Nepoddajná Charizma

XIV

 Jeho ruka sa pomaly prikrádala ku mne a jemne ju položil na tú moju.

 ,,Prosím."

 Odtiahla som ruku spod jeho a skryla si ju pod stôl.

 Prijatie jeho ospravedlnenia by znamenalo otvorenie dverí pre možné zneužívajúce priateľstvo. Neprijatie jeho ospravedlnenia môže spôsobiť, že spôsobí ujmu iným ľuďom, pretože vie, že nikto iný by sa neobťažoval dať mu druhú šancu.

 Možno by som ho vedela ako tak zmeniť.

 Možno keby som na chvíľu vedela vstúpiť do jeho života, mohla by som znížiť všetky možnosti, že by ublížil iným ľuďom.

 Než som lístoček otočila, potrela som si spotené dlane o svoje tmavé džínsy.

 Chytila som pero, zakryla lístok z videnia kohokoľvek iného a začala písať.

 Máš jednu šancu.

 Rýchlo som zasunula lístok späť na jeho stranu lavice.

 Kútik jeho úst sa ohýbal smerom hore a vďačnými očami sa na mňa pozrel. Jeho úsmev rýchlo zmizol, keď obrátil všetku svoju pozornosť späť na lístok a začal písať.

 Dnes večer o 8, FORMÁLNE OBLEČENIE

 Nadvihla som obočie kvôli dôrazu na "formálne oblečenie". Ospravedlnenie je ospravedlnením, nie je potrebné si vymýšľať nejaké nóbl miesta. Ale namiesto toho, aby som sa usilovala dohadovať lacnejšiu neformálnu večeru, prikývla som mu na to a potom na lístoček napísala adresu Grace.

 °~°

 Rýchlo mi opustilo hlavu, že sa dnes Lewis ku mne priznal. Moja hlava bola naplnená toľkými pokusmi zmeniť Patricia-

 Vážne som ho práve nazvala, jeho vlastným menom?

Dobre, neriešime. 

 -a takmer zabudla na najdôležitejšiu osobu môjho priateľstva.

 Prešla som po chodbe a už z diaľky som si všimla Lewisove blond vlasy. Nervózne som si šúchala dlane a približovala sa k nemu najpomalšie a najnepríjemnejšie.

 Jemne som poklepala Lewisovi po pleci. Zareagoval rýchlo a otočil sa. Na jeho perách sa objavil úsmev, ale v očiach to neboli až také šťastné pocity.

 ,,Um, to čo sa stalo predtým," vykoktala som. Na chvíľu som sa zastavila a potom sa zhlboka nadýchla. ,,Ja-"

 Lewis pokrútil hlavou a zabuchol dvere skrinky. ,,Kašli na to" bez okolkov žiadal.

 Moje srdce poskočilo, než som ho chytila za lakeť. ,,Lewis," ticho som povedala jeho meno, takmer šeptom.

 ,,Viem, že to necítiš rovnako," začal, ,,sme priatelia, sme skutočne dobrí priatelia. Som za to rád."

 Keď som pokrútila hlavou, pokrčila som obočie. V tejto chvíli som vedela, že sa mi Lewis skutočne páči. Bola som s ním šťastná. A minulý piatok bol ten malý okamih, na lavičke, prvý v mnohých rokoch, pri ktorom som sa pri niekom takto cítila. Pocit mal aj svoju negatívnu stránku. Niečo mi hovorilo, že sa všetko môže pokaziť. Nemohla som si na to úplne nasadiť jazyk, bol to pocit lásky a nežnosti.

 ,,Potrebujem len čas, Lewis, aby som si to mohla premyslieť," vykoktala som a potom svoju pozornosť obrátila podlahe.

 Prešiel okamih ticha a Lewis stále zo mňa oči nespúšťal.

 Po niekoľkých minútach pochopiteľne prikývol a odoslal mi smutný úsmev. Aj keď bolo jasné, že sa necíti najlepšie, natiahol ku mne ruky. Podišla som k nemu, objala ho okolo pása a oprela so tvár o jeho hruď.

 ,,Prepáč," ospravedlnila som sa, keď ma vina zmietla z nôch.

 ,,To je v poriadku," uvoľnil malá uchechtnutie a začal sa hrať s mojimi vlasmi, ,,aj tak ťa ľúbim."

 Cítila som, ako mu bije srdce. Bilo rýchlo. Zdvihla som ruku z jeho pása a dala si ju pod ucho. Keď som to spravila, jeho srdce sa začalo ukľudňovať, akoby to bolo z pohodlia.

 Naklonila som hlavu hore, hľadela do jeho dusných očí a vymieňali sme si jemné úsmevy. Lewis sa naklonil a pobozkal mi čelo. Po celom tele mi naskočili zimomriavky. Hamblivo som skryla svoju tvár hlbšie do je jeho hrude.

 Začala som sa hojdať zo strany na stranu. Lewis sa zasmial a jeho dlaň sa prehrabávala v mojich vlasoch. Pokúšala som sa vyhnúť jeho útoku v mojich vlasoch ale nešťastne som zlyhala. Stála som tam a prijímala jeho vôľu, aby mi vlasy roztrapatil ešte viac ako sú a len som sa na neho so širokým úsmevom pozrela.

 ,,No," nakoniec Lewis povie, ,,mám stretnutie, na ktoré musím ísť."

 Zapravil si golier na svojej košeli a ukáže na mňa prstom. ,,Potom si ťa nájdem." Prikývla som a zamávala mu.

 Zastavila som sa pred mojou skrinkou a zúfalo na ňu zízala. Otvorenie tejto kovovej veci bolo vždy najťažšou úlohou v mojom živote.

 Zrazu Boh poslal môjho strážneho anjela.

 ,,Potrebuješ pomoc?"

 Carter stál vedľa mňa vo svojom futbalovom drese. Jeho dva týždne na lavičke vypršali a toto bol jeho prvý zápas po nútenej prestávke.

 Keď jeho pohľad preskočil na moju skrinku, uvoľnil malý úchechtok.

 ,,Nehneváš sa na mňa?" spýtala som sa.

 Zdá sa, že vôbec nemal zášť, zvlášť po našej srdečnej hádke pred niekoľkými dňami. Carter nad mojou otázkou nadvihol obočie a nevinne pokrútil hlavou.

 ,,Nie, prečo by som mal?"

 Na odpoveď som pokrčila plecami. ,,Predpokladám, že si minule rázne odišiel z mojej izby."

 Široko sa usmial akoby som ho najkrajšie pochválila v jeho živote. ,,Bola tam len dusná atmosféra."

 Uvoľnila som mierny povzdych.

 ..Videl som ťa s blonďáčikom. Ste teraz spolu?" nenútene sa spýtal.

 Je vtipné, že sa nepoznáme dlho a on sa chová, akoby sme boli kamaráti od druhého ročníka základnej školy.

 Pokrútila som hlavou ako odpoveď, namiesto ústnej odpovede.

 ,,Len som sa pýtal," mykol plecami.

 Kývla som hlavou na jeho komentár a vzduch naplnilo trápne ticho.

 Obaja sme tam stáli a ležérne pozerali na seba, na študentov okolo, na steny, strop a podlahu. Nad hlavou mi zrazu zablikala malá žiarovka, keď som si spomenula, prečo vlastne ku mne prišiel.

 ,,Pomôžeš mi otvoriť skrinku?" rozpačito som sa usmiala a cítila, že mi líca zružoveli. Carter sa trochu zasmial a batoh si prehodil aj cez druhé rameno. Naznačil, aby som zadala svoju kombináciu. Bez problémov som vložila kombináciu svojej skrinky, Carter chytil kľučku skrinky a potiahol.

 Skrinka bol zaseknutá až tak silno, že Carter musel takmer štyrikrát silno potiahnuť, kým sa tá mrcha z kovu otvorila. Než som odhodila svoje knihy dovnútra, neveriacky som pokrútila hlavou. Rukami som šmátrala po skrinke a snažila sa nájsť gumičku.

 Niekoľko minút som hľadala čiernu gumičku a potom pocítila, ako sa o ňu opierajú moje prsty. S veľkým úspechom som si vlasy zviazala do voľného chvosta.

 Carter tam ešte stále stál.

 ,,Nemáš tréning, alebo také niečo?" hladko som sa spýtala a cop si pustila na chrbát.

 Nadskočil na svojom meste a vydal smiech trápnosti. Pred útekom si skontroloval hodinky na zápästí. ,,Ehm, áno," vykoktal, ,,dobre, maj sa!"

 Bežal chodbou a zanechal ma zmätenú, čo sa týka jeho činov. Považovala som jeho nepríjemnosť za zábavnú a nemohla som si pomôcť, ale zasmiala som sa nad situáciou.

- - -
dqnxxlq