Nepoddajná Charizma

XI

 Oči sa mi zatriasli, keď ma zaujala farba jeho blond vlasov. Jeho hebké vlasy boli vyčesané na jednu stranu. Štruktúra tváre, krásna, jemne pehavá a mužná. Jeho dokonale opálená pokožka dopĺňala farbu jeho vlasov a jeho jemne ružových pier. Bol sprevádzaný ľavou jamkou na líci, keď sa usmeje a ukáže svoje rovné, biele zuby. 

 Jeho oči.

 Jeho nádherné modrozelené oči, ktoré vždy menia odtieň v závislosti od slnka, ktoré na ne svieti.

 Mal oblečené svetlo modré tričko a čierne nohavice, na ktorých som mala položenú hlavu. Slnečné okuliare s hrubým rámom položené hore na hlave.

 Červené pero sa mu potĺkalo za ľavým uchom.

 Jeho ruka sa dotýkala mojich vlnitých hnedých vlasov, ktoré si točil okolo prsta. Jeho pohľad bol uprený priamo pred seba a hľadel na futbalové ihrisko, kde sa odohrával tréning.

 ,,Si hore," povedal ticho, keď sa na mňa pozrel.

 S unaveným úsmevom som sa na neho pozrela. Pritiahol ruku na moje čelo, všetky pramene mojich vlasov zatlačil za moju hlavu a prečesal ich prstami.

 ,,Dobré ráno, slniečko," zasmial sa.

 Odvrátila som od neho pohľad a sledovala tréning. Boli sme na lavičke na opačnej strane od tribún. Boli sme dosť ďaleko na to, aby nás hráči futbalu zaznamenali, ale dosť blízko na to, aby sme ich mohli sledovať.

 Po dlhom čase som pozbierala všetky nepotrebné sily, posadila sa a uvoľnila hlasné zavrčanie.

 O Lewisa sa oprel pobavený smiech. ,,Naslintala si na mňa," ukázal na maličké stopy sušených slín na jeho stehnách.

 Moja tvár sa zahambene zahriala.

 ,,To je v poriadku," zasmial sa a prstami si pretrel stopu od slín.

 Zhlboka som sa nadýchla a hlasno vydýchla. ,,Cítim sa skvele!"

 Naklonila som hlavu na obe strany a tým uvoľnila napätie v krku. Keď som sa pozrela spať na futbalové ihrisko, prešla som očami k chlapcom vo futbalovom tíme. Oči som mala zalepené na známej figúre, ktorá náhodou patrila Carterovi. 

 Carter stál v rade so svojimi spoluhráčmi v tíme, ktorí sa striedali a kopali do lopty smerom k sieti.

 Všetci boli oblečení v úbore na tréning; bandáže na kolenách, voľné tričká, basketbalové šortky a vysoké ponožky.

 ,,Deje sa niečo?" spýtal sa Lewis, keď si všimol môj výraz mrzutosti na mojej tvári. Naklonil sa ku mne a snažil sa zachytiť uhol, kde sa pozerám.

 Lewis sa potom trochu zasmial, keď zistil, že moje oči zvierajú Cartera.

 ,,Áno, nemám ho rád."

 Zaškerila som sa na Lewisa, keď vyhlásil toto náhodné vyhlásenie. Zdvihol ruky a ležérne mykol plecami. Potom sa mu na tvári rozžiaril jemný úsmev. ,,Len hovorím."

 Usmiala som sa a mojim plecom narazila do toho jeho. Nepohol sa, skôr sa ku mne naklonil bližšie. Jeho úsmev sa pomaly odchádzal, keď mi pozeral do očí. Jeho pohľad siahal až k mojim perám. Naše tváre boli od seba vzdialené pár malých centimetrov.

 Neustále som hľadela na jeho pery a snažila sa vyhnúť nevyhnutnému nutkaniu ho čoraz viac a viac pobozkať.

 Lewis vkradol svoju ruku za môj krk a palcom ma pomaly hladil po líci. Obaja sme váhali s pokračovaním. Hoci sa naše pery v tomto okamihu jemnučko, fakt že jemnučko dotýkali, odtiahli sme sa od seba. Po chrbte ma zasypalo sklamanie, keď sme obaja nepríjemne obrátili našu pozornosť na futbalové ihrisko.

 Moje srdce stále silno búšilo a líca boli stále začervenané.

 ,,Prepáč," ticho sa ospravedlnil Lewis počas trápneho ticha.

 ,,To...to je v poriadku."

 °~°

 ,,Môj brat ma príde vyzdvihnúť," upokojujúco som sa usmiala na Lewisa.

 ,,Si si istá?" pozrel na mňa.

 ,,Áno," povedala som a otočila ho. S oboma rukami položenými na jeho chrbte som ho viedla k jeho vozidlu. ,,Choď, aj tak musím niekam s bratom ísť."

 Uvoľnil smiech a otočil sa tvárou ku mne.

 ,,Objatie?" spýtal sa jednoducho.

 Usmiala som sa a objala ho okolo pása. Po pár sekundách som ho postila, keď otvoril dvere na jeho aute.

 Otočila som sa a vykročila k jednej z lavičiek na chodníku.

 Slnko už zapadlo, nebo má sotva dostatočne svetla z úplnku a pouličného osvetlenia. Vytiahla som z batohu svoj skicár a zapla blesk na mobile. Zovrela som mobil v jednej ruke, do druhej zobrala ceruzku a začala s náčrtom náhodnej figuríny.

 Netrvalo dlho a v periférnom videní sa predo mnou objavil pár bielych tenisiek. Keď som pomaly zdvihla hlavu, nadvihla som obočie. Predo mnou stála osoba, ktorá je nezvestná zo školy dlhšie ako týždeň. Otvorila som ústa, ale ústa nepadli.

 Bol oblečený v bielom tričku s krátkym rukávom so znakom Lacoste v oblasti ľavej časti hrude, khaki nohavice, ktoré mu celkom dobre sadli a strieborná retiazka, ktorá mu visí na krku.

 Vypla som blesk na mobile a vložila ho späť do batohu. Pozrela som sa dole na svoj skicár a bola ticha.

 ,,Môžem si prisadnúť?" spýtal sa nakoniec.

 Stále som sledovala svoj skicár a pomaly krútila hlavou. ,,Nie."

 Ticho opäť napĺňalo vzduch, bolo počuť len vánok ako prechádza cez koruny stromov.

 Oný zostal stáť a jeho oči som cítila na sebe. Nepokojne som sa pomrvila na mieste a ráznym prasknutím zavrela skicár. Bez toho, aby som niečo povedala, som vzala svoj batoh a postavil sa. 

 Konečne som pozbierala odvahu a pozrela mu do očí. Prešla som okolo neho v snahe nájsť inú lavičku na pokojné sedenie. Bola som od neho sotva meter, keď som pocítila, ako si obmotal ruku  okolo môjho zápästia. Srdce sa mi zastavilo. Mala som pocit, akoby ma blesky zasiahli vo chvíli, keď sa ma dotkol. 

 Moje telo sa začalo napínať a zízala na chodník podo mnou.

 Zostali sme tak asi minútu, kým sa moje pocity nenávisti rýchlo zmenili na strach. Keď som začala cítiť, ako sa mi trasie telo, snažila som sa udržať si svoju stabilitu.

 ,,Prepáč mi," povedal.

  Dve slová, ktoré vyšli z jeho úst.

 Dve slová, na ktoré čakám od prvého dňa, čo sme sa stretli. 

 Ale stále som nemohla nájsť spôsob, ako mu odpustiť, je to hrozný človek.

 Zhlboka som sa nadýchla, ruku som si vytrhla z jeho zovretia a pokračovala v chôdzi. Rukávy som si potiahla nižšie a zakryla tým svoje ruky. Moje päste sa pevne uchopili konca mojich rukávov. Ľahký vánok zasahoval moju tvár. Oného prítomnosť som cítila čoraz ďalej odo mňa s každým ďalším krokom.

- - -
dqnxxlq