Prekrikujúca sa vrava s hudbou bola zreteľná už pred štadiónom. Nadchla ma tá atmosféra a jak sme sa objavili vnútri haly, tak ma to pohltilo úplne. Samovoľne sa mi spravil úsmev, ako som si prezeral mnoho radujúcich sa neznámych tvári. Neznámych hlavne na strane, kde sedeli ľudia a príbuzný z gymnázia z Damayagu, ale i na tej našej strane, kde boli rodičia s deťmi.
„No!" nahol sa k nám Taehyung a snažil sa prekričať okolie, „ja mám hentam vyhradené miesto kvôli foteniu! Takže sa vidíme po zápase!"
„Okey!" zahučal mu Namjoon naspäť a v tom sme sa rozdelili.
Usadili sme sa približne v strede hľadiska, kde bolo zatiaľ najmenej obsadených miest. Ani sme pomaly neuložili zadky do sedačiek, Jin už vyťahoval veľký balík cibuľových krúžkov. A ja som si vravel, že ten chalan šušťal celý čas, jak sme kráčali sem. Chutná vôňa mi udrela do nosa, zvlášť keď nám dobrotu vopchal rovno pod nos: „Dajte si."
Na ukazovák a prostredník som si natiahol po jednom krúžku, kdežto Nari chvíľku kukala dovnútra a potom odmietla. Oprela líce o moje rameno a ja som chrúmajúc, vzal voľnou rukou tú jej.
„Čo moja?" pootočil som sa k nej.
„Len oddychujem."
Pousmial som sa a letmo ju pobozkal do vlasov.
Hala sa už pomaly naplnila i keď stále nejaký ľudia prichádzali cez hlavné rozčapené dvojdvere. Roztlieskavačky, ktoré moc nemusím lebo mi stále blokujú tanečnú miestnosť, akurát vyšli na ihrisko a začali tam tie svoje hopkajúce choreografie. Radšej som sa rozhliadol okolo seba, zvedavý že koľko známych tvári tu sedí. Mnoho rodičov, detí a samozrejme, kopa našich stredoškolákov. Na ľavej strane, za Jinovou hlavou boli dve, až moc známe osoby.
Prefarbená Jiminova hriva medzi toľkými hlavami až svietila. Po jeho boku nesedel nikto iný než Jeon Jungkook, ktorý niečo šmátral dole pod sebou. Na moment mi zmizli z dohľadu a keď sa opätovne objavili, obaja si držali čelá v bolestivých výrazoch. Na to Jiminova dlaň na krátky moment zakryla Kookieho tvár z boku, palcom šúchajúc mu buchnuté miesto.
Narovnal som sa, lebo som mal strach, že ma uvidia. Nepotrebujem ďalšie zbytočné pohľady. Spomenul som si, ako ho Jungkook včera nazval...Jiminsie. Tí dvaja sa naozaj zblížili. O instagrame plnom ich fotiek už viem a keď som ho čeknul znova, našiel som tam nové Kookieho skice. Hm...hmm...kto vie, či má Jungkook poňatie o Jiminovom tajomstve.
Musel som zvedavosť zahnať niekam do končín, lebo nás ozvučil hlas komentátora, Baeho Sungjaeho, ktorý nastúpil na školu s nami v ten istý rok. Sung svojím rečníckym talentom doprevádza školské zápasy už druhý rok. Zo všetkých strán sa rozoznel potlesk a to ma trocha prebralo zo zadumania. Po úvodných slovách bol predstavený tím Damayagského gymnázia a partia vysokých chalanov v modro-žltých dresoch vyšla na oči ľudí.
„...domáci tím túto sezónu zmenil kapitána, ktorým sa stal Min Yoongi!"
Dav explodoval trúbením, tlieskaním a pokrikom jeho mena. Horlivá energia, ktorá naplnila moju hruď niečím príjemným. Ja som húkal a tlieskal, Nari nadšene nasledovala môj príklad a Namjoon sa snažil pomôcť Jinovi, ktorý sa zadrhol krúžkom, lebo chcel aj jesť aj kričať naraz. Reťo. Yoongi v bielych farbách vyžaroval tú nezainteresovanú auru, akú mal vždy. Ledva sa pozrel na divákov, ktorú mu prišli fandiť a poklusal ku rozhodcovi.
Zápas sa začal a už od samotného začiatku bol veľmi dynamický a celkovo vyrovnaný. I napriek tomu si náš tím držal určitý náskok, pretože chalani z Damayagu neboli schopní zvládať nepriateľského kapitána. Bol príliš obratný, rýchly, predpokladajúc pohyby protihráčov. Sem tam sa objavil nejaký ten timeout, väčšinou zo strany Damayagu, kedy sa oba tímy nakopili a ja som pozoroval Yoongiho spoteného, opierajúceho sa o kolená ako každému niečo vysvetľuje. Za celú strednú som ho nikdy nevidel rozprávať k toľkým osobám súčasne a v tú chvíľu nevyzeral, že by mu to prišlo otravné. Čo viem na sto percent, že za normálnych okolností by mu bolo. Avšak keby odmietal hovoriť ku vlastnému tímu, bolo by to detinské a kapitánom by sa tak ani nestal. Jeho prenikavé tmavé body sústredene prebodávali toho, ku komu zrovna hovoril, občas mykajúc mokrou ofinou, aby ju vyhnal z očí.
Yoongi definitívne žiaril v tomto zápase, tak ako aj v tých minulých. Hádzal samé trojky, čo sú strely pomaly z polky ihriska. Neprekvapovalo ma to, ale myslím že tie minulé roky ľudia boli zrejme slepí, lebo nebolo to u neho nič nové. Teraz sa mu venovalo toľko pozornosti, že hľadisko šalelo z jeho výkonu a skandovalo jeho meno. Stotožnil som sa so skandovaním, dokonca i Tae ktorý s foťákom nad hlavou povzbudzoval dav ku športovým pokrikom. Mimochodom na tom mimoňovi sme sa smiali celú hru, lebo si tam s tou veľkou fotiacou mašinou líhal na zem, aby mal zábery z čo najlepšieho uhlu. No mengen, čo vám poviem.
Mohla byť zhruba polovica zápasu, kedy sme stále viedli a ja som si uvedomil, že som mame zrejme zabudol spomenúť, že idem dnes na basket. A je šesť, takže už skončila v práci. Vytiahol som rýchlo telefón a napísal čo a ako a i to, že sa ešte zdržím. Práve som ťukol na tú malú rozkošnú šípku, aby sa správa poslala, keď v tom zástup divákov zhíkol vrátane Nari vedľa mňa. Dvihol som zrak od mobilu a už len spozoroval ako niekto leží na zemi. Tae mi na neho spolu s ďalšími basketbalistami zamedzovali pohľad.
„Čo sa stalo?" otáčal som sa na obe strany a dúfal, že mi niekto niečo povie.
„Faul," ozval sa Jin.
„A pekne nechutný," Nari krčila tvár a držala si ruku pred ústami, „do Yoongiho vrazil protihráč a zrazil ho na zem."
„Ale dosť kvalitne," dodal Jin.
Školský zdravotníci už bežali na miesto nehody, kedy sa hŕba okolo blondiaka rozplynula a modro-žltý dres mu pomohol vstať. Yoongi bol po pás zaliaty krvou, ktorú si snažil utrieť z brady, no márne. Karmín sa mu lial z obličaju, dokým jeden z ošetrujúcich nedal uterák a to ho už brali preč z očí divákov. Zanechal po sebe malú rozstúpanú mláčku krvi na vyleštených parketách.
„Bude v pohode?" Nari ustarostene pozrela na mňa.
„Neboj sa, bude."
„No," prehovoril Namjoon, „nedivil by som sa, keby mal zlomený nos. Bola to celkom rana."
„Ako sa to vôbec stalo?" nahol som sa, aby som cez Jina na neho videl.
„Týpek sa mu snažil brániť, aby nevystrelil lenže Yoongi bol tak rozbehnutý, že to ten druhý nevypočítal a dal mu lakťom."
„V podstate mu Yoongi tak trochu do toho skočil," pokrčil ramenom najstarší z nás, „aspoň, ak som správne videl."
„Uhm," Namjoon mu zamyslene prikývol a napravil si okuliare.
Zápas po nejakej upratovacej pauze pokračoval a bohužiaľ s chýbajúcim Yoongim nás Damayagu nakoniec prevalcovalo. Ako ľudia odchádzali, vo vrave bolo značne počuť, že kapitána nám naschvál odpratali, lebo vedeli že nemajú šancu a podobne. Poznáte to, ako vždy otcovia komentujú šport. Kto vie, či na zápase bola aj Yoongiho mama. Isto musela mať strach.
My sme vyšli na areál pred štadiónik. Nari, ktorá sa tisla na mňa celý čas, ako sme sa tlačili von sa až teraz uvoľnila a zľahla nadýchla. Zovrel som ju v náručí, lebo mi prišlo že niečo je zle. Mal som ten dojem už nejakú dobu.
„Počkáme tu na Taeho, alebo mu mám zavolať?" obrátil sa na nás Jin a bolo evidentné, že jeho zornice hľadajú menovaného.
„Na to je tu moc ľudí," zamračil sa Namjoon, „zavolaj mu."
„Ok," povedal jednoducho a po pár ťukoch si dal telefón k uchu, „no čau, kde ťa máme čakať?...dobre, počkáme ťa tu. Sme hneď pred vchodom. No...hej...čau."
Sadli sme si na najbližšiu lavičku, no nepobudli sme na nej dlho. Približne po piatich minútach, vybehol von Taehyung s rozstrapatenou ofinou a taškou cez plece. Pribehol k nám, popravujúc si vlasy.
„Vieš niečo o Yoongim?" Namjoon kukol na neho s rukami vo vačkoch.
„Dobre dostal na piču," skrčil nos ako len on vie, „vzali ho do nemocnice, ale vraj by to nemal mať zlomené."
„No ksicht bude mať fialový riadne," pridal sa Jin.
„Pôjdeme?" Nari sťažka prehovorila.
„Jasné, pome," Tae jej prikývol a vykročili sme smerom von z areálu.
Ja som sa krok pozastavil a zadržal aj ju: „Nari, si v poriadku? Si akási...bledá."
„Som, neboj sa."
Kútiky sa jej dvihli, no toto nebolo prvýkrát, čo som mal pocit klamstva. Naozaj bola akoby vyschnutá. Líca biele, kruhy pod očami, zvädnutý výraz. Keď som si to tak uvedomil, nabrali sa do mňa obavy.
„Poď sem," objal som ju a cítil ako ťažko vydýchla do mojej hrudi.
„Héééj!" Taeho hlas zakričal kdesi z diaľky, no ja som to odignoroval.
„Len si chcem ísť domov odpočinúť. Mám len zvýšený tlak..."
Keď som sa na to zameral, postrehol som ako jej silno búši srdce. Takže tie pirulky, čo jej vidím sem tam po izbe a školskej taške sú od...tlaku.
„Poď, Taehyung ťa zavezie domov."
Čakala nás zhustenejšia premávka kvôli postpracovnej hodine, takže cesta nám trvala trocha dlhšie než normálne. Nari som držal okolo ramien a kontroloval jej tep. Nebolo to potreba, no mal väčší kľud na duši, keď som vedel o jej stave. Chalani na nás nehovorili, docvaklo im že nie je vhodná doba. Po ceste mi Nari zamumlala, že stačí ak ju odprevadím ku výťahu, lebo že jej mama je doma. Nebol som spokojný moc, ale musel som to rešpektovať. Jak sme vyšli von z auta, chytila ju zimnica a začala sa triasť. Rýchlo som jej dal svoju bundu so včeličkou a prešli sme do už teplejšej chodby k výťahu. Vyobjímal a vybozkával som ju tam. Vyzerala už potom lepšie, ba dokonca sa aj usmievala. Pookrial som. Aspoň som nemal toľký zlý pocit, keď sa mi stratila pred očami za elegantnými nerezovými dverami.
Vychádzajúc z vchodu ma obliala celkom zima. Z vačku červenej bundy som vytiahol mobil, ktorý mi vo vchode bzukal jak o život. Doplo mi že to bude niečo zo spoločného chatu, lebo jak som kráčal k autu, videl som všetkých troch kukať do mobilov. A nemýlil som sa.
Medzitým som sadol do auta a kukol na Jina ako na mentála. Ten sa smial svojím typickým smiechom, ako keď štartujete traktor z farmy Taehyungovcov. Nasledovali ďalšie správy, ktoré nás mali prehovoriť, aby sme sa tam ukázali. Popravde...neviem. Na pozadí mi hral Narin zdravotný stav, o ktorom nič vlastne neviem a plus, ani jeden z mojich kamarátov nevyzeral super excited do toho ožierania sa. Navyše, ja a Tae zajtra ideme do práce...síce je sviatok, no kaviarne a reštaurácie zvyknú robievať.
„Viete..." Namjoon na sedadle spolujazdca sa otočil dozadu, dvíhajúc obočie, „akože poznáte to, jak tam prídeme, tak zaručene to hodina nebude."
„No veď to," prikývol mu Jin, „zvlášť jak sa dostaneš na pódium a začne karaoke."
„Mne sa až tak tiež nechce. Ale rozhodnem sa podľa vás."
Tae hodil temeno do opierky: „Popravde, mal som pre nás iné plány."
„Aké?" najstarší z nás zvedavo roztvoril oči.
Taehyung chvíľu mlčal, no potom sa celkom hlučne nadýchol a pozrel na Namjoona: „Nebudem sa ťa pýtať, ako si na tom s prácou na benzínke, vzhľadom na to že si tam posledné dni nebol."
Menovaný sklonil hlavu a stisol pery. Určite ho frustrovalo, že momentálne nezarába peniaze pre ich rodinu, no musím povedať že si nespomínam na dobu, kedy Namjoon vyzeral takto odpočinuto.
„Dobre, nebudem to naťahovať...Joon, naši majú pre teba robotu."
Namjoonove líca nabrali hneď iný výraz. Výraz vďaky a prekvapenia. Usmial som sa zoširoka a Jin sa nahol dopredu k nim: „Akú? Akú? Akúúúú?"
„Po-ma-ly, Seokjin," Tae na oko otrávene kukol kútikom oka na neho, „ide v podstate o prácu kuriéra. Auto, brm, brm, zavoláš dotyčnému, donesieš zásielku, tu mi to podpíš, ďakujem pekný deň a ideš do piče."
„To znie super, Namjoon!" vykríkol Jin.
„T-to...naozaj?" vysekal zo seba Namjoon.
„Áno," Tae prikývol, usmievajúc sa srdečne, „naši chceli, aby sme po zápase došli. Vraj vajčiaci u nás dlho neboli."
„A nie je moc neskoro?"
„Jebe? Joon, počul si ma že naši chceli, aby sme prišli? Stejnak zajtra je svátek a oni sú doma. Tak...idzeme?"
Tae sa otočil dozadu a vyhľadal moje oči. Súhlasne som zatriasol makovicou. Jin zvolal: „Štartuj tú tvoju krhlu!"
„Boha, ja ti dám krhle, ty pičus! Lepšie jak tá tvoja hnilá Kia," zachrapčal hlučno na celé auto a naštartoval ho.
Rozrehotali sme sa a než Taehyung pohol s autom, všimol som si Namjoonových zadržaných sĺz. Bol som šťastný za neho. Konečne sa prestane naťahovať s kýbľami, mokrými handrami počas zimných mrazov, a už žiadne nočné smeny. A istotne dostane lepšie zaplatené, ako mal doteraz. Nálada sa mi zlepšila, naše auto sa spontánne zmenilo na spevácke pódium. Tae a Jin majú krásne hlasy, Namjoonom zase zvláda nižšie tóniny ako po masle a ja mám vo výškach trocha problém zvládať dych.
Bolo to veľmi nice a ukľudňujúce. Keď moje hlasivky zrovna nevydávali zvuk, tak som skontroloval čo mi Nari píše. Bol som rád, keď som čítal že je jej už lepšie a ide si ľahnúť do postele. Vďaka spevu do baladických tónin od Aleca Benjamina a vedomím, že Nari je na poriadku, som vypustil všetky negatívne pocity.
Dom Kima Taehyunga ste vy ešte nemali možnosť vidieť. Nejdem vám to popisovať moc do podrobna, lebo to by bolo nadlho. Ale predstavte si vilu. Vilu na okraji mesta so švédskou architektúrou v šedej farbe, aký si Taeho mama vždy priala. Obrovský pozemok s kríkmi, ktoré boli len teraz zelené lebo jeseň, no v lete kvitli do všetkých možných farieb. Plot mali vysoký, takže ste dovnútra zvonku ani nevideli. Chodníčky poprepletané rôzne pred domom nás zaviedli z garáže k hlavným vchodovým dverám, ktoré Tae odomkol naťukaním bezpečnostného kódu. Chvalabohu, lebo ako decko strácal kľúče skoro neustále.
Uvítala nás veľká predsieň pieskovej farby, zložili sme si veci a než som stihol dať dole topánky, pricupital k nám miláčik rodiny.
„Yeontan!" Tae si ho zdvihol na ruky a zachumlal do neho tvár.
Bol to taký chlpatučký hnedo-čierny pomeranian. Neviem, či tu rasu poznáte. Ja som nemal o nej poňatia, dokým som ho neuvidel. Žil s Kimovcami už nejakú dobu, tak ho niekedy volali aj Kim Yeontan. Pre mňa to bol odjakživa Tannie.
Nazuli sme si mäkké papuče a vykročili za Taem, ktorý nás podľa smeru viedol do obývačky. Je to masívna miestnosť s kurevsky veľkým gaučom a telkou. Nádherný krb vyhrieval celý dom a nábytok i dekorácie mali tiež na švédsky štýl. Na opačnej strane od vchodu do miestnosti viseli veľké čierne závesy, ktoré teraz zakrývali presklenú stenu. Keď ste sa tu na to pozreli, nepovedali by ste že ste prišli do obydlia juhokórejskej rodiny. Tento dom je ten najexotickejší, aký som doteraz videl.
Taeho rodičia pozerali na HBO Game of Thrones a hneď ako nás zvetrili, pauzli diel. Heh, Red wedding...tí budú prekvapení.
„No vitajte chlapci, dlho som vás nevidela," pani Kim sa postavila a šla k nám, „hlavne ty Jin, bože ty si hádam zase stihol od leta podrásť."
On mávol rukou: „Ááále teta, to sa vám zdá. Mne len pupok narástol."
Zasmiali sme a ona nás všetkých objala, pričom pán Kim si nás poobzeral a podal ruky. Na mne jeho oči spočinuli o čosi dlhšie.
„Dáte si čaj? Limonádu? Kávu už pijete?" spravila krok smerom do kuchyne, ktorá bola oddelená len takou polovičnou stenou, „colu? Počkajte...pozriem sa, čo ešte máme..."
„Teta nerobte si starosti. Stačí nám do jednej kanvice čaj," Namjoonovi sa z úsmevu vytvarovali jamky.
„Však si povedzte. A nie ste hladný? Spravím vám niečo?"
Chceli sme jej oponovať, no Taehyung nás zrušil rozložením rúk: „Chalani, poznáte ju že ona aj tak niečo donesie, tak nechápem o čo sa tu snažíte."
Rezignovane sme spustili ramená a posadali si na gauč. Tae s mamou zamieril do kuchyne.
Pán Kim začal hovoriť na Jina, no ja som skôr svoju pozornosť upútal na dialóg v kuchyni.
„Mama, hodíte potom reč s Joonom o tej práci?"
„Ale veď jasné. Však na to ste prišli, nie?"
„Ďakujem. Som rád."
„Ako zareagoval, keď si mu to povedal?"
„Ten ani tomu nechcel uveriť. Vypleštil na mňa oči a...trochu sa mu aj zaslzeli."
„Zlato moje, chudáčik...mali sme ho prehovoriť skôr."
„Vieš, že som snažil. Len on-"
„Ja ho chápem, TaeTae. Šup, choď si k nim sadnúť. Donesiem vám kuracie závitky."
„Krpci spia?"
„Sú v posteliach, ale pochybujem že už zalomili."
„Okey. Vybehnem im dať dobrú noc. Nevidel som ich od rána."
„Moc ich ale nerozkokoš, až zaspia."
„Neboj sa."
Na to som jeho postavu len videl preletieť a už ho nebolo. Eonjin je jeho päť ročná sestra a Jeongyu deväťročný brat. Obaja sú rozkošní a poslušní. Nie ako bol Tae. Zasmial som sa sám pre seba. Prvá palacinka sa proste nikdy nevydarí. Heh.
Začul som nejaké zvuky, ktoré spôsobovala pani Kim robením jedla a za pár minút na to rezonovala vôňa mäska navôkol. Keď to doniesla na stôl, aj som ľutoval že som chcel odmietnuť. Mňam. Jin sa vyžíval ako zvykne pri konzumácií jedla, Namjoon skromne prežúval a ja som si až po chvíli uvedomil, že sedím v tureckom sede a doslovne žerem jak domáci.
Normálne je to neslušné na návšteve, ja viem. Ale na moju obranu, ja som pre nich pomaly jak adoptívne dieťa. Cez letné prázdniny tu bývam viac jak doma. Bez srandy! Ich dvor má krytý bazén, saunu, ihrisko a tenisový kurt. Jak sme vyrástli, tak sme preliezky s pieskoviskom prenechali jeho súrodencom a hrávame tenis. Ách, bol to vždy taký príjemný deň, keď sme si zahrali, potom sa hodili pod vonkajšiu sprchu, aby sme zmyli zo seba pot a na to sa ochladili v bazéne. Večer sme pogrilovali vonku pod altánkom s Taeho rodinou a do noci valili lolko a na druhý deň to isté. Hotová amerika.
Naši zase milujú Taeho, oco nás volal pupočňáci, keď sme boli malí. Ako decká sme chceli nosiť rovnaké veci a vraj sme v škôlke odrbávali deti, že sme bratia. Muselo to byť vtipné, lebo ani zďaleka sme sa nepodobali. Tae zdedil výrazné a nevšedné črty po otcovi a ja som zase nabral mamine úplne odlišné rysy. Taeho mamina, spokojne sledujúc nás ako si necháme chutnať, zase dala podobu Taeho súrodencom. Jej pery boli užšie a plnšie a oči zase menej mandľového tvaru.
Chutná večera s príjemným pokecom s Kimovcami ubehla a po nej som ja, Jin a Tae sa vzali hore hrať playko a Namjoon zostal dole na neformálnom pracovnom pohovore.
Ahojte! Nešlo to moc ako po masle to editovanie, ale už sa pomaly dostávam do toho. Ďakujem za Vašu trpezlivosť. <3
Dúfam, že sa Vám nový diel páčil.