Nepoddajná Charizma

IX

 Od tej udalosti som oného nevidela za posledných pár dní na žiadnej z mojich hodín. Aj keď mu bola vďačná za to, že tu nebol, stále som bola zvedavá, kde skončil.

 Niektorí študenti uviedli, že bol vylúčený alebo suspendovaný. Niektorí dokonca hovorili, že je vo väzení.

 Ale z toho, čo som počula, by jeho otec mal dosť peňazí na to, aby ho zachránil v ktorejkoľvek z týchto situácií.

 Otvorila som dvere vedúce do súkromnej umeleckej miestnosti a posadila sa na rovnaké miesto, na ktoré som si sadla hneď v prvý deň. Zapojila som si slúchatká do uší, a vykročila k jednému konci triedy, kde boli proti stene naskladané rôzne veľkosti pláten. Moje oči upútali pozornosť najväčšieho plátna, 24x36 palcov. Nad hlavou mi zasvietila malá žiarovka. Vytiahla som plátno a šmarila ho na zem. Ľahko zabehajúc na druhú stranu miestnosti, chytila som niekoľko voľne pohodených listov novím. Zvyšné stojany na plátna som odsunula na jednu stranu triedy a veľké plátno uložila do stredu.

 Keď som sa otočila k batohu a vytiahla svoje osobné umelecké prostriedky, široko som sa usmiala. Najskôr som okolo plátna poukladala všetky listy novín, chytila som veľký štetec a namočila ho do akrylovej farby. Farbu som natrela na plátno a kolísala pritom hlavou zo strany na stranu do chladného rytmu hudby.

 Po niekoľkých minútach, som štetec položila na noviny a natiahla ruky. Uvoľnila som hlasné zastonanie a potom si rýchlo zívla. Cítila som, ako sa všetky moje svaly v mojom tele v momente napli a uvoľnili.

 Sadla som si rovno a pozorovala svoj obraz astronauta, ktorý sa dostal na Mesiac. Pred vybratím slúchatiek som si zahryzla do pery a usmiala sa.

 ,,Wow."

 V šoku som sa rýchlo postavila a otočila sa. Nohy sa mi nepríjemne prekrížili, stratila som rovnováhu a dopadla na môj batoh.

 Pozrela som sa hore.

 Carter.

 Carter Chaser.

 Oči mal uprené na môj obraz za mnou, ústa pootvorené.

 Odkašľala som si a jeho pozornosť sa rýchlo vrátila na mňa. ,,Ahoj."

 Zasmial sa pozrel späť na obraz. ,,Ahoj."

 Nepríjemne som stlačila pery k sebe a ťukala prstami o podlahu.

 ,,Ako dlho tu stojíš?" opýtala som sa.

 ,,Desať minút. Asi," odpovedal a skontroloval hodinky.

 V ruke mal sáčok čipsov a pri pozorovaní maľby si ich nedbalo hádzal do úst.

 ,,Si naozaj dobrý umelec," pochválil.

 Prikývla som a pozrela na svoje dielo. ,,Ďakujem."

 Pretrvávalo trápne ticho. Jediné zvuky, ktoré sa v miestnosti dali započuť, sú moje prsty klepkajúce o podlahu a rozdrvovanie čipsov v ústnej dutine.

 ,,Ako si ma našiel?"

 ,,Videl som ťa cez okno," ležérne odpovedal. Sáčok s pokrmom namieril na veľké sklenené okno umiestnené hneď vedľa dverí.

 Je celkom zábavné, že už druhýkrát čo som ho stretla, mal čipsy. A ako to znie ironicky, je jedným z najtalentovanejších futbalistov v škole.

 Nemali by si športovci strážiť stravu?

 Kývla som hlavou na jeho odpoveď, zhromaždila svoje umelecké prostriedky a šmarila ich do batohu.

 Vzala som použité štetce a hodila ich do jednej z krabíc s dezinfekčnými prostriedkami, aby ich učitelia výtvarnej výchovy mohli neskôr vyčistiť.