Nepoddajná Charizma

XXXV

 Niekoľko dní po zistená dlhu som sa skoro všetkým zo školy vyhýbala a v umeleckej miestnosti som zachovávala nízku hlavu. Na obed som si vždy priniesla vlastné jedlo, takže nikdy nebolo potrebné, aby som túto miestnosť niekedy opustila, pokiaľ som nemala hodinu, ktorej by som sa mala venovať. Aj keď som bola osamelá, udržiavanie nízkeho profilu udržiavalo mimo kruhu nemalo veľa drámy a mala čas relaxovať sama pre seba.

 Priniesla som si ruku k perám a zahryzla do sendviča s arašidovým maslom a želé. Pri nechutnom obede som sa neubránila grimase a namaľovala niečo na plátno. Nevedela som však čo maľujem. Možno, obloha?

 Dvere sa potichu otvorili a ja som sa neobťažovala pozrieť. Pár študentov vošlo do miestnosti. jeden z nich ku mne podišiel, ale ten druhý, o ktorom som osobne vedela, že vošiel, ma len sledoval.

 ,,Savannah," začula som spoza seba hlas Grace.

 Bez rozmýšľania som sa otočila smerom k Grace a slabo sa na ňu usmiala. Túto akciu som však veľmi rýchlo oľutovala, keď som uvidela Lewisa po jej boku.

 Podľa očakávania.

 Otočila som svoju pozornosť späť k plátnu a tvárila sa, že svojej práci venujem oveľa viac pozornosti. Ale nevenovala. Moja pozornosť bola za mnou a cítila som, ako oči Grace a Lewisa na mňa hľadeli. Počas maľovania som namočila štetec do farby.

 ,,Savannah," povedala Grace znova. Grace sa pošmykla vedľa mňa a pritiahla si k sebe náhodnú stoličku. Sadla si vedľa mňa a dlaňami mi trela plecia. ,,Prečo si sa nám vyhýbala?" spýtala sa nevinne.

 Pokrútila som nad jej otázkou hlavou.

 ,,Nevyhýbala," zaklamala som.

 Grace uvoľnila posmech, keď nado mnou pokrútila hlavou. ,,Áno, vyhýbala! Myslela si si, že si to nevšimneme?"

 Naklonila som hlavu dozadu a porazene zamrmlala: ,,Dobre, vyhýbala som sa. Ale všetko je v poriadku, sľubujem."

 Cítila som, ako sa Grace vedľa mňa zamračila a obidve sme zabudli na Lewisovu účasť za nami.

 ,,Grace, môžem so Savannah na slovíčko?" konečne prehovoril.

 Pozrela som sa Grace do očí a snažila sa čo najviac nehybne krútiť hlavou. Túto správu však nedostala, postavila sa zo stoličky a prikývla na jeho otázku.

 ,,Uvidíme sa na hodine," povedala Lewisovi a usmiala sa na nás oboch, než vystúpila z miestnosti.

 Skvelé.

 Lewis skĺzol na stoličku, na ktorej Grace sedela a celé jeho telo bolo vytočené ku mne. Pozrela som sa na neho a nakoniec položila sendvič a štetec.

 ,,Čo, Lewis?" spýtala som sa bez okolkov. Už som nemohla vidieť toho dobrého, milého človiečika, skôr ako hrozbu pre moje šťastie.

 ,,Prepáč," začal a pozrel na mňa smutnými očami. Vyhýbala som sa jeho očnému kontaktu, vystrašená zo straty mojej hrdosti v jeho očiach.

 ,,To je v poriadku," zamumlala som a hľadela pred seba.

 ,,Nie, vážne," šepol, vkĺzol mi rukou pod bradu a otočil tvár k nemu. ,,Nechcel som ti tak ublížiť."

 Moje srdce akoby prestalo biť v okamihu, keď sa ma dotkol, ale nenašla som odvahu odtlačiť ho.

 ,,Vrátila sa náhodne," pokúsil sa vysvetliť, ,,bol som stratený vo svojich detinských myšlienkach. Bol som do nej zamilovaný a myslel si, že je späť pre mňa."

 ,,Dobre," odpovedala som a počúvala ďalej jeho vysvetlenie.

 Lewis začal zakopávať o svoje slová z mojej chladnej odpovede. ,,Nechcel som ublížiť tvojim citom. V tom čase ma to dobehlo a," prestal rozprávať. Obaja sme vedeli, že sa mýli, ale jeho výhovorky nedokázali vyrovnať to, čo urobil.