Nepoddajná Charizma

XIII

 Iný deň, iné hodiny.

 Chodiť do školy v pondelok je vec, ktorej sa nikto nechce zúčastniť.

 Stále som cítila bolesť v krku a môj hlas stále znel ako starý chlpatý chlap.

 Dobre, moje príznaky choroby sa cez víkend vyparili.

 °~°

 Môj otec je veľkých podporovateľom vzdelania. Vzdelanie je kľúčové, školy sa nezbavíš, dokým neumrieš. Ak nemáte dobré vzdelanie, nezískate riadny život a stabilný základ pre svoje deťúrence.

 Môj otec bol vždy pre mňa a aj Luka ako matka. Vždy sa snaží zo všetkých síl vzdelávať Luka a mňa v situáciách skutočného života. Veci, ako je hľadanie správnej osoby, ktorá bude pri nás táť, stáť si za svojim a udržiavať svoju skupinu priateľov malú; otec mal vždy tieto kultúrne dedičstvá, ktoré stoja v strede jeho srdca. Aj keď sa otec otvára názorom na Luka a mňa, získať jeho osobné hodnoty je veľmi ťažké.

 Môj otec nám stanovil ciele, ktoré má v pláne v budúcnosti. Aj keď nás neobmedzuje v rozhodovaní, tlačí a tlačí na nás, aby sme sa usilovali o lepší život. Lepší život pre nás a dobrý život pre naše deti.

 Podľa viery môjho otca, pracuje pre Luka a mňa mimoriadne tvrdo, aby sme boli šťastní. Snaží sa nám dať vďačný život. Mnohokrát sme sa s Lukom pokúšali získať pracovné miesto. Ale otec nikdy nechcel, aby sme v mladom veku pracovali tak tvrdo ako on. Vždy nás prehovára, aby sme sa nezamestnali a zamerali skôr na vzdelávanie. Aj keď bola naša minulosť dosť drsná, boli sme nesmierni hrdí na to, kam nás náš otec dotiahol. A nemohli sme si ho vážiť viac.

  °~°

 Zívajúc, som sa priblížila k svojej skrinke a vytočila som kombináciu pred potiahnutím za rukovať. Dvere skrinky sa ani len nepohli. Keď som pozerala sna svoju skrinku, zaťala som zuby, akoby vedela prečítať moju reakciu.

 Zahryzla som si do pery a znova vytočila kombináciu. Stále sa neotvárala. Zavrčala som a frustrovane dupla nohou.

 ,,Woah, slniečko." Keď som počula slovo slniečko, okamžite som spoznala Lewisa, podľa jeho hlasu.

 Otočila som sa k nemu a ukázala na moju skrinku. ,,Neznášam túto vec," zamumlala som a každé slovo vychádzalo z mojich pier pomaly.

 Pohrozila som tej šerede prstom a potom ju podráždene zasiahla dlaňami.

 Zhlboka som sa nadýchla, než som zakňučala a oprela so o skrinku. ,,Prečo? Prečo?"

 Lewisove oči sa mierne rozšírili, nie v šoku, ale v reakcii na podivnosť.

 Keď ku mne vykročil, z pier mu unikol úchechtok.

 Chrbtom k skrinke som na neho zízala. Pozeral sa na mňa svojimi zasnenými očami a s jemným úsmevom zafixovaným na jeho perách. Sklonil sa do mojej výšky a ústa nastavil blízko mojich očí. Z pier mu unikli jemné slová.

 ,,Choď nabok," zašepkal.

 Zmätene som viackrát zažmurkala, než mi došlo, že sa chce pozrieť na skrinku.

 Zahambená v rozpakoch som urobil krok nabok a otočila sa k hlúpej kovovej krabici. Keď som stála pri Lewisovi a sledovala, ako sa pokúša otvoriť moju skrinku, stále som si v hlave premietala ten trápny okamih pred chvíľou.

 Mentálne som si toľkokrát udrela do hlavy, že som si nevšimla, že skrinka bola otvorená. Nadvihla som na ňu obočie.

 Vytiahla som nejaké zošity a zabuchla dvere.