Keď skončila hudba zatočil ma a ja som mu pristála bezpečne v náručí. Pevne ma objal, akoby vedel že sa chystám utiecť. Popravde teraz som ani nechcela, ale nechcem sa ani vydávať zatiaľ nie. Tuhšie ma stisol a zaboril si hlavu do mojich vlasov.
„Prepáč mi to ako som sa k tebe správal," povedal ticho. Omotala som si okolo jeho krku ruky a oprela sa o jeho hruď.
„Ja to chápem, bolo ti smutno," šepla som smutne. Kvôli mne.
„Ale to nebol dôvod aby som ťa ignoroval," hovoril a pritom ma stále nepustil z objatia.
„Bol to tvoj spôsob ako sa s tým vyrovnať. Nehnevám sa na teba za to," povedala som.
„Aj ja sa ti chcem ospravedlniť." šepla som. Bol ticho akoby tušil čo poviem.
„Prepáč, bola to moja vina." sklonila som hlavu. Cítila som ako mi slzy stiekli po lícach, ale neutierala som si ich.
„Ela," šepol previnilo. „Nebola to tvoja vina."
„Sám si mi to povedal," povedala som plačlivým hlasom. „Vtedy tam dole."
„Bol som nahnevaný, nerozmýšľal som. Ublížil som ti?" šepol previnilo. Spomenula som si ako ma chcel udrieť, aký bol nahnevaný.
„Nevadí Austin, mne to nevadí," klamala som ten strach ma zožiera zvnútra aj teraz. Nechcela som na to myslieť, ale myslím, že Austin sa o tom chce rozprávať.
„Na chvíľu pôjdeme do väčšieho súkromia, súhlasíš?" Nedal mi čas na odpoveď podobral mi kolená, chytil popod lopatky a zodvihol. Hlavou som sa opierala o jeho rameno. „Chyť sa."
Spravila som čo hovoril. Preskočil so mnou zábradlie a zoskočil dolu. Mala som čo robiť aby som zadržala výkrik. Bolo to naozaj vysoko, ale on spolu so mnou bezpečne pristál na nohách. Neregistrovala som ako si so mnou sadol na lavičku rovno pod terasou, iba som sa k nemu túlila.
„A teraz mi neklam, potrebujem vedieť či som ti neublížil." povedal potichu. Jeho prsty prešli po reznej rane na krku a ja som sebou reflexívne mykla.
„Nemyslel som, nie myslel som len na seba. Prepáč mi všetko."
Bolestne som privrela oči a obviazanú ruku si pritiahla na hruď. Nepáčilo sa mi spomínať na to.
„Iba si ma vystrašil. Veľmi vystrašil," šepla som.
„Zľakla si sa, že ťa chcem udrieť?" pýtal sa ďalej. Posadila som sa vedľa neho. Pozerala som sa do ozdobných kríkov pred nami. Práve to som z tej spomienky videla najjasnejšie. To ako jeho ruka pristála tesne vedľa mojej hlavy. Ako to buchlo.
„Zľakla si sa. Chcel som, ale zastavila si ma ty. Nedokázal by som ťa udrieť. Tvoje oči ma zastavili," šepkal a ja som ho počúvala so zranenou rukou pritisnutou na hruď. „Vidíš to, iba oči," nervózne sa zasmial. Predtým ako som ťa spoznal, ak by si to nebola ty, nezastavil by som sa. „Niekedy nechápem čo to puto so mnou robí."
„Austin ja..." priložil mi ukazovák na pery.
„Nechaj ma dorozprávať," pozrel mi do očí a pohladil po líci.
„Ale," pokúsila som sa.
„Čššš, len ma počúvaj." Prísne sa na mňa pozrel.
„Chcem aby si vedela, že aj po tej korunovácií som stále taký istý." Zdvihol ruku a ja som sa vystrašene nadýchla a zadržala dych, pred oči mi vybehla tá spomienka. Opatrne ju položil na moju hlavu. „Neboj sa." povedal potichu.
Odtiahol mi ruku od hrude, nechala som ho dať mi dole teplú bielu rukavicu. Pred očami sa mi naskytol pohľad na moje prsty. Stále boli modrasté, ale už tak neboleli. Austin si ich zblízka prezeral. „Cítil si to?" šepla som.
Bez slova prikývol. „Taurus chcel aby si to cítil," šepla som.
„Taurus nechce až tak veľmi ublížiť tebe. Chce cez teba ublížiť mne," zovrel mi zdravú ruku. „Už dlho nebude nažive, už ti neublíži," stále hovoril potichu. Ticho, sotva počuteľne, som vydýchla.
„Ale hlavne to o čom som sa chcel s tebou rozprávať. Naozaj si si to kvôli mne nechcela dať ošetriť?" šepol potichu. Jeho dych ma pohladil po líci.
Nemala som inú možnosť ako prikývnuť.
„El, aj keby som bol hocijako veľmi nahnevaný neprial by som si aby si zostala zranená," objal ma.
„Už to nikdy neurob," povedal mi. Ja som na to len prikývla a oprela o jeho rameno. Počula som ako vydýchol do mojich vlasov. Opatrne som si znovu natiahla bielu rukavicu. Austin sa postaví a potom pomôže vstať aj mne.
,,Tie šaty sa ti hodia k očiam," pousmial sa a chytil ma okolo pásu. Cítila som jeho pohľad na mne. Červeň sa mi nahrnula do líc.
„Mali by sme sa vrátiť," šepol a pohľadom preskúmal okolie. Spolu sme vyšli po schodoch a vošli naspäť do sály. Austin ešte predtým kývol hlavou dvom strážnikom pri dverách na terase a tí sa mu úctivo poklonili.
„Poď ideme tancovať, chytil my ruku a viedol medzi tancujúce páry. Usmiala som sa naňho a jemne sa uklonila. Následne ma chytil okolo pásu a viedol v rytme hudby. Celý čas sa mi pozeral do očí a ja som sa neodvážila ten pohľad prerušiť. Chcela som ale nemohla som. Jeho oči ma vtiahli dovnútra nedokázala som utiecť ani myslieť.
„Prepáč," šepla som, keď ma zatočil a ja som skončila na jeho hrudi.
„Za čo?" šepol potichu. Na tvári sa mu nepohol ani sval iba sa pýtal. Vie to. Začala som panikáriť. Nemala som mu nič povedať.
„Za všetko," vyslovila som tak potichučky, že to mohol začuť jedine on. Nesmel to zistiť iba na to som myslela. Prikývol. V duchu som si vydýchla, že to nechal tak. Keď hudba skončila zrazu sa pred nami objavil Lucas.
„Výmena?" spýtal sa z úškrnom a potom sa už z vážnym výrazom pozrel na mňa.
„Ak chce Ela ešte tancovať," Austin ma pustil a hlavu otočil k dvom mužom stále opierajúcich sa o stenu. „Musím si ísť ešte niečo vybaviť," pretočil očami smerom k nim. Bokom oka som si všimla ako sa Lucas pobavene usmial.
„Tak pohnite kostrou, kráľ môj," zaškľabil sa môj brat. Austin bol stále vážny.
„Za to by som ťa mohol dať popraviť," prehovoril a vykročil smerom k mužom.
„Nespraví to však?" opýtala som sa ho, keď sme už tancovali. Lucas len pokrútil hlavou, ale obočie mal pokrčené.
„Len srandoval, za toto nie," povedal zachmúrene. Zmetene som sa mu pozrela do očí. Počkať, čo?
„Akoto?" šepla som.
„Nebude nadšený, keď zistí s čím ti zajtra pomôžem," zatočil ma a pokračoval, ,,Nechceš si to rozmyslieť?"
Neslušne som sa pozrela dole na zem. „Dohoda stále platí," odvetila som pokojne, aj keď vo vnútri som sa búrila proti môjmu rozhodnutiu. Musím ísť domov, nezvládnem tu žiť, nie teraz.
♪•°•♪•°•♪•°•♪°•♪•°•♪•°•♪•°•♪•°•♪•°•♪
Austin nebol nadránom v izbe čo mi len pomohlo. Položila som list aj prsteň na viditeľnejšie miesto a načiahla sa po cestovnú tašku pod posteľou. Vydýchla som a pozrela sa von oknom, bolo vidieť iba končeky ihličnatých stromov a hory. Prehodila som si tašku cez plece a potichu otvorila a aj zatvorila za sebou dvere. Strážcov sa Lucasovi naozaj ako hovoril, podarilo odlákať, takže zatiaľ som mala voľnú cestu. Chvíľku som sa o ne opierala a potom tichými krokmi zamierila k východu bočnými chodbami pre služobníctvo ako mi poradil Lucas. Jediným problémom dostať sa von zo sídla boli strážcovia a bočnými chodbami ich bolo ľahké obísť. Niekto by mal poradiť Austinovi, že aj tie by mal niekto strážiť. Zbehla som dole posledným úzkym schodiskom. Šíril sa tu zatuchnutý zápach, akoby sa tu už storočia nevetralo. Nebolo ani z ďaleka také udržiavané, ako hlavné chodby sídla. Tu boli steny šedé z chladného betónu a schody nepokrýval žiaden koberec. Potiahla som kľučku východu pre služobníctvo a dostala sa do časti pozemku, kde som nikdy predtým nebola.
Predo mnou bol vysoký múr a po mojej pravej strane menšia výjazdová brána. Skoro celé to tam bolo vybetónované, iba pri mure bola tráva a pri stene zámku. Z ničoho nič ma niekto chytil za zápästie, vykríkla by som ak by mi dotyčný hneď nezakryl ústa svojou dlaňou.
,,Pššt, to som ja," začula som Lucasov nervózny hlas. Pomaly ma pustil a povedal: ,,Musíme ísť." Chytil mi ruku a ťahal ma k jeho autu, tašku mi rýchlo zobral a hodil ju do kufra. Ja som nasadla na miesto spolujazdca a zapla si pás, kým on rýchlo štartoval. Pás som nepustila a pozerala sa na vzďaľujúce sa veže sídla, ktoré neskôr pohltila hmla. Lucas bol úplne ticho len sem tam švihol pohľadom na mňa.
Pritiahla som si kolená k hrudi, niečo som začínala cítiť čím viac sme sa vzďaľovali od sídla. Nebolo to príjemné.
,,Ela, ešte stále to môžem otočiť," ozval sa Lucas s pohľadom upreným na cestu. Dostali sme sa do skrytej dedinky, kde ma pred pár dňami zaviedol Austin. Kŕčovito som zavrela oči a pokrútila hlavou na nesúhlas. Práve teraz som išla proti samej sebe.
,,Kedy Austin zistí, že som preč?" spýtala som sa so stiahnutým hrdlom. Lucas sa na pár minút pozrel na mňa a potom sa znovu obrátil na cestu.
,,Úprimne, myslím si, že už môže niečo tušiť." povedal nervózne. Čo ma priviedlo k myšlienke čo by sa Lucasovi stalo ak by to teraz zistil.
,,Ela cítiš sa teraz nejako divne?" spýtal sa.
,,Mám ťaživý pocit v hrudi nič viac," šepla som a oprela si hlavu o okno. ,,Myslíš, že niečo také cíti aj on?"
,,Je to viac ako pravdepodobné, ale môže to chvíľu pripisovať smrti jeho rodičov," povedal pomaly. Zahmkala som a už bola ticho. Sledovala som ako ubiehajú za oknom polia, domy, stromy a priala si byť už doma. Slnko začalo vychádzať, muselo byť odhadom niečo okolo siedmej rána. Práve sme išli popri okraji lesa, keď som zazrela autá na poľnej ceste a malé postavy okolo nich.
,,Stalo sa niečo?" opýtala som sa svojho brata a ešte naťahovala hlavu dozadu aby som tam dovidela.
,,Nič čo by ťa mohlo trápiť," povedal a pozrel sa do spätného zrkadla. Neuniklo mi ani to, že kŕčovito zovrel volant. Rozhodla som sa nerozmazávať to. Nemala som na to ani najmenšiu chuť, iba som naďalej sledovala svet za oknom.
O pár minút neskôr som vedela, že Austin vie, že som utiekla. Neviem ako som to mohla vôbec tušiť. Ale bola som si tým istá.
Vie to a raz ma nájde, môže to byť dnes, zajtra či o týždeň. Nájde ma aj keby som sa snažila skryť do tej najmenšej pukliny.