Nepoddajná Charizma

XLII

 Po hodinách čakania mi Patricio konečne poslal správu späť.

19:54

 Patricio

V Scoope

 Zbehla som zo schodov a hodila na seba náhodnú Lukovu mikinu, ktorú som našla v jeho skrini. Do hlavy mi vôbec neprichádzali ďalšie myšlienky. 

 Keď som naskočila do auta, nestihla som zo seba zotrieť obrovský úsmev, ktorý som mala nalepený na perách. Mať staršieho brata malo určite svoje výhody, ale keďže je teraz preč, neexistuje iná možnosť. Len ja sama.

 Keď som šla do Scoopu, nemohla som sa ubrániť pomysleniu na to, koľko šťastia budem so svojou rodinou cítiť po splatení dlhu. Boli sme šťastná rodina a robím všetko pre to, aby som to znova vrátila späť. Zahryzla som si do spodnej pery a snažila sa zabrániť tomu, aby som sa usmievala ako idiot počas jazdy.

 Ako sa auto blížilo k Scoopu, moje srdce začalo biť rýchlejšie. Všetku našu tvrdú prácu a neúspechy vyšmarila von oknom kúzelná osoba, pani Winthropová. Po uviaznutí v tme mi dodala na konci tunela svetlo. Bez ohľadu, ako môže toto znieť, bola to pravda.

 Keď som dorazila do cieľa, rýchlo som zaparkovala a vykročila von. Zatvorila som dvere na aute a auto zamkla. Vbehla som do zmrzlinárne, ktorá bola preplnená partiami študentov z rôznych stredných škôl, ktorý sa v piatok večer potĺkali.

 Moje oči skenovali preplnený priestor pred pristátím na chlapcovi s hnedými vlasmi a modrými očami, ktorý hľadel na dva mliečne koktaily pred ním. Medzi moje pery sa vkradol malý úsmev a moje srdce sa chvelo a zahrievalo z pohľadu na neho.

 Čím bližšie som k nemu kráčala, tým viac zvedavosti som začala cítiť.

 Zdalo sa, že Patricio nepôsobil tak sebavedome ako vždy. Opieral sa o červené kreslo, oči sotva otvorené a na jeho činoch bolo vidieť niečo živé. Zdal sa byť tak hlboko zamyslený.

 Potichu som sa priblížila za neho. Stála som za ním a váhala pozdraviť ho. Bolo na tom niečo, čo ma neprinútilo chcieť sa k nemu priblížiť.

 Potichu ale zhlboka som sa nadýchla a potom  prehovorila: ,,Ahoj."

 O sekundu na to ako som prehovorila, otočil hlavu a pozrel na mňa, než mu po tvári prešiel malý úsmev. ,,Ahoj," odzravil.

 Nepríjemne som tam stála, než sa vydala na opačnú stranu stola a posadila sa oproti nemu. Sledoval ma. Sledoval ma, ako som sledovala ja jeho. Jeho svetlomodré oči boli zrazu tmavšie, bielka trochu červené, zatiaľ čo jeho držanie tela vykazovalo známky vyčerpania.

 Chystala som sa prehovoriť a povedať mu o dobrých správach, ale zastavil ma. Zdvihol pravú ruku a potriasol hlavou, keď slabo prehovoril: ,,Prepáč, Savannah."

 ,,Čo?" spýtala som sa zmätene.

 ,,Musím ísť," pozeral  dole na stôl. Než vstal, zapravil si svoju čiernu rifľovú bundu.

 V čistom zmätku som zvrásnila obočie a sledovala ho, ako vstával a ako sa ku mne otočil chrbtom. ,,Patricio," zvolala som jeho meno.

 Začal odo mňa odchádzať a z nejakého dôvodu som sa začala cítiť podráždená zo zmeny jeho nálady. Prečo sa takto správa?

 Vstala som a nasledovala ho. Viac krát som volala jeho meno bez toho, aby sa mi vôbec obťažoval venovať mi pozornosť.

 Chrbát sa mi začal zahrievať, keď som cítila, že čoskoro stratím trpezlivosť s jeho bipolárnymi zmenami nálad. ,,Patricio, vážne!" zvolala som takmer na plné pľúca.