Nepoddajná Charizma

III

 ,,Nemyslíš si, že môj outfit vyzerá tak trochu príliš?" spýtal sa Lewis a rukami si prešiel po oblečení.

 Mal oblečenú čiernu košeľu, čierne rifle s dierou na kolene a červenú kravatu.

 ,,Za čo si tak oblečený?" spýtala som sa a prezrela si ho zhora dole. Musím uznať, že aj keď Lewis môže vyzerať ako pojašenec, jeho telo bolo celkom fit. Svaly sa mu objavili aj cez košeľu, ale nie príliš na to, aby sa košeľa roztrhla.

 ,,Je to pre prejav, ktorý dnes dávam študentskému orgánu," reagoval.

 ,,Tak potom nie, nie si príliš naobliekaný," povedala som a druhýkrát si ho prezrela jeho outfit.

 ,,Dobre, prestaň ma kontrolovať," zasmial sa prstom mi tlačil čelo. Usmiala som sa a odtlačila jeho konček prstu od mojej tváre.

 Je to už pár dní, čo som navštevovala túto školu a jediný kamarát, ktorého som mala, je Lewis. Vždy mám tendenciu udržiavať si malý kruh, takže mať iba jedného kamaráta ma skutočne netrápilo. Samotný čas sa mi aj tak veľmi páčil.

 ,,Dobre," začal Lewis, ,,už by som mal ísť. Uvidíme sa neskôr."

 Prikývla som, zamávala mu na rozlúčku a kráčala do náhodnej chodby. Aj keď táto škola bola dosť veľká, podarilo sa mi vysledovať, kde sú hlavné časti kampusu; telocvičňa, jedáleň, triedy kde mám hodiny a čo je najdôležitejšie, trieda pre výtvarnú.

 To mi pripomenulo.

 Otočila som sa späť a začala kráčať k jednej so súkromných hodín výtvarnej výchovy, kde môžu študenti vstúpiť a tráviť svoj voľný čas podstate maľovaním, kreslením a  rôznou tvorbou.

 Na sedadle pri plátne som sa cítila komfortnejšie. Táto škola bola celá celkom pekná, ale nikdy som necítila zapadať v jej stránkach. Aj keď tu pôsobia ďalší umelecko nadaní študenti, väčšina z nich je súťaživých. Chcú byť najlepšími z najlepších ale súčasťou tých populárnych, takže pre umenie neexistovala skutočná vášeň. Teda, aspoň tu nie.

 Otvorila som dvere do prázdnej triedy a odložila si tašku na zem. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela na prázdne plátna predo mnou. Pripomenulo mi to moje umelecké dielo, ktoré zničil oný, takzvaný Patricio.

 Znova som sa na neho naštvala a mrzuto sa posadila k plátnu.

 Vytiahla som telefón a vošla do môjho zoznamu skladieb. Pre inšpiráciu som prehrala Ayala (Outro) od xxxtentacion. Aj keď bol x známy jeho bláznivou hudbou a nadupanými rytmami, jeho tvorba mi bola srdcu blízka.

 Jeho hudba bola pre mňa silnejšou ako predtým. Prečistila mi hrdlo od strateného prehľadu o realite.

 Štetcom som sa jemne dotkla plátna a než som sa nazdala, maľba bola hotová. Dych sa mi zastavil, keď som sa pozrela na obraz predo mnou. Niekedy ani neviem, čoho som schopná. Hrdo som sa usmiala a mierne zahryzla do spodnej pery. Keby ma teraz niekto sledoval, asi by som vyzerala ako debilko fantazírujúci nad svojim vlastným umeleckým dielom. Fúkala som proti plátnu, aby sa farba vysušila rýchlejšie. Farba sa však po dvoch fúknutiach nevysuší.

 Namiesto fúkania som chytila lepiacu poznámku z tašky a napísala Čerstvo namaľované! Nedotýkať, prosím. Prilepila som papierik na drevený držiak na ceruzky priamo pod plátnom. Predtým, ako som sa pobrala na ďalšiu hodinu, som ustúpila dozadu a skutočne obdivovala farby obrazu. S úsmevom som vyšla z miestnosti a všimla si, ako hromada študentov beží na jednu stranu chodby. Zmätená som dav nasledovala.

 O niečo neskôr som zistila, že všetci prišli pozrieť dvoch chalanov, ako sa mlátia. Všetky mobilné telefóny stáli vo vzduchu, v snahe zaznamenať boj. Tak ako každý iný študent, aj ja som bola zvedavá.