druhej strane stálo srdce, ktoré mi kázalo okamžite ju nájsť a priviesť naspäť. V hlúčiku pri dverách si po mojej odpovedi začali šuškať, niektorý aj krútili neveriacky hlavami.
,,Mali by sme ju okamžite priviesť naspäť," nahlas povedal svoje myšlienky opäť nahlas. V očiach sa mu zablysol škodoradostný pohľad. Milo som sa naňho usmial, ale oči som mal tvrdé a čierne.
,,Pokiaľ viem, nie si členom rady, Nathan," tentoraz som si ja neodpustil škodoradostný úsmev, ktorý mi prekazil Kieran. Tým, že bol najstarší z terajších kráľov jeho slovu sa prikláňalo viac upírov než by malo. Tým nemyslím len jeho svetadiel. ,,Má pravdu," skomentoval to len tak ledabolo a opäť si nasadil svoj typický výraz, ktorý by odstrašil každého kto ho nepozná aspoň z polovice tak dobre ako ja. Ostaní začali prikyvovať akoby každý z nich mal ten istý názor. Nejako zabúdajú kto je ich kráľom. Výhražne som zavrčal na Kierana, ktorý dal očividne len zo srandy ruky nad hlavu.
,,Ja sa len bojím, aby sa tvojej družke tam vonku nič nestalo," bránil sa. ,,Nemusíš na mňa hneď vrčať."
,,S tým, že ju ja privediem späť súhlasím, ale mám jednu otázku na vás." Naschvál som zdôraznil slovo ja. Ak by sa v ich hlavách zrodil plán nájsť ju a dovliecť na vlastnú päsť. ,,Čo hodláte spraviť, keď sa vráti naspäť?"
,,Budeme postupovať podľa zákonov, v takomto prípade, samozrejme." Victor, bývalí tieň Nathana. Varoval ma pred ním otec a aj ja sám som zistil o ňom svoje. Má síce dvoch synov, ale prenechať miesto staršiemu z nich sa ešte neuráčil. Očividne mi chce znepríjemňovať život ako môjmu otcovi.
Sebastian prišiel ku mne obzrel sa na skupinu vo dverách. ,,Nechceš im dovoliť telesný trest, však nie?" povedal potichu. Len som mu na to pokrútil. Rád čiernej ruže by mal pre toto jednoznačný trest, jednoduché a pri tom veľmi nepríjemné. Odobratie najväčšieho možného množstva krvi. Na mesiaci by zobrali danej osobe zrak. A my máme vypálenie nášho erbu na predlaktie. Teraz by som najradšej toho idiota čo vymyslel tento zákon zabil a roztrhal na najmenšie kúsky.
,,Zamietam vám čokoľvek čo by jej ublížilo, samozrejme dohoda sa dodrží," ozval som sa pevný hlasom a pohľadom prebodol každého kto sa na mňa pozrel.
,,Z akého dôvodu, môj pane?" Pozrel som sa na Victora a potom na Nathana, ktorý sa tu ešte stále obšmietal ako prízrak.
,,Ktorý z vás by dokázal ublížiť svojej predurčenej?" spýtal som sa ich jednoduchú otázku. Niektorý sa očkom pozreli na Kierana, ktorý opäť stuhol a výraz mu skrivil smútok. Šesťsto rokov túži po svojej predurčenej a stále ju nenašiel. Vedel som, že práve preto je taký aký je. Rodičov mu zabili ľudia, ktorý sa nazývali lovcami a okrem svojej staršej sestry nemal nikoho. Aj tá s ním neudržiavala blízke kontakty. Sledoval som ako sklopili oči. Victor sa pozeral pred seba, ale nezaujal žiadny postoj.
,,Vaše veličenstvo, včera ste prisahali, že budete dodržiavať zákony," odvážil sa mi pripomenúť Nathan.
,,Ja ich však neporušujem, Nathan. Neexistuje náhodou zákon aj na to, že na predurčenú člena aristokracie nesmie nikto položiť ruku?" Tento zákon je viac menej rokmi zabudnutý a keď ho aj niekto poruší väčšinou sa to nejako priveľmi nerieši. Proste si to vyriešia v súkromí a to, že potom zostane aspoň jeden dotlčený nikoho nezaujíma.
,,Navyše musíme zobrať do ohľadu to, že moja predurčená je stále ešte mladá aj na upírske aj ľudské pomery. Navyše sa narodila ako človek, nie je normálne, že sa mohla zľaknúť?" položil som rečnícku otázku.
,,A čo tajomstvo našej existencie, nevyzradí ho na jej malom výlete?" zasmial sa Victor, a niektoré indivíduá spolu s ním. Pekné vedieť čo si myslia o našom hlavnom zákone.
,,Ale prosím ťa aký človek by jej už teraz veril," podpichol ho absolútne neformálne Sebastian.
,,Navrhujem aby sme sa presunuli naspäť do pracovne a doriešili to tam, môj pane," po prvýkrát sa ozval Iner s veľmi dobrou poznámkou. Síce nikto z nich nevstúpil do miestnosti ak nerátam Sebastiana a Kierana, ale nechcem si pripomínať ich tváre aj keď prídem sem.
Prešiel som okolo nich, všetci sa vybrali za mnou. Aké prekvapivé. Pomyslel som si sarkasticky. Išli za mnou ako zatúlané šteniatka.
Keď sme sa dostali do pracovne hneď začali medzi sebou nahlas diskutovať. Sem tam som začul slová ako kráľ, zákony, tradície, Ela, útek... Rozhodne sa mi nepáčilo ako nazvali Elu bez hocijakého úctivého oslovenia.
Kieran sa pobavene opieral o stenu a sem tam ma potešil posmešným pohľadom. Niet divu, veď jeho rada musí byť veľmi disciplinovaná ak upíri v nej nechcú skončiť bez vnútorných orgánov. Kieran by takéto správanie nestrpel a ani mne sa to nijako nepáčilo.
Prudko som odsunul stoličku na mojom čestnom mieste. Iba nepatrný zvuk zaručil, že sa na mňa upriamili všetky oči v miestnosti a uvedomili si, že už nie je čas na búrlivé dohadovanie. Sadol som si a vážne sa na všetkých pozrel.
,,Rád by som vedel na čo ste prišli," oznámil som im na rovinu, aj keď som vedel, že ich názor aj tak v ničom nezaváži.
,,Mali by ste nájsť vašu predurčenú, môj pane. Kráľa nesmieme ohroziť kvôli dievčaťu," odhodlal sa povedať svoj názor Charles. Samozrejme boja sa len o to aby sa pokrvná línia môjho rodu zachovala a udržala pri vláde. Vidia mňa a moju rodinu ako súčasť večnej tradície. Nezáleží im či sa El vráti domov živá a zdravá, nie, ich zaujíma iba preto, že naše duše osud spojil.
,,Súhlasím, mali by ste sa oženiť a postarať sa o ďalšieho následníka, veličenstvo," pritakal Victor.
,,Čo keď ju dovediem naspäť?" položil som otázku na, ktorú by väčšina odpovedala odpoveďou, ktorá by sa mi nepáčila. Každému som sa pozrel do očí a tým im vyslal tiché varovanie, že by nebolo správne nepremyslieť si odpoveď. Chvíľu som sa pohľadom zastavil na Lucasovej prázdnej stoličke. Kde do čerta je?
,,Ja na treste netrvám, môj pane," ozval sa okamžite Iner.
,,Podľa môjho názoru trest nepripadá do úvahy vzhľadom na to, že je to vaša predurčená," po prvý krát niečo povedal aj Alex. Sebastian prikývol na súhlas. Nemohol som si nevšimnúť ako sa Victor zamračil, istotne pôjde žalovať Sebastiánovmu otcovi. Som odhodlaný využiť hocijaký dôvod aby som ho vyhodil z rady.
,,Vaše veličenstvo, ako kráľ by ste mali dodržiavať zvyky." Chladne som sa pozrel na Anthonyho a zaťal sánku. Z tejto hlášky by si mohla polovica rady spraviť mantru. Victor bol radšej ticho, zrejme si uvedomoval, že jeho postavenie drží na vlásku.
,,Ja navrhujem dodržať zvyky, ale namiesto trestu pripraviť čo najskôr svadbu. Však už len to bude pre ňu istá obdoba trestu." Tento názor sa mi popravde zdal byť celkom prijateľný a mohli by ho ľahšie prijať aj ostatní.
,,Kto súhlasí s týmto návrhom?" spýtal sa Alex vehementne. Väčšina rúk sa zdvihla aj, keď neisto. To stačilo aby som mohol urobiť konečné rozhodnutie a skončiť to tu.
,,Je dohodnuté. Môžete ísť." oznámil som im a ako prvý opustil pracovňu.
Idem si po teba dušička.