Nepoddajná Charizma

II

 Po rokoch konečne zazvonilo. Rýchlo som chytila všetky svoje veci a zastrčila ich do batohu. Táto trieda bola naplnená toľkým nepríjemným napätím. Cítila som, že oný na mňa pozerá kútikom oka s jeho úškrnom, ktorý snáď nikdy neopustí jeho tvár. Vstala som a snažila sa čo najrýchlejšie triedu opustiť. Už som sa nepokúšala vidieť oného. Je to nemožné.

 ,,Hej!" ozval sa hlas spoza mňa. Snažila som sa so všetkých síl ignorovať ten hlas, ktorý pravdepodobne patril onému.

 ,,Savannah!"

 Porazene som si povzdychla. Keď niekto volá vaše meno a vie, že ste ho počuli, už vám pokoj nedá. Pomaly som sa otočila. Na moje prekvapenie bol oný s čiernou riflovou bundou v nedohľade. Namiesto toho ma oslovil fit chalan s blond vlasmi. 

 Natiahol ruku a predstavil sa. ,,Som Lewis."

 Usmiala som sa a podala mu ruku. Pokračoval. ,,Možno je to trochu čudné, ale som AKA prezidentom školy alebo ako to nazvať. A mojou povinnosťou je, ehm, aby sa noví cítili vítaní. Len by ma zaujímalo, chceš prehliadku školy, alebo niečo podobné? Uh, možno po obede?" zavŕšil svoj úvod, zatiaľ čo si šúchal krk.

 Neubránila som sa smiechu nad tým, ako neisto to povedal. Pustila som mu ruku. ,,Jasné."

 °~°

 Zvyšok mojich hodín narazili na slovo fajn. Nerozprávala som sa s nikým, ale nenarazila som ani na oného. Zimomriavky mi prešli po chrbte, keď ma napadla myšlienka na ranný, nazvem to incident.

 Keď sa blížil čas obeda, našla som cestu do jedálne. Študenti stáli v rade s podnosmi a na montážnej linke prijímali požadované jedlo. Vyzeralo to ako väzenie. Dámy kuchárky vyzerali zvoľne.  Vyzerali, akoby nenávideli svoj život. Stáli tam bez duše a hádzali na strieborné podnosy hromady napoli uvareného jedla. Aj keď som nebola veľmi hladná, zobrala som si podnos.

 Na podnos mi hodili hrudkovité zemiakové pyré, pod uvarené kuracie krídelká a jablko.

 Skrčila som obočie, keď som sa pozrela na svoj podnos s jedlom. Tie podnosy pochádzajú z naozaj pekne vyzerajúcej školy a jedlo vyzerá ako kus kravského hovna, s prepáčením.

 Prezrela som si jedáleň. V rohu na druhom konci bol iba jeden prázdny stôl. Vzhľadom na to, že nemá čo stratiť, som išla a sadla si k prázdnemu stolu. Položila som svoju tácku hrôzy a z batohu vytiahla skicár a ceruzku. Začala som s nákresom.

 Umenie bolo mojou podstatou už od malička. Na mojich detských obrázkoch som vždy ukazovala hrdosť.

 Umenie ma vždy upokojovalo.

 ,,Je tu voľné?" spýtal sa hlas.

 Pozrela som sa hore. Bol to chalan ,,školský prezident" Lewis. Usmiala som sa a prikývla. Sadol si oproti mne.

 ,,Čo kreslíš?" spýtal sa. Pomaly si vložil malé sústo zemiakovej kaše do úst a hneď na to urobil znechutenú tvár. Zasmiala som sa na jeho reakcii a pozrela späť na nákres.

 ,,No, momentálne to vyzerá ako zemiak," skonštatovala som, ,,ale za chvíľu to bude vyzerať ako krásne mladé dievča."

 ,,Myslím, že to ani trochu ako zemiak nevyzerá," zasmial sa a zobral si kuracie krídelko zo svojho podnosu.

 ,,To by som byť tebou nejedla," ticho som zvolala.

 Pozrel sa na krídelko a rýchlo ho položil spať. ,,Ježiši, prečo sa s tým vôbec obťažujú?"

 Pousmiala som nad jeho reakciou. Bol vtipný. Geek ale vtipný.

 ,,Ako sa ti u nás zatiaľ páči?" spýtal sa a položil obidve lakte na stôl. Jeho plná pozornosť bola upriamená na mňa.