Driblovanie lopty ma utvrdilo v predpoklade, že Yoongi sa asi nechystá pred zápasom domov. Jemne som pootvoril masívne dvere a vkĺzol do vnútra. Blondiak práve stál pod košom a basketbalka ladne šuchla obruč z vnútornej strany.
„Čo chceš?"
Och. Ani sa na mňa nepozrel, len si šiel po loptu poskakujúcu pod košom. Spravil som pár krokov k nemu a to už som uvidel jeho lesknúcu sa bielu pokožku s mokrými prameňmi okolo tváre.
„Chcel som ti poďakovať za tú úlohu z fyziky a aj za lekciu basketbalu," mykol som očami niekde do priestoru, „konečne som sa necítil ako až také nemehlo."
Tie jeho prazvláštne črty pozerali niekam do zeme a tenké ruky napravili niekoľko krát loptu v dlaniach. Keď na mňa dvihol konečne zrak, ligotalo sa v ňom niečo, čo fakt neviem popísať. Možno náznak úsmevu?
„Pohoda. Koniec koncov, bol som aj rád..."
Myslím, že sa mi pohmýril ksicht vďaka zmäteným myšlienkam. Prečo rád? Yoongi len očkom na mňa pozrel a vyzeral značne pobavene. Basketbalku vyslal ku obruči, kde znova našla svoju cestu cez sieť.
„Odkedy som sa stal kapitánom, tak je každý neskutočne otravný," ozval sa jeho hlas do ozveny telocvične, odprevádzaný buchotaním lopty.
Pozoroval som ho ako ide po skákajúcu plastovú guľu a uvažoval nad jeho slovami. Pochopil som to správne, že mi teraz vlastne sklonil poklonu? Ten človek proste nemôže jednoducho povedať si fajn alebo bolo mi s tebou fajn. To by som chcel asi moc, že?
„No," pokrčil som ramenami, „vyzerá tak, že si na to budeš musieť zvyknúť. Tvoja sláva v škole bude s úspechmi len stúpať."
Sám som vedel o čom hovorím. Ja som to mal podobne, moje meno i tvár nepoznajú len na tejto škole. Odfrknutie sa nedalo prepočuť a pohoršenie jeho nálady bol signál na to, aby som sa spakoval. Vždy mám nedobrý pocit, keď sa s ním rozchádzam v zlom, no nemal som úmysel predlžovať pobyt v tejto situácií. Zdvihol som ruku na pozdrav a poprial mu šťastie pri dnešnom zápase.
Vybral som sa do sprchy, kde už bolo len pár jedincov. Hodil som sa len na rýchlo pod teplú vodu, pretože Nari ma už isto čaká na hlavnej chodbe celá natešená, že ma uvidí tancovať. Prelieval sa mnou pocit akejsi hrdosti. Nehovoriac o tom, že v svaloch mi mierne brnelo od toho nadšenia.
Zanedlho som s vlhkými vlasmi a vo veciach na tancovanie, čiže šedé tepláky a biele tričko, vybehol na ešte relatívne zaľudnené chodby. Nebolo predsa zase toľko hodín. Štvrtky sú v škole chvalabohu kratšie. Ako som predpokladal, Nari ma očakávala pri školských oznamoch.
Keď sme sa blížili ku tanečnej miestnosti, počul som niečo o čom som si nebol istý, či počujem. Boli sme ešte pár metrov od masívnych dvoj dverí, no znelo to jemne ako nejaká klasická hudba. Že by si náš učiteľ hudobnej, pán Choi, užíval nejakého hudobného soaré?
„Vravel si, že tu nikto dnes nebude," prehovorila Nari a nebol som si istý, či na konci vety bol otáznik.
„Nemal tu nikto byť," prišiel som bližšie a pozrel na rozpis, „nikto tu ani nie je napísaný."
Chytil som pevne kľučku, zatlačil a jedným veľkým krokom sa objavil v tanečňáku. Najprv som nič nevidel, len mi do uší prechádzali ladné sláčiky a zvuk piana. Spravil som ďalší krok, aby mi dvere nezamedzovali výhľad na celú miestnosť.
Stretol som sa s Jiminovými očami, ktorý v úzkych čiernych legínach a balerínkach držal nohu dozadu pri hlave a pažou sa jemne končekov prstov dotýkal dreveného zábradlia. Jungkook sedel kúsok od neho na zemi s veľkými skicárom na pokrčených stehnách a tiež kukal na mňa. Na rozdiel od Jimina, jeho výraz bol menej ostrý a skôr prekvapený.
Ako... zostal som celkom onemený, lebo toto som fakt nečakal. Čo ma ale vytočilo, že Jimin ma odignoroval a pokračoval v doterajšej činnosti. Akoby som tam ani nestál. Stúpol mi z toho tlak, čoho si evidentne Jungkook všimol a prehadzoval oči zo mňa na neho. Vykročil som k mladšiemu: „Na ako dlho to tu ešte vidíte?"
Než som dostal odpoveď, všimol som si sketche Jiminovej postavy na veľkom papieri.
„Pred chvíľou sme prišli," povedal Kookie, pozerajúc na mňa zo zeme trochu ako ustrašené dieťa, „neviem. Spýtaj sa Jimina."
Zaťal som zuby a obrátil hlavu na menovaného. Samozrejme ma ten trtko ryšavo vlasý mal v piči a poskakoval si tam ako labuť. Zvolal som na neho. Samozrejme, že nereagoval. Už neviem či chtiac alebo nechtiac, no prešiel som k bedniam a zastavil mu hudbu.
Jeho očiská si ma prehliadli vražedným spôsobom so sánkami pevne zovretými. Z pľúc som vypustil rezignovaný povzdych. Prečo sme sa museli takto znepriateliť?
„Jimin, dokedy tu máte na pláne byť?"
„Čo ťa do toho?"
Zbadal som ako Nari vedľa mňa padla sánka. Tiež som nečakal príjemnú odpoveď, ale zas toto? „Bože, normálne sa ťa pýtam. Môžeš mi normálne odpovedať?"
„Netuším koľko, nedívam sa na čas."
Teraz do mňa prišla prvá vlna hnevu. A hneď z nejedného dôvodu. Jeho tón, postoj, slová.
„Mal si sa tam napísať aspoň, keď si mal na pláne sem ísť."
„A načo? Ty si sa tiež nikdy nezapisoval."
Druhá vlna hnevu. Už som aj zaťal päste a ucítil Narine dlane na mojom predlaktí. Jiminove spotené líca sa v tom akosi uškrnuli i keď som nechápal prečo. Ani ma to v ten moment netrápilo, lebo môj tlak sa šplhal už kdesi na pol ceste k stropu miestnosti.
„Prečo sa chováš ako idiot?"
Opätoval mi to takmer okamžite: „Prečo sa bavíš s idiotmi?"
„Už som ti to kurva vysvetlil," zavrčal som, „ty tomu chalanovi ani nedáš šancu."
„Po tom čo sa stalo, mu mám dať šancu?" rozosmial sa ironicky.
Narin stisk trocha pridal na intenzite a ja som si práve uvedomil sebeckosť svojich slov. No už nebolo cesty späť.
„Fakt si taký jebnutý a nevidíš to?" privrel oči mojim smerom.
„Ty zase nevidíš tú druhú stranu."
Jimin nakrčil peru: „Ty nemáš poňatia ani o tej prvej."
„ Čo?" potriasol som hlavou, „ čo máš tým na mysli?"
Zostal akosi zamrznutý, pozerajúc mi hlboko do očí. Bola to zmena oproti len pár sekundám dozadu. Nevedel som vyčítať z jeho chovania ani len náznak niečoho, čo by mi dávalo zmysel. Zopakoval som znova svoju otázku, žiaľ nič mi na to neodpovedal. Bude sa tu hrať na záhadno-múdreho a hovno z toho. Zadržal som dych, aby som nevydal ani hlásku. Čo tým všetkým chcel akože povedať? Kam sa vôbec táto konverzácia obrátila?
V tichu prepletený zlosťou som funel smerom na Parka, dokým mi z ľavice vyšiel Jungkook a postavil sa niekde medzi mnou a ním.
„Hej, chalani," povedal mierne, „kľud, okey?"
Baletka svoj bodavý pohľad premiestnila do Jungkooka.
„Jiminsie, prosím," Kookieho čelo sa pokrčilo.
Jiminsie? Výraz hentoho v tesných legínoch povolil na krátky moment, dokým bol otočený na Kookieho. Ten opäť prehovoril: „Hobi, boli sme tu prvý, tak skús prísť inokedy."
Normálne by som prikývol, chápal by som to. Avšak volty, ktoré som mal v sebe z Jiminoveho chovania mi nedovolili že hihi, haha pohoda. No nemohol som nič spraviť. Ani som nechcel vlastne, čo by som urobil? Vyhodil ich? Na to nemám právo.
Schmatol som radšej Nari za ruku a odviedol som nás obidvoch preč. Masív som za kľučku potiahol tak, že keď tresol, ozvalo sa to snáď celou školou. Nari sa držala od ľaku za hruď a otáčala sa oným smerom.
Cítil som vinu za to, že som Jiminovi vyčítal niečo, za čo by som sa možno ja choval úplne rovnako. Nebolo to odo mňa fér. Veď ani ja som nemal rád Taeho šikanu a homofóbnosť. A viem, že som nad tým privieral oči, lebo Taeho poznám od malička a nikdy to neobrátil proti mne.
„...Hoseokie?"
„Um, áno? Vravela si niečo?"
Nari prekračovala značne rýchlo, aby stíhala môjmu tempu, vyzerajúc ustarostene.
„Ja len, že či v poriadku..."
„Hej, som."
...neviem. Vždy keď začnem nad tými dvoma uvažovať, stratím sa v myšlienkach a neviem nájsť nejaké riešenie. Potriasol som hlavou a dúfal, že vytrasiem z nej pochody, čo mi niekedy nedávali spať. Zamieril som do šatne, ktorá už bola prázdna. S jedom som rozčapil skrinku a zhodil tričko. Šmaril som za seba na lavičku, kde sedela Nari. Až potom, čo som ju periférne zazrel, som si uvedomil, že som ju zaviedol do chalanských šatní. No nevyzeralo, že je v nejakom nekomfortne. Pozerala na svoje malé nožky a na to vycítila môj pohľad.
„Si naozaj poriadku, Hoseokie?"
Len som sa k nej nahol a dal jej krátku milú pusu.
„A ty si v poriadku?" sadol som si k nej a pozrel jej do očí, „ vyzeráš akosi zamyslene."
Prikývla s úsmevom: „Jasné. Ja som mala zaujímavý zážitok. Ešte som ťa naštvaného nevidela. Aspoň nie takto."
„Naozaj?" nadvihol som obočie a prehrával som si všetky roztržky v triede, ktoré sa udiali za posledné tri roky.
Nezvykol som sa dostávať do konfliktov.
„Hej," zasmiala sa kúsok, „tak ako sa vieš krásne usmievať, taký vieš mať celkom strašidelný pohľad."
Ja? Isto nie. Podľa mňa preháňa. Nemal som ale čas nad tým polemizovať, lebo som sklopil viečka pod bozkom. Telom mi prešla menšia elektrika, keď jej dlane zablúdili od hrudi cez kľúčne kosti až na lopatky. Neváhal som a odtiahol sa, prehadzujúc si ju do lona. So smiechom zaklonila hlavu a zvyšok som už nevidel, lebo som zamestnaný jej perami.
Po chvíľke som uzrel jej nebezpečný úškrn. Vedel som prečo ten výraz, no nebolo tu vhodné miesto. Boli sme preboha v škole i keď priznávam, že to celej situácií dávalo akýsi adrenalín. Nari sa bokmi pohmýrila a ja som nezaprel tichý vzdych. Privrel som viečka od slasti tlmenej oblečením.
„Nerob," šepol som.
Bože, zase mi začali hriešne predstavy v hlave prúdiť. Nikdy som si nemyslel, že ak si nájdem niekoho, tak že budem taký...nadržaný. Viete, povedzme si na rovinu. Kto nevedie občas nejaký ten vzťah so svojou rukou? Každý. Nebýval som taký...no vzpružený často. Práveže ani nie. Keď som zacítil potrebu raz za čas, tak sa stalo a vybavené. Zas o dva týždne alebo kedy.
Ale toto! Čo sa mi deje v prašine, odkedy som s ňou. Tie predstavy ma naháňali na každom rohu, v škole, v práci. V sprche, pred spánkom. Zase si nepredstavujte, že na to myslím neustále. Len hrá to na pozadí. Som jednoducho unášaný testosterónom. Bez hanby, Jung Hoseok.
Musel som prosiť, aby ma Nari nechala sa prezliecť, pričom celý čas mi vypaľovala do chrbta dieru svojimi zvodnými tmavými očami. A moje kútiky sa narcisticky permanentne držali hore. Nebudem klamať...je to skvelý pocit, keď vás niekto takto obdivuje. Dodáva vám to aj sebavedomie.
Kým sme sa vybavili v šatni, bolo asi tri hodiny poobede a do zápasu dve. Hormóny ma opustili a ja som mátal, čo budeme robiť do večera, lebo cestovať domov sa už moc neoplatilo. Zvlášť Nari, ktorá navrhla, aby sme zavolali chalanom. Dozvedeli sme sa, že Taehyung práve cestoval domov zo záhrady a po pol hodinke čakania na schodoch jak dvaja bezdomovci v polo prázdnej škole, došiel Tae už aj s Jinom. Vzali sme to za Namjoonom na opačný koniec mesta. Stále nám ostávala tak hodina času a keďže sme s Nari boli hladní, stavili sme sa v Panda expresse. Šoféroval Taehyung, tak to bola jediná prijateľná možnosť.
V aute bola skvelá nálada, hrala nám hudba, mali sme plné bruchá, Namjoon rapoval na plné hrdlo a ja som bol rád, že moja myseľ sa zamestnala mojimi blízkymi. Viem, že na podvedomí mi pracovali dnešné udalosti s Jiminom a znehodnocovali by mi deň ešte viac, keby tam so mnou vtedy nie je moja Nari. Chalani a naša panda expressová párty v aute bola čerešnička na torte.
Neodkladne sa blížil čas zápasu s gymnázium z Damayagu a my sme už celý excitovaní zaparkovali pred školou. Áut tam bolo stále pomenej, lebo i tak bolo ešte celkom skoro. Tae si vytiahol krabičku a zapálil si, opierajúc sa o karosériu svojho mercedesu.
Nari sa pritúlila ku mne a Namjoon s Jinom si obzerali okolie. Slnko bolo ešte relatívne vysoko, no o dosť nižšie v porovnaní s minulým mesiacom. Za chvíľku bude na dvere klopať november. Môj najneobľúbenejší mesiac v roku.
„Ale je krásne počasie," Jin zažmúril oči do slnka.
„Kriste Seokjin," Tae pretočil očami a vyfúkol dym, „ ty večne musíš komentovať počasie."
Jin sa ohradil: „No a nie je pekne?"
„Ale šak je," zamumlal Tae a na moment otvoril dvere od auta o ktoré sa opieral, nakukol do vnútra a zase ich zavrel, opierajúc sa, „inak budem dnes zase fotiť, tak jak chcete, posaďte sa kdesi dole, nech sme pri sebe."
„Však uvidíme," ozval sa Namjoon, „sme tu skoro, tak bude voľné isto."
„Teším sa, že konečne uvidím Yoongiho kapitánovať."
Túto myšlienku som ani tak moc nechcel povedať nahlas. Bol som zamyslený.
„No, keď je reč o ňom, dúfam že som vzal športový objektív tentokrát. Minule som ho zabudol a takmer všetky fotky boli nepoužiteľné," zahundral Taehyung, „ste mali vidieť, čo robila stará Parková potom v kancelárii."
„Tak tá geografická rašpľa hučí aj normálne," zasmial sa Jin a my sme sa k nemu pridali.
Hej, je pravda že menovanú učiteľku, ktorá neučila len geografiu, ale bola aj redaktorka školského časopisu, bolo pravidelne počuť nadávať spoza dverí, ak ste okolo nich šli. Zaujímalo by ma, ako vyzerá jej rodina. Či stoja v pozore ako vojaci, keď generál príde do kasárni.
Nechcene ma to priviedlo na myšlienku vojny, ktorá mňa aj týchto troch čaká. Každý muž v našej krajine od osemnástich do dvadsiatich ôsmich musí na rok a pol slúžiť ako vojak. Je to povinnosť a česť každého kórejského muža.
Len...ja som sa na titul muža a vojaka absolútne ešte nepripravil. Neviem si to úprimne predstaviť. Zvlášť, keď som počul od otca, čo všetko sa tam deje. Nikto to nehovorí nahlas, ale myslím že naša generácia narodená v deväťdesiatych rokoch a neskôr už taká nadšená a plná hrdosti do toho nie je. Sklonil som tvár k Nari a uvedomil si, že bude jedna z osôb, ktoré neuvidím. Keď mám pravdu povedať, chcem to mať čo najskôr za sebo-
„Vnímaš?"
Zrazu mi veľká dlaň mávala pred tvárou a do nosa mi udrel zápach cigariet. Keď som dvihol zrak, zistil som že som celý čas kukal do zeme, Taehyung už dávno dofajčil a držal si veľkú tašku s foťákom a objektívmi.
„Ideme? Je už trištvrte," pozrel na hodiny Namjoon, „sme sa zdržali akosi."
To ubehlo toľko času? Pohol som sa s Nari za ruku a vošli sme do školy. Neviem, či som to vôbec niekedy spomínal, ale naša škola spredu vyzerá relatívne malá, no v skutočnosti je to obrovský areál, ktorý vzadu má krytý tenisový kurt a taktiež basketbalovú halu. Preto sa aj tu koná väčšina stredoškolských zápasov i napriek tomu, že náš tým zrovna nehrá. Celkovo je táto budova presiaknutá športom. Všade na stenách po chodbách vidíte fotky tímov z doby ešte našich rodičov, rôzne trofeje, medaile a podobne.
Prekrikujúca sa vrava s hudbou bola zreteľná už pred štadiónom. Nadchla ma tá atmosféra a jak sme sa objavili vnútri haly, tak ma to pohltilo úplne. Samovoľne sa mi spravil úsmev, ako som si prezeral mnoho radujúcich sa neznámych tvári. Neznámych hlavne na strane, kde sedeli ľudia a príbuzný z gymnázia z Damayagu, ale i na tej našej strane, kde boli rodičia s deťmi.
„No!" nahol sa k nám Taehyung a snažil sa prekričať okolie, „ja mám hentam vyhradené miesto kvôli foteniu! Takže sa vidíme po zápase!"
„Okey!" zahučal mu Namjoon naspäť a v tom sme sa rozdelili.
Ahojte! Zdravím Vás po trocha dlhšej dobe. Mala som menšiu pisateľskú pauzu. Neočakávanú, ale som späť. Ospravedlňujem sa, že ste čakali na diel tak dlho. ♥ Dúfam, že sa nehneváte.
Posledné dva týždne som veľmi intenzívne myslela na pokračovaním tohto príbehu do ďalekej budúcnosti, čo sa týka deja a musím povedať, že som vyriešila pár problémov a plot holes, ktoré ma doteraz celkom štvali. Takže I hope you look forward ♥
Ďakujem kráásne všetkým, ktorí sem zavítali a dočítali sa až sem! ♥