Kúsok AROGANCIE

36.

Cítila som teplo, ktoré pomaličky prichádzalo. Už to nebola tá zima, kde sa treba babušiť. Už sneh mizol. Zostala po ňom mokrá cesta a studená zem. Marec prichádzal.

Sedela som hore vo svojej izbe a učila sa dejepis. Vedela som, že na ďalší rok budem z toho maturovať. Prechádzala som si dôležité obdobia.

Pri sebe som mala šálku čaju z višňového ovocia. Celú izbu mi rozvoniava príjemnú vôňu.

Pretočila som ďalšiu stranu svojho zošita, kde si píšem dôležité poznámky.

LAUREN - Nejdeš von?

Prečítala som si správu, ktorá mi teraz prišla. Benjamín sa mi neozval. Tak prečo neisť. Hneď som jej napísala, že pôjdem s ňou von.

Babke som oznámila, že idem von, tá len prikývla.

„Ahoj. Okrem školy, už ťa ani nevídam." Objala ma Laurie.

„Veľa učenia mám. Pomalý je koniec ročníka." Nevinne som sa zasmiala, tak aby ma neprekukla.

„No i tak. Pred rokom sme sa neprestali kvôli tomu vídať." Prižmúrením okom si ma prezerala.

„Od Larisi mám..." A je to tu. Už zase ona. „Že Benjamína videla s niekým. Nejakým dievčaťom. Že mala hnedé vlasy. Nebolo jej vidieť do tváre." To už znova si ma obzerala. „A že vraj je rovnako zaneprázdnený ako ty!" Kúsok zvýšila hlas.

„Teraz mi povedz pravdu, Amína. Máš niečo s Benom?"

„Boli sme spolu párkrát ale nechodíme spolu! To je veľký rozdiel."

„Ja som to tušila. Vedela som, že mi niečo veľké tajíš. Sama si bola proti nemu. Sama si ma od neho odhovárala. A teraz keď si zistila, že máš voľnú cestu, tak si sa rozhodla po ňom ísť?!" Penila.

„Nie. To išlo nejako samo. Naozaj. Neplánovala som to dopredu. Áno, mala som k nemu ten postoj, pretože to bola chodiaca arogancia. Ale teraz..."

„Nič mi nehovor. Nepotrebujem sa kamaráti s klamárkou. A to som si myslela, že si iná ako oni." Narazila na Larisu a na Monicu.

„Ale teraz keď už ho poznám, je iný. Nie je taký arogantný. I keď sebavedomie ma. To sa nezaprie." Pokračovala som.

„Myslíš, že ma to zaujíma? Ja som to vždy vedela. Ale ty nie. Ty si ho hneď odpísala!" Stále zúrila.

Už to začala byť hádka. Už to nebolo len konštatovanie, pri ktorom sme sem tam zvýšili hlas. Už sme začali po sebe kričať. Každý mal svoju pravdu.

„Ty si tam nebola vtedy na tej party, keď ma urážal ako tú poslednú chuderu. Ty si nebola tam, keď ma nazval škaredou a že mi ani make up nepomôže! Nebola si tam!" To už som začala kričať.

Lauren sa tvárila nechápavo. Nevedela o akej party hovorím.

„Na Benovej. Spomínaš? Si ma aj namaľovala."

„A... Áno... To vážne povedal?" Najprv sa tvárila ľútostivo. Naozaj nečakala, že mi niečo také povedal. No potom hneď sa jej tvár vrátila do prísnej grimasy. Pokrčila obočím. „Ale na tom nemení nič. Sme spolu skončili!"

„Laurie!" Oslovila som ju.

Ale tá ma už nevnímala. Odchádzala. To mi chcela to povedať? Pohádať sa a odísť.

Ešte stále som stála na svojom mieste, kde predtým. Pozerala som sa pred seba, kde pred minútami stala ona. Bola som tam sama. Sama uprostred ulice.

Okolo mňa nič netušiaci ľudia prechádzali, ako keby bolo normálne vidieť človeka zaseknutého uprostred chodníka, ktorý len tam neprítomne hľadí pred seba.

Vedela som, že sa s ňou musím porozprávať. Sama som vytušila, že tento krát to už nebude na krátku dobu, čo sa na mňa bude hnevať. Teoreticky som jej siahla na jej idola. Vedela som, že sa jej veľmi páči a i tak som to dovolila. Dovolila som, aby som tak zašla ďalej.

Teraz som bola na pochybách. Rozmýšľala som, kto mi je presnejší, či dlhoročná kamarátka, s ktorou máme tie nezabudnuteľné spomienky alebo arogantný chlapec, ktorý ma stihol pourážať a hneď na to aj ma zbaliť. Doslova ma zničil na malé kúsky a sám ho zlepil, ako chcel. Tak ako mu to vyhovuje. Pomedzi tým skladaním stihol skryť moje srdce.

Vedela som, že to bude ťažké rozhodnutie.

Preto som si povedala, že mám na to jeden deň, ktorý si poriadne premyslím, a až potom budem konať. Možno predsa bude dobre sa o tom porozprávať z babkou. Tá už ma skúsenosti so vzťahmi.

Už som začala cítiť na mojich rukách zimy. Zimný vánok okolo mňa preletel ako taký studený vír. Vedela som, že je na čase ísť domov.

❤❤❤
Dnes máme krátku čas ako obvykle.
Tak isto sa pomalý uchylujeme ku koncu.

Začala som písať knihu HARELIP,
je to o dievčati, Emerie, ktorá má vrodenú vývojovú chybu. Možno niekto z vás sa už s takým človekom stretol a možno nie. A ak nie, tak sa môžete v tomto príbehu dozvedieť o tom viac. :)
❤❤❤